Čakanie na Godota (rozbor knihy)

Čakanie na Godota (rozbor knihy) 

Kniha: Čakanie na Godota

Autor: Samuel Beckett

Klasické absurdné dráma (1952) francúzskeho dramatika írskeho pôvodu o 2 rokovaniach

Samuel Beckett (1906 – 1989)

život:

• Francúzsky dramatik a prozaik írskeho pôvodu, priateľ Jamesa Joyce (prvá práca bola Esej o Jamesovi Joyceovi)
• Už v detstve nevšedný jazykovej vlohy – v 22 rokoch menovaný profesorom angličtiny na École Normale Suúperieure v Paríži
  • Zoznámil sa s Jamesom Joyceom – stal sa jeho blízkym priateľom a prekladateľom
• Za 2. svetovej vojny sa aktívne zúčastnil francúzskeho hnutia odporu, v roku 1946 sa natrvalo usadil v Paríži

tvorba:

• 1969: Nobelova cena za literatúru
• Najvýznamnejší predstaviteľ tzv. Antidivadla či absurdného divadla, dramatické formy, ktorá sa zrodila po 2. svetovej vojne (z otrasené viery v životaschopnosť západných demokracií, z obavy pred osudovým zvečnením a zoštátnením človeka vo svete zbožštených trhových mechanizmov)
• Základná úloha jazyka navodiť ovzduší všeobecné zemdlenosti, zapôsobiť na diváka skôr mágiou slov než dramatickú zápletkou, zabiť vražedný čas a vyplniť prázdnotu čakania
• Prijíma názor existencialista – spoluautori Sartre a Camus
• Prijíma absurditu ako holý fakt = všeobecný údel človeka
  • Nevedie hrdinu k zápasu s ňou, zdôrazňuje pasivitu a bezmocnosť

Všeobecná charakteristika diela:

Absurdné divadelná hra  o bezútešných rovinách ľudského údelu a nemožnosti jeho naplnenie. Téma: strach z nepochopenia sveta, bezobsažne život. Je tu zjavný vplyv pomaly odznievajúceho existencializmu, úvah o zmysle bytia.

Miesto a doba deje

• Neurčitý čas a priestor – opustené miesto, akási vidiecka cesta, na scéne je jeden strom

Námet, dejová osnova

• Napísané francúzsky, sám preložil do angličtiny, divadelné prvotina (sláva – 500 repríz za 2 roky)
• Hra je o čakaní, ktoré nekončia a neprináša očakávaný výsledok

• 1. rokovania:
  • Stretnutie 2 tulákov – z ich chaotického a nezmyselného dialógu vyplýva, že čakajú na akéhosi Godota, ktorý by mal zmeniť ich životné osudy
  • Prichádza pán Pozzo sa sluhom Luckym – nemý otrok ovešaný vecami (kufor, stolička)
  • Po ich odchode prichádza chlapec s oznámením, že pán Godot iste príde zajtra

• 2. rokovania: druhý deň, rovnaká hodina a miesto
  • Opakovanie prvého rokovania, ale Pozzo je oslepol (závislí na Luckym a tuláci)
• Na konci každého rokovania prichádza chlapec s hlásením, že pán Godot dnes nepríde, ale zajtra určite
• Na konci sa chcú tuláci obesiť, ale pretrhne sa im povraz
• Chcú odísť, ale zostávajú stáť

Hlavné postavy, ich charakteristika – postrádajú dôkladnejšie charakteristiku, nemajú jasnú minulosť, chýba motivácia ich rokovaní (predstavujú modelové typy ľudských charakterov)

• Bližšie neurčený tuláci:
  • Estragón (V. mu hovorí Gogo) – zdá sa slabý a bezmocný, vždy potrebujete Vladimirov ochranu, má zlú pamäť
  • Vladimír (E. mu hovorí Didi, sám o sebe hovorí ako o pánovi Albertovi), zdá sa viac vyspelý
• Dvojica Pozzo (sebavedome, brutálny, až sadistický pán) a Lucky (ponížený, večná obeť bez rozumu, plniaca príkazy)

Autorov zámer (hlavná myšlienka diela)

• Výraz absurdná situácia súdobého sveta (opakujúce sa prítomnosť, mizícíc minulosť a nezreteľná budúcnosť), hrôza z nepoznaného sveta, pocit tradičnosti a odcudzenia človeka vo svete modernej techniky a civilizácie

Umelecké a kompozičné prostriedky (jazyk, forma, stavba diela)

• Dialóg je atypický neustálym opakovaním otázok a absurdnosťou odpovedí, práca sa synonymami zdôrazňuje pocit neistoty, monotónnosti a rozdrobovanie významov
• Neokrôchané vyjadrovania umocňujú vulgarizmy
• Účelom slov nie je oznamovať, jediná funkcia ponechaná reči je zabiť čas, ukrátiť si dlhy chvíľu
  • Hra so slovami nahrádza zmysluplnú existenciu (najčastejšie funguje na princípe opakovanie a zrkadlenie slov alebo gest)
  • Podobnosť s Ionescovou plešatí speváčkou
• Bez deje a dramatické výstavby, tematika absurdné bezvýchodiskovosti, abstrakcie človeka a sveta, monotónnosť, banalita dialógov, bezútešnosť, symbolika – opakovanie gest, akcií slov

= Vyjadrenie stálej nemohúcnosti, bludného kruhu, akoby väzenie a nehybnosti (nič nekončí, všetko stále začína), jednotlivé úseky mechanicky rozdelené refrénovou fráz “čakáme na Godota”

• Tragická bezútešnosť prekladaná grotesknými scénami – pády, padanie nohavíc, obúvanie a vyzúvanie topánok – smutná komédia

prológ

• Za dva roky 500 repríz
  • udalosť roka
• Nadväzuje na existencializmus
  • Camus, Sartre – snaží sa nájsť akokoľvek iluzórne a individualistické vykročenie z neprekonateľného kruhu samoty smerom k ľudskej kolektivitě a spoločenskému zápasu
• “Únava z angažovanosti” – navracia sa k tematike pripomínajúce Sartrovo Nevoľnosť – účinnejšie, naliehavejšie, beznádejnej
• Camus, Sätra: vycibrený jazyk x Beckett: neokrôchané táraniu vyšperkované početnými vulgarizmy, cieľom je len zabiť čas
• Tragické podobenstvo absurdity ľudského údelu, jediným možným zmyslom života je nezmyselné očakávania a jediným spôsobom, ako svoj údel uľahčiť je zapasovať čas
• Účelom slov nie je niečo povedať, ale len ubíjať čas – autorovho úmyselná deštrukcie jazyka
• Na rozdiel od Ionescovy plešatých speváčky nie je hrou o rozbíjanie zrozumiteľný funkcie jazyka, ale hrou o čakania
• Vladimír a Estragón: tuláci (JZ 50 rokov), redukované len na nepatrné množstvo fyziologických potrieb (jesť, spať, vylučovať) a na dve tri potreby “morálne” – nezostať sami, čakať na Godota a zabíjať čas
• Godot synonymom pre zavŕšenie tuláckeho života v bájnom raji tulákov, kde je čo jesť, čo piť kde si v teple ľahnúť
  • Jedinou alternatívou, iným zavŕšením mnohoročného tuláctva, je pre nich smrť
  • Medzi Godot a smrťou neexistuje nič iné ako čakania
• Žongluje so slovami – každá Vladimírovho replika je zároveň aj prihrávkou, smerujúce cez pomyselnú sieť k estragónu s nádejou, že sa jej estragón chopí a čo najlepšie ju odohrá späť. V druhom dejstve parodicky prehrávajú situácie z dejstva prvého
• Hra určená priamo divákovi “Vladimír a Estragón sú predovšetkým klaunov a priestor, v ktorom sa pohybujú, v ktorom (si) hraí, je (i) javiskom, miestom, kde sa klauniáda predvádza.”
• Významné rekvizity: klobúčiky, topánky, padajúce nohavice (estragón), pozzův krotiteľské bič
• Pirandelovská hra v hre – keď Pozzo privedie Luckyho a ten musí predvádzať, čo oni chcú
• Vladimír a Estragón paroduj aj sami seba, prehrávajú (svojím spôsobom zdokonaľujú) svoju včerajšie klauniády, parodujú aj Pozza a Luckyho
• Vladimír a Estragón tvoria vypuklé zrkadlami, z ktorých vystupuje v hyperbolické karikatúre obraz človeka ako takého, k záveru, že Beckett práve nimi mieri priamo k podstate ľudského údelu
• 2 hraničné body: hyperbolická mimeze ľudského údelu ako nemenného, stáleho očakávania čohosi, čo mu (snáď) dodá nejaký zmysel, na strane jednej a karikatúrnym podčiarknutím nezmyselnosti jednoduchého trpného očakávania na strane druhej
• Chlapec: rekvizita dementující očakávaného deus ex machina
• Pozzo a Lucky – vzťah podriadenosti, možno zmeniť odovzdaním klobúčiky
• Preložené do 20 jazyku

symboly

• Voľba mien (francúzske, slovanské, talianske a anglické) – univerzalizmus ľudského údelu a sveta vôbec (nezmyselnosť existencie, všeobecná bezútěšnost, nemennosť)
• Bližšie neurčený Godot môže mať súvislosť s anglickým God alebo francúzskym godillot = slangový výraz pre topánku (komické scény vyzúvanie a obúvanie), alebo je skôr symbolom čakania a hmlisté nádeje

Ďalším tvorcovia absurdného drámy:

Eugène Ionesco: Plešatá speváčka (1948) či Nosorožec (1960).

Václav Havel napísal diela Záhradná slávnosť (1963), Asanácia (1987), Audience

Predchodca absurdného drámy:

Alfred Jarry – Francúzsko, Král Ubu (1885)

groteskné spracovanie úzkosti prameniace z existenciálnej neistoty, z absencie hodnôt

znaky:

• zobrazenie skutočnosti ako nezmyselné
• pocit bezmocnosti osamotenia človeka a strata schopnosti dorozumenie sa s ostatnými
• ukazuje človeka ohrozeného modernou civilizáciou
• nemožnosť poznať podstatu sveta a zmeniť ho …
• odstránenie súvislého deja, ruší sa klasické divadelné prostredie a postavy
• zanedbávania charakteristiky postáv, opakovanie replík
• deformácia jazyka = stráca dorozumievacie funkciu
• dialóg = komunikácia = prázdnota fráz, plané táranie
• tragickej / tragikomické hry, zmazanie hraníc medzi tragédií a komédií
• groteskné prvky, čierny humor
• likvidácia dramatického príbehu

• scénické metafory
• dej nie je dovedený k riešeniu – nie je zápletky, nie je rozuzlenie
• čakanie = šifra existencie, napätie medzi nádejou a frustráciou
• absurdita

1. existencionální
2. koordinovaná = relatívna
3. nonsens = nezmyselné spájanie slov
4. sociálne – byrokratické a spoločenská manipulácia, nefunkčný spoločenský systém (Havel)

predchodcovia: Georg Büchner, Alfred Jarry – kráľ Ubu

Forma drámy: dialógy

Dej je nesený postavami – nie je tu rozprávač

Dej sa odohráva v prítomnom čase (o minulosti postáv sa dozvedáme iba v dialógu)

Jednota času, miesta deja