Sólo pre bicie (hodiny) – Osvald Záhradník

Sólo pre bicie (hodiny) – Osvald Záhradník

Psychologická dráma napísaná v roku 1972 je nadčasová hra, ktorá sa zameriava na ľudí, ktorí sa kvôli svojmu veku ocitajú mimo spoločnosť a chcú dôstojne dožiť svoj život. V hre konfrontuje svet penzistov so svetom mladých – generačný rozpor. Hra má tri dejstvá, všetky sa odohrávajú v byte dôchodcu Františka Ábela.

Pána Ábela každý piatok navštevujú traja priatelia z domova dôchodcov – pani Contiová, pán Chmelík a pán Reiner. Všetci sú trochu zvláštni. Pani Contiová sa čudne oblieka, vystupuje ako osoba z vyššej spoločnosti, tvrdí, že jej syn je významný lekár vo Švajčiarsku, že jej rodina vlastnila svetovú sieť hotelov (hoci nič z toho nie je pravda) a stále so sebou nosí svoj kufor.

Pán Chmelík je nenápadný muž, ktorý každému pomáha a úslužne ostatných obsluhuje. Pomáha nosiť pani Contiovej kufor. Pán Reiner bol klenotník a hodinár. Na stretnutia si stále nosí nejaké hodiny a náradie. Jeho cieľom je nastaviť všetky hodiny tak, aby ukazovali naraz presne správny čas. Pán Ábel preto radšej vždy skrýva svoje hodiny do skrine. Ambíciou pána Reinera je opraviť mestské vežové hodiny. Stále sa o to snaží, ale mesto mu to nechce dovoliť.

Pán Ábel sa na piatky teší, vybrane sa oblečie, pripraví pohostenie. Kedysi pracoval ako obsluha výťahu v hoteli. Pán Reiner vypočítal, že pán Ábel vlastne jazdami vo výťahu prešiel vzdialenosť zo Zeme na Mesiac. Pri stretnutí sú všetci k sebe milí, spomínajú na minulosť a slušne prijímajú aj tie svoje vyhlásenia, ktoré zrejme nie sú pravdivé.

Pán Ábel žil sám, ale zobral k sebe vnuka Pavla, ktorý vyrastal v sirotinci. Pavel si robí z piatkových návštevníkov žarty, zľahka znevažuje aj bývalú prácu starého otca, biedne prepitné, čo dostával. Pán Ábel dotknuto vysvetľuje, že za tie biedne peniaze kupoval darčeky malému chlapcovi v sirotinci. Pavel nechce dedkovi ublížiť, ľutuje svoje slová, ale neustále nevhodne vtipkuje.

Pavel má priateľku Dášu, chcú žiť spolu, ale nemajú byt. Zatiaľ je pre nich jediná možnosť bývanie so starým otcom. Predstavujú si ako by tam bývali a čo zo starých harabúrd by zmenili. Nevedia, že ich počúva pán Ábel a ako sa ho to dotklo. Pavel tlačí na dedka, aby im postúpil v byte izbu a sám býval v kuchyni, alebo išiel do domova dôchodcov. Pri ďalšej piatkovej oslave sa všetci tešia, pán Chmelík požiada Pavla, aby zinscenoval telefonát a pani Contiovej zavolal ako jej syn a zablahoželal jej k narodeninám.

Pán Reiner sa teší, lebo mu konečne dovolili opraviť vežové hodiny a teší sa na ich odbíjanie. Počas oslavy zvoní telefón a keď oznámia pani Contiovej, že má telefón, tá sa chytí za srdce a s volaním svojho syna klesne na zem. Všetci hľadajú lieky, otvoria kufor, ale v ňom sú len svadobné šaty a veniec (hoci sa nikdy nevydala). Privolaný lekár zistí, že pani Contiová žije a do nemocnice, kde zomiera s ňou odchádzajú aj traja starší páni.

Do bytu, ktorý je prázdny, prichádzajú Pavel a Dáša. Chcú sa zmieriť so starým otcom, ale nikoho nenájdu. Dáša si z recesie oblečie šaty pani Contiovej i svadobný veniec a spolu začnú hrať scénu svadby. Keď Pavel objíme Dášu, tak zvonku počuť odbíjanie opravených vežových hodín.

Autor citlivo a s pochopením pre každú generáciu zobrazuje jej vnímanie sveta, potreby a pocity. Generačné rozdiely pre neho nie sú zásadným konfliktom, ale určitým protirečením, ktoré je možné prekonať, napriek aktuálnemu nepochopeniu sa a napriek tomu, že každé obdobie života má v sebe určité kladné i záporné znaky. → Napriek rozdielnosti vnímania reality starých a mladých, tieto svety nestoja proti sebe, ale popri sebe.

Hlavná myšlienka – Nedá sa zladiť konanie milióna ľudí, to znamená, že nemôžeme dosiahnuť, aby ľudia rovnako mysleli a konali. (Hodinár Reiner spomína, že sa nedajú zúsúladiť hodiny tak, aby išli rovnako. )