Náuka reči slovenskej – Ľudovít Štúr

Náuka reči slovenskej – Ľudovít Štúr

Dielo Náuka reči slovenskej patrí k najvýznamnejším jazykovedným prácam v dejinách slovenského národa. Súvisí s obdobím, keď sa Ľudovít Štúr usiloval vytvoriť a upevniť nový spisovný slovenský jazyk. Rozhodujúci význam mal najmä rok 1843, keď sa Štúr priklonil k spisovnej slovenčine založenej na stredoslovenskom nárečí. Týmto krokom sa začala nová etapa vo vývine slovenského jazyka aj národného života.

Štúrovo rozhodnutie bolo mimoriadne dôležité aj preto, že pomohlo odstrániť dovtedajšiu jazykovú nejednotnosť. Slováci totiž nepoužívali iba jeden spisovný jazyk, ale pohybovali sa medzi bernolákovčinou a češtinou. Štúr sa snažil vytvoriť taký jazyk, ktorý by bol Slovákom prirodzený, zrozumiteľný a zároveň by sa stal pevným základom ich kultúrneho a politického života.

Význam Štúrovej kodifikácie

Zjednotenie Slovákov prostredníctvom spisovného jazyka malo veľký význam pre národné obrodenie. Slovenčina sa stala jazykom novín, literatúry, kultúrneho života aj politických snáh. Práve vďaka nej sa mohli štúrovci výraznejšie usilovať o národné práva, rozvíjať spolkovú činnosť a prihovárať sa širším vrstvám obyvateľstva. Spisovná slovenčina sa tak stala jedným z hlavných pilierov slovenského národného života.

Štúr spočiatku ešte prijímal Kollárovu predstavu, podľa ktorej mali mať právo na samostatný literárny život iba štyri slovanské jazyky: ruský, poľský, český a juhoslovanský. Postupne však dospel k presvedčeniu, že aj Slováci majú právo na vlastný jazyk a vlastnú literatúru. Zdôrazňoval, že každý národ má právo rozvíjať sa vo svojom materinskom jazyku.

Prečo si Štúr vybral strednú slovenčinu

Štúr pokladal slovenčinu za samostatný jazykový celok, ktorý sa odlišuje od okolitých slovanských jazykov svojou hláskovou stavbou, tvaroslovím aj slovnou zásobou. V porovnaní s češtinou vyzdvihoval jej:

• starobylosť
• ľubozvučnosť a plnozvučnosť
• bohatstvo slov a výrazov
• ľahkú tvorivosť

Za najčistejšiu podobu slovenčiny považoval nárečia v oblasti Tatier a viacerých stredoslovenských a severoslovenských krajov. Práve preto sa rozhodol postaviť nový spisovný jazyk na základe stredoslovenského nárečia.

Náuka reči slovenskej ako základ gramatiky

Dielo Náuka reči slovenskej položilo základy spisovnej slovenčiny najmä po gramatickej stránke. Štúr v ňom systematicky vysvetlil jazykové javy, oprel sa o množstvo príkladov a vytvoril tak významnú gramatickú príručku svojej doby. Nešlo teda len o praktické pravidlá písania, ale aj o premyslený pokus vysvetliť stavbu slovenského jazyka ako celku.

Časti diela

Dielo sa skladá z týchto častí:

Časť diela	Obsah
Úvod	dôvody vzniku diela, úvahy o jazyku, národe, reči a myslení
Diel I – Sklad a pôvodná určitosť slov	hlásky, tvorenie slov, výslovnosť
Diel II – O priemenčivosti slov	skloňovanie a ohýbanie slov
Diel III – Spojna	spájanie slov do viet, vetná stavba, slovosled

Myšlienky z úvodu diela

V úvode sa Štúr nevenuje iba jazykovým pravidlám, ale aj hlbším otázkam o vzťahu myslenia a reči. Reč chápal ako zvukové vyjadrenie ľudských myšlienok, ktoré vznikajú vo vedomí človeka. Zároveň vyzdvihoval duchovné bohatstvo Slovanov a upozorňoval na to, že aj slovanské jazyky sú plnohodnotné, bohaté a schopné vytvárať kvalitnú literatúru.

Podľa Štúra má každý slovanský jazyk osobitú krásu a hodnotu. Slovákov preto vyzýval, aby nepísali v cudzom jazyku, ale tvorili pôvodnú literatúru vo svojej materinčine. Len tak sa podľa neho môže národ naplno rozvíjať a ukázať svetu svoje kultúrne kvality.

Štúrov pravopis

Štúr vo svojom diele predstavil aj vlastný pravopis. Ten bol založený na fonologickom princípe, teda na zásade „píš, ako počuješ“. Znamenalo to, že každej hláske mala zodpovedať príslušná grafická značka. Tento prístup mal zjednodušiť písanie a priblížiť spisovný jazyk reálnej výslovnosti.

Typické znaky Štúrovho pravopisu

• mäkkosť d, t, n označoval mäkčeňom
• v pôvodnej štúrovčine sa nepoužívalo ľ
• nepoužívalo sa ani ä, namiesto neho sa písalo e
• neuznával grafému y
• za dôležité pokladal dôsledné písanie a výslovnosť dvojhlások
• správne určil písanie dlhých slabičných spoluhlások ŕ a ĺ

Dvojhlásky v Štúrovej slovenčine

Jedným z výrazných rozdielov oproti bernolákovčine bolo zapisovanie dvojhlások. Štúr zaviedol podobu:

• ja
• je
• uo

Neskôr sa pravopis postupne menil a zasahovali doň ďalší jazykovedci. Veľkou zmenou boli najmä hodžovsko-hattalovské úpravy, ktoré do slovenčiny zaviedli napríklad ypsilon podľa historického českého pravopisu.

Štúr a jazyková čistota

Štúr sa usiloval, aby sa spisovná slovenčina zbavila cudzích a nepôvodných slov. Vo svojich dielach sa snažil používať čo najviac domácich slovenských výrazov. Ak uvádzal menej známe slová, ich význam často doplnil v zátvorke po latinsky alebo po nemecky. Týmto spôsobom vedome budoval jazykovú kultúru a zdôrazňoval potrebu čistého, zrozumiteľného a národného jazyka.

Dôležité je aj to, že na rozdiel od Bernoláka si viac všímal slovenskú frazeológiu. Upozorňoval, že doslovné preklady z nemčiny môžu pôsobiť neprirodzene a nezrozumiteľne. Aj z toho vidno, že mu nešlo iba o formálnu gramatiku, ale aj o prirodzenosť živého jazyka.

Diel I – Sklad a pôvodná určitosť slov

Prvá časť sa zameriava na hlásky, tvorenie slov a výslovnosť.

Samohlásky a spoluhlásky

Štúr medzi samohlásky zaradil: a, e, i, o, u, l, r. Hlásky l a r chápal ako polosamohlásky, pretože môžu byť slabikotvorné. V jeho slovenčine nebolo dlhé é ani ó, okrem niektorých prevzatých slov. Grafému y vôbec neprijímal, lebo tvrdil, že sa v slovenčine prirodzene nenachádza.

Hlásku ä takisto nezaradil, pretože ju považoval za ustupujúcu. Spoluhlásky rozdeľoval podľa viacerých hľadísk, napríklad podľa spôsobu tvorenia, mäkkosti a znelosti. Hoci dnešná jazykoveda používa presnejšie členenie, na svoju dobu išlo o premyslený a systematický opis.

Tvorenie slov

Pri tvorení slov si Štúr správne všimol, že slová sa skladajú zo:

• slabík
• koreňa
• prípony
• predpony

Venoval sa aj zloženým slovám a zaujímavo opísal expresívne výrazy, ktoré označil ako zväčšujúce a zmenšujúce slová. Dnes by sme ich mohli zaradiť medzi slová s citovým alebo hodnotiacim príznakom. Patria sem napríklad slová ako chlapisko, dievčička, rybka, deduško a podobne.

Slovesá

Štúr podrobne rozlišoval aj slovesá a ich významové odtiene. Rozoznával tri slovesné spôsoby:

• ukazujúci
• spojujúci
• rozkazujúci

Neurčitok slovesa nepokladal za plnohodnotnú súčasť slovesného významu, ale nazýval ho neurčitý spôsob. Osobitne si všímal aj slovesné podstatné mená a rôzne typy slovesných významov.

Výslovnosť

Výslovnosť v štúrovskej slovenčine mala byť dôsledne fonologická. Štúr zdôrazňoval:

• presnú výslovnosť dvojhlások
• rozlišovanie krátkych a dlhých samohlások
• správnu výslovnosť mäkkých a tvrdých spoluhlások
• znelostnú asimiláciu
• rytmické krátenie

Práve pri rytmickom krátení vyslovil zásadu, že v čistej slovenčine nemajú stáť vedľa seba dve dlhé slabiky. Táto zásada je dôležitá aj v súčasnej slovenčine.

Diel II – O priemenčivosti slov

Druhá časť sa venuje ohýbaniu slov, teda najmä skloňovaniu a časovaniu. Štúr tu rozpracoval vzory pre jednotlivé ohybné slovné druhy. Pre podstatné mená uvádzal napríklad vzory král, dvor, sluha, ruka, ulica, cirkev, noc, dedo, polea ďalšie. Prídavné mená mali svoje vlastné vzory, podobne aj zámená, číslovky a slovesá.

Táto časť je významná tým, že ukazuje, ako sa už v polovici 19. storočia vytvárali pevné pravidlá pre gramatickú stavbu spisovnej slovenčiny. Hoci dnešné vzory a terminológia sú odlišné, základný cieľ zostával rovnaký: usporiadať jazyk tak, aby bol jasný, jednotný a použiteľný v praxi.

Diel III – Spojna

Tretia časť sa zaoberá spájaním slov do viet, teda vetnou skladbou. Štúr v nej vysvetľuje:

• postavenie slov vo výpovedi
• závislosť slov vo vete
• slovosled

V podstate ide o oblasť, ktorú dnes označujeme ako syntax. Mnohé princípy, ktoré Štúr opísal, sa veľmi podobajú súčasným pravidlám. To ukazuje, že základné zákonitosti spájania slov do viet sa vo vývine slovenčiny výrazne nezmenili.

Porovnanie Štúrovej a súčasnej slovenčiny

Od čias Ľudovíta Štúra prešla slovenčina viacerými zmenami. Rozdiely vidno najmä v hláskosloví, pravopise, skloňovaní a výslovnosti.

Hlavné rozdiely

Štúrova slovenčina	Súčasná slovenčina
neuznáva y	používa y, ý
nepoužíva ä a ľ	obsahuje ä, ľ
dvojhlásky zapisuje ako ja, je, uo	píšeme ia, ie, ô
pravopis je dôsledne fonologický	pravopis nie je úplne fonologický
iné vzory skloňovania	súčasné vzory sú odlišné a presnejšie

Napríklad v Štúrovej slovenčine sa namiesto dnešného pekné mohlo písať peknuo. Zmenili sa aj pravidlá výslovnosti a klasifikácia hlások. Súčasná slovenčina je výsledkom dlhého vývinu a viacerých kodifikačných zásahov.

Náuka reči slovenskej – Ľudovít Štúr

Náuka reči slovenskej je jedno zo základných diel slovenského jazykovedného myslenia. Ľudovít Štúr v ňom nielen vysvetlil pravopis a gramatiku novo kodifikovanej slovenčiny, ale zároveň obhájil právo Slovákov na vlastný spisovný jazyk. Dielo má preto jazykový, kultúrny aj národný význam.

Štúr ukázal, že jazyk nie je iba prostriedkom dorozumievania, ale aj znakom národnej identity, kultúrnej samostatnosti a duchovnej vyspelosti národa. Práve preto patrí jeho dielo k základným témam slovenského jazyka a literatúry.

– Rok 1843 je spojený s kodifikáciou spisovnej slovenčiny.

– Štúr založil spisovný jazyk na stredoslovenskom nárečí.

– Dielo Náuka reči slovenskej položilo základy slovenskej gramatiky.

– Štúrov pravopis bol založený na zásade píš, ako počuješ.

– Štúr zdôrazňoval jazykovú čistotu, prirodzenosť a blízkosť k ľudovej reči.

– Dielo má tri hlavné časti: hláskoslovie a tvorenie slov, ohýbanie slov, skladba viet.