Pompíliova Madonna – Ján Hrušovský

Pompíliova Madonna – Ján Hrušovský

- poviedka s prvkami expresionizmu

- autor zobrazuje život vojnovej obete, ktorá je vykorisťovaná vlastnými príbuznými. Žili s vyžobraných peňazí. Pompílio znášal svoj údel statočne

- autor sa zobrazuje aj problém skazených kňazov

- na ďalšej strane však zvýrazňuje podstatu a význam silnej viery. Jediná vec, ktorá držala Pompília pri živote bola jeho nesmierna túžba dostať sa k Madonne, aby mohol šťastný zomrieť

- uzdravené nohy i rozhovor s Madonnou sú ilúzie umierajúceho Pompília. Jeho radosť i štastie so splneného sna bola natoľko intenzívna, že mal pocit, že má zdravé nohy a že sa mu Madonna prihovára – mysteriózny prvok

- v kontraste sú Pompíliove pocity s konaním postáv. Dej nie je natoľko dôležitý

Postavy:

. Pompílio: starý beznohý žobrák ktorý sedával pred chrámom celých 50 rokov – nemal nohy. Bol negramotný a turisti v ňom videli typického lazára a radi si ho fotografovali. Ráno ho priviezol naničhodník Antonio odkiaľsi spoza mestských múrov a vyložil do kútika medzi múr a korintský stĺp, aby ho večer znovu odviezol do tmavého brloha, v ktorom sídlila celá priam dvojtuctová rodina. Beda Pompíliovi, ak nevysypal zo širáka peknú hromádku soldov, inak by celý večer aký je nepotrebný darmožráč a rodina ho má na krku. Rodina sa na ňom snažila zarobiť. Pompílio sa k ľudom ktorý mali cestu do chrámu správal vždy úctivo, prihováral sa im a za každú almužnu sa poďakoval

. otec Bernard: sebecký kňaz, ktorý nikdy nechcel vyhovieť Pompíliovi, aby sa mohol dostať do chrámu. Presvedčia ho jedine peniaze. Potrpel si na lichôtky. Bol predstaviteľom skazeného cirkevného hodnostára. Jeho skromnosť bola falošná. Pre peniaze bol schopný urobiť hocičo aj veci, ktoré by inak boli pod jeho úroveň

. Antonio: príbuzný, ktorý ho vozil pred chrám

Obsah:

- Pompílio bol starý lazár ktorý každý deň sedel a žobral pred chrámom Santa Maria Maggiore v Esquilíne (chrám bol považovaný za jeden z najkrajších starorímskych výtvorov). Sedával tam niekoľko desaťročí, ale nikdy sa mu nesplnilo jeho prianie, dostať sa dnu a pokloniť sa Madone pred oltárom. Keďže bol beznohý, sám sa do chrámu dostať nemohol a zvykol prosiť otca Bernarda o to, aby ho aspoň na chvíľu zaniesol dnu, ale ten mu túto službu vždy odmietol

- na Kvetnú nedeľu napadne Pompília, že ak sa v tento deň dostane k Madone a poprosí o pomoc, narastú mu nové nohy. Rozhodne sa preto obetovať celé štyri líry z denného zárobku aby ho otec Bernardo zaniesol do chrámu. V noci sa stal zázrak, Pompíliovi narástlo dvoje zdravých nôh a s Madonou odišiel na ďalekú púť. Ráno keď sa otec Bernardo vrátil do chrámu, našiel Pompília na dlážke mŕtveho