Španielska čižma – Milan Lasica & Július Satinský

Španielska čižma – Milan Lasica & Július Satinský

L.P. 1233

Stredoveká mučiareň

MUŽ (Satinský): Ach, božemôj dobrý, keby som to už mal za sebou. Ja to asi nevydržím. Ja za to nemôžem, ale ja sa strašne bojím. Kamaráti vraveli, že vraj to veľmi bolí. A možno ma budú aj na kolese lámať. Bŕŕ. A prečo to všetko? Vari za to, že som ukradol šestnásť vajec z panskej stodoly? Tisíc striel im do matere, veď vajcia patria všetkým! A teraz ma budú aj na škripec naťahovať. Akým právom? Veď ja som sa neobohacoval. Ja som sa o tie vajcia chcel s kamarátmi spravodlivo podeliť. Jano by dostal jedno, Mišo tiež jedno a mne ten zvyšok. Tak čo? Dočerta, to je smola. Uchmatneš len tak, idúcky, zopár vajec, ani ti na um nepríde, že by to mohla byť regulárna krádež, a bác ho! Hneď ťa strčia do mučiarne. A potom, že vraj bohatým treba brať! Toť! Na to ja už nikdy nenaletím. Nepoviem – keď som vlani dovliekol richtárovi z maštale štyri kravy a kozu, prosím. To bola krádež ako sa patrí. A nič sa mi nestalo. Lebo ma nechytili. A teraz biednych šestnásť vajec, a hybaj do mučiarne. Lebo ma chytili. Ech!

Zvuk, kroky a štrngot zámky.

MUŽ: No namojveru, už ide ten ozembuch, čo tu týra poctivých ľudí. Ten mi dá. Bolo mi to treba?

Do mučiarne vojde katov pomocník-mučiar, kladie na stolík zvitok pergamentu, číta si v ňom, pozrie na muža, usmeje sa povzbudivo. Muž sa na neho díva s čoraz väčšou hrôzou.

MUČIAR (Lasica): Teplo, čo?

MUŽ: Strašne.

MUČIAR: A ešte len bude. Žišlo by sa otvoriť okno, čo?

MUŽ: No.

MUČIAR: Keby tu dáke bolo. vydržíš ešte chvíľu? Musím si premazať sersámy. (Ide k mučiacim nástrojom, utiera ich handričkou a kvapká do nich olej, kontroluje, či fungujú. Pri španielskej čižme pozrie na muža.) Toto vraj bohovsky bolí. Ohromný vynález. Španielska čižma, každý sa prizná. Veď uvidíš. (Skončí s mazaním, otvorí zvitok pergamenu.) No. Tak môžeme začať. Meno?

MUŽ: Števo Kyjanica.

MUČIAR: Počkať, počkať. Nie tak zhurta. Pekne postupne. Čo si prvý raz v mučiarni?

MUŽ: Prvý.

MUČIAR: Tak pekne po poriadku. Ja sa ťa najprv opýtam, ako sa voláš.

MUŽ: Števo Kyjanica.

MUČIAR: Počkaj! Kam sa ponáhľaš? Ja sa ťa opýtam, ako sa voláš, a ty mi to nebudeš chcieť povedať.

MUŽ: A prečo?

MUČIAR: Aby som ťa mohol mučiť, nie?! To je také ťažké pochopiť? Spýtam sa ťa na meno a ty musíš čušať. Jasné?

MUŽ: A potom čo?

MUČIAR: Potom ti pricviknem prsty kliešťami.

MUŽ: A potom už môžem povedať meno?

MUČIAR: Ešte nie. Najprv musíš kričať: nepoviem, nepoviem.

MUŽ: Koľko ráz?

MUČIAR: Čo ja viem? Koľko vydržíš.

MUŽ: A potom už meno?

MUČIAR: Len pomaly. Ja ti nasadím španielsku čižmu, túto, poriadne pritiahnem a až potom povieš, ako sa voláš.

MUŽ: Števo Kyjanica.

MUČIAR: Nie teraz, potom! Čo si spadol z duba? Veď ti vravím po slovensky, že ťa musím najprv mučiť. Ja sa tu na teba chystám celé dopoludnie, a ty si jednoducho prídeš a povieš – volám sa Števo kyjanica. A kde sme? V krčme?

MUŽ: V mučiarni.

MUČIAR: Tak vidíš. Ešte raz. Meno? (Muž záporne zavrtí hlavou.) Výborne, Štefan. Vidíš, že ti to ide. A teraz si vezmem kliešte... (Berie kliešte.) ...a povieš mi, ako sa voláš.

MUŽ: Števo Kyjanica. Števo Kyjanica...

MUČIAR: Choď do frasa, zase si to pokazil! Najprv ti pricvaknem prsty a ty musíš kričať: nepoviem, nepoviem!

MUŽ: A prečo by som nepovedal? Čo je na tom, že sa volám Števo Kyjanica z Katarínskej Huty a hotovo.

MUČIAR: Božemôj, koho mi to sem poslali? Ešte aj bydlisko vytára len tak mirnix-dirnix. Chlape mizerný, vari nemáš v tele kúska hrdosti? Čo si ty za človeka?

MUŽ: Ja som Števo Kyjanica.

MUČIAR: Ty počúvaj, ak neprestaneš, ja ťa niečím ovalím.

MUŽ: A to už prečo? Veď som sa priznal. Volám sa Števo Kyjanica a ku všetkému ostatnému sa priznám tiež. Aj bez mučenia.

MUČIAR: No ešte to by chýbalo!

MUŽ: A čo sa vám nepáči? Sám ste vraveli, že sa tu každý prizná.

MUČIAR: To je pravda. Lenže až potom, keď ho poriadne priškripnem.

MUŽ: Mňa netreba ani priškripnúť. Ja sa priznám hneď.

MUČIAR: A to je zakázané, keď chceš vedieť. To by som pekne dopadol, keby sa hneď každý priznal. (Ukazuje na španielsku čižmu.) A toto by tu potom načo bolo? pozri, ako sa ligoce. Od rána som ju políroval.

MUŽ: Nuž... nemôžem povedať... máte to tu pekné. Udržiavané. To hneď vidieť.

MUČIAR: Však? Veď sa tu aj nadriem. Ako taký kôň. Pozri tieto klince. Ako nové, čo?

MUŽ: Mhm.

MUČIAR: No vidíš. A najmenej tridsať ráz sú už použité. Tie pichám tuto pod rebrá, a keď treba, tak ich ešte pritlčiem. Ale väčšinou už netreba. (Ukazuje mužovi štipec.) a toto je môj vlastný vynález. Za to som dostal pochvalu.

MUŽ: A to je načo?

MUČIAR: Na nos. Keď sa niekto dlho nepriznáva, tak mu začnem odštipkávať z nosa. Hneď všetko vybľaboce. Veď k tomu sa ešte dostaneme.

MUŽ: Nedostaneme. Ja si z nosa štipkať nedám. Radšej všetko vybľabocem dobrovoľne.

MUČIAR: Štefan, vari by si mal to srdce?

MUŽ: Ja sa trápiť nedám.

MUČIAR: Ale veď nesmieš byť taký egoista. Ber ohľad aj na iných. Čo si myslíš, že ja ťa chcem mučiť len tak pre nič za nič? Veď mňa to tiež bohvieako nebaví.

MUŽ: Naozaj?

MUČIAR: No tak... trochu ma to baví... človek musí mať dáku radosť aj z tej roboty, nie? Ako by to vyzeralo, keby som to nerobil aspoň z trochu chuťou? Ale poviem ti, je to riadna drina. Niekedy si ani ruky necítim. A večer, keď prídem domov, zvalím sa do postele ako klát. Akurát žene dám po papuli, ale to len tak, aby sa nepovedalo. Chlapče, nebudeš mi veriť, ale toto ti je ťažký chlebík.

MUŽ: Mali ste si vybrať ľahší.

MUČIAR: Ja som si ho nevyberal. Ja som chcel ísť za farára, ale rodičia ma prinútili. Že vraj toto je istejšie. Števko, zľutuj sa, daj sa trocha mučiť. Mne urobíš dobre a ty budeš mať pokoj. Možno, že už navždy.

MUŽ: Za farára? Veď ja by som sa aj priznal. Ale keď sa bojím, že to bude bolieť.

MUČIAR: Dačo hádam znesieš?

MUŽ: A čo ak neznesiem? Ja sa radšej priznám hneď. Volám sa...

MUČIAR: Števo! Ešte nemenuj!

MUŽ: ...mám štyridsať rokov, ženu a päť detí...

MUČIAR: A prečo tak dobrovoľne? Vyhodia ma z roboty.

MUŽ: ...bývam v Katarínskej Hute a včera som ukradol šestnásť vajec z panskej stodoly.

MUČIAR(zakryl si uši): Hovoril si niečo?

MUŽ: Že som včera ukradol šestnásť vajec.

MUČIAR (odkryje si uši): Nepočul som ani slovo. Nedá sa nič robiť, Števko, bez mučenia to nejde. Neboj sa, potom ťa komplet vymasírujem. Budeš ako rybička.

MUŽ: Tak sa spytujte.

MUČIAR: Ako sa voláš?

MUŽ(záporne vrtí hlavou).

MUČIAR: Fajn, Kyjanica. Použijem teda kliešte. Teraz ťa pricviknem kliešťami a ty budeš kričať. Vie, čo budeš kričať? Výborne, Štefan. Páčiš sa mi.

MUŽ: Koľko máte detí?

MUČIAR: Štyri. Prečo?

MUŽ: Mlieko pijú?

MUČIAR: Pijú.

MUŽ: A kravu máte?

MUČIAR: Krava zdochla.

MUŽ: Mal by som jednu. Ako pre vás.

MUČIAR: Len tak?

MUŽ: Ja vám kravu, vy mne... bez klieští.

MUČIAR (odloží kliešte): Ale nie aby si to vybľabotal!

MUŽ: Len ak by ma mučili.

MUČIAR: Neboj sa. Tu mučím len ja. Takže prejdeme hneď na španielsku čižmu. Daj sem nohu.

MUŽ (vloží nohu do čižmy): A vajcia nepotrebujete?

MUČIAR: Vajec mám dosť.

MUŽ: Škoda.

MUČIAR: Keď pritiahnem, povieš mi meno. Rozumeno?

MUŽ: Mhm.

MUČIAR: Ale najskôr trochu krič. (Pritiahne čižmu.) Čo nekričíš?

MUŽ: Veď nebolí.

MUČIAR: A teraz?

MUŽ: Nič.

MUČIAR: Ale teraz už hádam...

MUŽ: Nebolí.

MUČIAR: Ako je to možné?

MUŽ: Čo ja viem?

MUČIAR (priťahuje čižmu ostošesť, pozrie na muža, ten bezradne krčí plecami): Veď som ju včera použil, a bolelo. A ráno som ju pulíroval. Musí bolieť!

MUŽ: Nemôžem si pomôcť, ale nebolí. Skúste ešte pritiahnuť.

MUČIAR: Viac sa už nedá.

MUŽ: Tak potom nepoviem.

MUČIAR: No ale toto! Ani nič necítiš?

MUŽ: Cítim.

MUČIAR: Čo?

MUŽ: Slivovicu.

MUČIAR: To je zo mňa. A z nohy?

MUŽ: Z nohy necítim nič.

MUČIAR: Namojdušu?

MUŽ: Prisahám.

MUČIAR: No spánombohom. Toto sa mi ešte nestalo. Ty, a nemohol by si... aspoň meno... dobrovoľne?

MUŽ: Ani mi na um nepríde. Keď som už tu, tak ma mučte.

MUČIAR: Anciáša jeho aj s čižmou. Ale veď ešte včera fungovala. Počkaj. (Odmontuje mužovi čižmu, sám do nej vloží nohu.) Pritiahni. Au!

MUŽ: Boli?

MUČIAR: Že či!

MUŽ: A teraz?

MUČIAR: Neblázni. Funguje!

MUŽ: Meno?

MUČIAR: Aké meno?

MUŽ: Tvoje.

MUČIAR: Lošonci.

MUŽ: Naozaj?

MUČIAR: Fakt.

MUŽ: A nie si ty náhodou Kyjanica?

MUČIAR: Nie.

MUŽ (pritiahne čižmu): Naozaj?

MUČIAR: Som.

MUŽ: Čo?

MUČIAR: Kyjanica.

MUŽ: Štefan?

MUČIAR: Štefan.

MUŽ: A odkiaľ?

MUČIAR: Z Katarínskej Huty. Au! Žena a päť detí.

MUŽ: A včera čo bolo?

MUČIAR: Čo by bolo? Streda.

MUŽ: A viac nič?

MUČIAR: Au! Ukradol som vajcia z panskej stodoly.

MUŽ: Koľko?

MUČIAR: Desať...? Au! Šestnásť.

MUŽ: No vidíš, a je to vonku! (Potľapká španielsku čižmu.) Čertovský vynález. A čo noha? Boli?

MUČIAR: Bolí. A tvoja?

MUŽ: Tá voľačo znesie! Bukové drevo, kamarát. (Poklepe si po nohe a odkrivká.)