Ako myšky načisto vyčistili slaninu – Jozef Pavlovič

Ako myšky načisto vyčistili slaninu – Jozef Pavlovič

„Buď dobrý, drobček, kým sa nevrátime domov,“ zdôrazňuje mama kocúrikovi Pazúrikovi.

Otec ukáže vyblýskanou dvojrúrovkou na komínové dvierka:

„A dozri v komíne na slaninu, nech sa k obedu doúdi! A môžeš v záhradke vytrhnúť aj zopár cibuliek!“ prikazuje.

„Áno, otecko, áno, mamička!“ prikyvuje horlivo Pazúrik.

„Hmm, kúsok vyúdenej slaninky by ani nám neuškodil!“ prehĺta myšiak slinky a už miery von z diery. Myška za ním putuje ako verný tieň. Tak doputovali až ku komínovým dvierkam.

„Tá vonia!“ poťahujú nosmi. Do komína sa však neodvážia, obzerajú sa po Pazúrikovi. Toho v izbe niet a tak sa vyberú za ním do záhrady.

Kocúrik trhá cibuľky a hádže ich očistené na chodník. Myšky jednu ochutnajú a hneď im vyhŕknu slzy.

„Prečo nariekate, myšky?“ pýta sa Pazúrik súcitne.

Myšky na seba šibalsky zažmurkajú a plačlivo zatiahnu:

„Na-na-nariekame, lebo slanina sa dobre nevyúdi!“

„Prečo?“

„Preto, lebo z komína sa valí špinavý čierny dym! Treba ho povymetať!“ radia dvojhlasne.

„Ľahko sa vám povie povymetať. Lenže kam dám zatiaľ slaninu, aby nezapadala sadzami?“ spýta sa Pazúrik.

„My sa obetujeme, my ti ju podržíme!“

Pazúrik teda rýchlo otvoril dvierka, aby si to myšky náhodou nerozmysleli a vytiahol slaninu visiacu na motúziku. Myšky sa jej nadšene ujali.

Kocúrik vliezol aj so štetkou do komína. Myši za ním hneď pribuchli dvierka, vraj, aby sa von nesypali sadze.

A zatiaľ čo kocúrik ostošesť škraboce v komíne, pochutnávajú si myšky na slanine.

„Ten komín je ale špinavý!“ sťažuje sa malý kominár.

„Aj slanina je samá špina, a to je čistá pravda!“ pritakávajú myši s plnými ústami.

Škrabot v komíne pomaly utíchol.

„Ja som už skončil, môžete mi otvoriť!“ oznamuje kocúrik Pazúrik.

„Vydrž, hneď to bude!“ chlácholia ho myši. Otvorili, až keď dojedli celú slaninu. Pazúrik vyskočil z komína ako čert z pekla. Taký čierny, až sa ho myšky skoro naľakali.

„No prosím, a komín je čistý!“ povie s uľahčením.

„Ani na slanine niet jedinej špinky!“ vravia všetkými masťami mazané myši a vracajú Pazúrikovi biely motúzik. A hneď nato fuk do diery, lebo začuli vrznúť dvere.

Najprv sa v nich zjavila puška s dvoma hlavňami, potom dve hlavy...

„Synček môj, si to naozaj ty?“ spytuje sa neveriacky zdesená mama.

„A mne sa náhodou takýto páčiš! Akoby si mi z oka vypadol!“ povie čierny kocúr Pazúr.

„Mýliš sa ocko, práve som vypadol z komína. Celý som ho povymetal!“

Otec ihneď skočil do komína, vybehol ním až na strechu, zbehol dolu a vrátil sa dvermi dnu.

„Naozaj je čistý!“ vraví uznanlivo. „Ale kam si dal slaninu?“ pýta sa naliehavo, lebo v žalúdku mu už vyhrávajú hudci.

Pazúrik ukazuje otcovi biely motúzik.

„Tú dôkladne vyčistili moje priateľky myšky!“ vraví.

Otec chmatol pušku a skríkol:

„Naozaj dôkladne, tisíc striel okovaných! Hneď im to zrátam aj s úrokmi!“

Mama mu však pušku zobrala a zavesila na stenu.

„Nie, najskôr sa naobedujeme!“ povedala rozhodne.

A tak trojčlenná rodinka sedí tíško okolo stola, pretože pri jedení sa nerozpráva. Pred každým leží tanier, na tanieri cibuľa.

Jedia pomaly-pomaličky. Z očú im tečú slzy, najväčšie kocúrikovi Pazúrikovi. Veď mu aj nadelili najväčšiu cibulisko. Vraj si ju za dnešné čistenie komína plne zaslúži.

Z knihy Moje priateľky myšky