Skon Paľa Ročku obsah

Skon Paľa Ročku

Témou tejto novely je dezilúzia vzťahu rodičia – deti i vzťahu medzi manželmi. Bohatá Zuzina rodina odmieta chudobného Paľa Ročku za zaťa, hoci „takej lásky na troch dedinách nikto nepoznal“.

Dej novely je minimálny. Tvoria ho vlastne spomienky umierajúceho Paľa Ročku. Paľo, i keď je ešte mladý, je zatrpknutým človekom, plným nenávisti, ale i výčitiek svedomia. Na smrteľnej posteli uvažuje o svojom živote, najmä o vzťahu k manželke a k matke, o svojom ťažkom životnom osude, túži zmieriť sa so sebou i so svetom.

Paľo Ročka a jeho žena Zuza sa brali z veľkej lásky. Zuzina rodina bola bohatá, a preto bránili Zuze, aby sa vydala za nemajetného bedára Paľa Ročku. Kvôli Paľovi ju doma neustále trápili, dokonca i bili. Zuzina a Paľova láska však bola silnejšia. Paľo si dokonca aj ruku dokaličil (odťal si dva prsty), len aby nemusel ísť na vojnu, lebo sa bál, že kým bude vojakom, vydajú Zuzu za iného.

Odvtedy uplynulo iba päť rokov, Paľo leží na smrteľnej posteli a uvedomí si, že z ich veľkej lásky nezostalo nič. Zmenila sa na zlobu, výčitky, zatrpknutosť, ba až nenávisť. Chudoba a každodenná drina načisto zničili lásku medzi dvoma ľuďmi. Zuza sa vidí Paľovi odporná, načisto stratil cit voči nej, ale i voči svojej matke, ktorá mu odmietla pomôcť pri stavbe domu. Paľovi už „je odporný jej hlas, jej smiech i celá ona...“ Paľo až teraz pochopí, že to bola bieda, ťažká drina, ktorá z neho urobila takéhoto človeka. Nezostalo v ňom ani kúska lásky, lebo „láska pri biede sa minula“.

Zuza chcela svojej rodine dokázať, že sa zaobídu aj bez ich pomoci, po svadbe si zobrali pôžičku a začali stavať dom. Obaja pracovali až do úmoru, Zuza stále hnala Paľa do roboty, ale nešetrila ani samu seba. Ťažko chorý Paľo vyčítal žene, že s ním nemala zľutovanie, že hlavné bolo pre ňu bohatstvo.

Paľo mal ťažké srdce i na matku. Hneval sa na ňu, a vyčítal jej, že v detstve musel žiť kvôli otcovi- pijanovi v biede a pohŕdaní. Matke zazlieval aj to, že mu nepomohla pri stavbe nového domu, dokonca ju tak posotil, že spadla a zranila si hlavu. Vtedy matka prekliala vlastného syna, aby Boh aj jeho vyhnal z domu, tak, ako on, Paľo, vyhnal ju.

Všetky tieto spomienky a ťažké duševné útrapy mučia chorého Paľa Ročku. Cíti, že už z postele nevstane, a že čoskoro zomrie. Trápia ho strašné výčitky svedomia, stále sa mu zjavuje matkina zakrvavená tvár. Napokon to už nevydrží a požiada Zuzu, aby išla po matku. Zuza, aj keď veľmi nerada, ide a s plačom prosí svokru, aby prišla za Paľom, lebo bez jej odpustenia nemôže zomrieť. Ale matka je neoblomná, svojmu synovi neodpustila. Nepríde za ním ani vtedy, keď v Paľovom mene prídu prosiť aj ďalší. Paľo však stále čaká na matku, díva sa na dvere, dúfajúc, že sa v nich objaví. A matka nakoniec predsa len príde – zvíťazí jej materinská láska. Navzájom si odpustia, Paľo sa ešte rozlúči so ženou i s malým synom a navždy zatvorí oči.

Záverečný tragický obraz umierajúceho Paľa zmiernila autorka motívom slnečného lúča, ktorý dopadá na kolísku s dieťaťom, akoby znamenal istú nádej, že plod niekdajšej lásky Paľa a Zuzy bude mať šťastnejší osud. Koniec novely tvoria Timravine úvahy o príčinách celej tragédie: „ľahko je bohatému dobrým byť, ale keď chudobný nemá to najpotrebnejšie, rýchlo do hriechu upadne.“