Tam a tam – Dušan Dušek

Tam a tam – Dušan Dušek (poviedka)

Prišiel k nám starý pán, zazvonil pri dverách, otvoril som, bez pozdravu vošiel dnu. Na hlave mal klobúk. A tieklo mu z nosa. Zanedbaný, špinavý, vlasy zopnuté do chvosta. Iba v košeli. Vŕzgajúce topánka, tuším čierne, obuté bez ponožiek, nohavice s trakmi. Utrel si nos do rukáva košele. Vzápätí do druhého. Ako malý chlapec.

Pred časom nám predal francúzsku posteľ. Za tristo korún. Vtedy sme sa dohodli, že mu peniaze pošleme poštou, aby ich náhodou nestratil. Ako povedal. Na adresu: tam a tam. Aby bol úradný doklad. Teraz si prišiel po peniaze.

No vtedy sa smial: „ Vidím, že neviete, kde je tam a tam. Že neviete?

„ Nevieme,“ povedala vtedy moja žena.

„ Múzejná ulica, číslo tri.“

Napísal ulicu na papierik, odtrhol ho z novín, za uchom mal ceruzku. Teraz si prišiel po peniaze. Ako povedal. Zanedbaný, špinavý, iba v košeli. Bez pozdravu vošiel do bytu.

„ Posteľ je veľmi dobrá,“ povedal som.

„ Keď je taká dobrá, prečo ste mi neposlali peniaze?

„Ako to ?“

„A poslali ?“

„Hneď na druhý deň.“

„Kam?“

„Tam a tam.“

Zasmial som sa. Vytiahol som zo zásuvky kredenca papierik s jeho adresou. Mal som doklad. Dúfal som, že nájdem aj ústrižok z poštovej poukážky, ale ten tam nebol.

„ Múzejná ulica, číslo tri.“

„To je zlá adresa.“

„Ale veď ste nám ju vy sám dali.“

„Tam som nikdy nebýval.“

Dopoludnia som behal po meste. Mali sme sa sťahovať. Potvrdenia, výpisy a ostatné nezmysly. Ale nič som nevybavil. Slovom: otrava. Dvoma slovami: zlý deň. Uťahaný, spotený a poriadne hladný. Sníval som o sprche. Nato prišiel starý pán.

„Najlepšie by bolo spísať zmluvu.“

„O čom?“

„ Predsa o posteli.“

„Dobre. Spíšeme.“

„Kúpa, predaj,“ povedal.

„Spíšeme.“

„Aj s adresami.“

„Aj.“

„Mám ju pripravenú.“

„Dobre, dobre.“

„Aby bol úradný doklad.“

Mali sme sa sťahovať. Žena mi priniesla čistý papier, potom ešte jeden, potom ešte kopirák. Dal som ich do písacieho stola. Predsieň, kuchyňa, vedľa malá izbička, za kúpeľňou izba. Potrebovali sme väčší byt. Posteľ sme už mali.

„Meno,“ povedal som.

Žena sa obzrela.

„Meno.“

Starý pán zmizol. Pod stoličkou ostali len jeho topánky, tuším čierne, celé od blata. Žena bežala do izby za kúpeľňou. Na ruke mi pípli hodinky. Bežal som za ňou. Našli sme ho v posteli. Zakrytý dekou či skôr paplónom, hlava na vankúši, oči zavreté, klobúk stiahnutý do čela. Zrazu sme si uvedomili, že k nám prišiel zomrieť, nešlo o peniaze, ale o posteľ, prišiel zomrieť do vlastnej postele.

Žena sa ho usilovala prebrať, drmala ním, držala mu hlavu v dlaniach. Pomaly otvoril oči, no nebolo jasné, či je to z jeho vôle, alebo z mykania. Opäť ich zavrel. A náhle sa usmial. Stiahol som mu z hlavy klobúk, za uchom mal ceruzku, iba taký konček so zlomenou tuhou. Ovieval som mu tvár, potom som ho zdvihol, ľahké telo, takmer bez váhy. Akoby sa mi scvrkával v náručí.

Z pravej ruky mu vypadol kúsok papiera. Mal ho pripravený. Ako povedal.

Na ňom naša adresa.

Z knihy Kufor na sny