Editino očko – rozbor diela

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: filomena (16)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 23.11.2021
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 766 slov
Počet zobrazení: 68
Tlačení: 3
Uložení: 6

Editino očko - rozbor diela

Ornamentálna próza – medzivojnové obdobie, vplyv expresionizmu a naturalizmu

Mladší autori odmietali konvencie a realistickú metódu, zaujal ich najmä expresionizmus. Umožňuje im vyjadriť pocity mladej povojnovej generácie - pesimistické a tragické. Postavy sú nešťastní ľudia, autori odhaľujú rozpor medzi ich vnútorným svetom a vonkajšou skutočnosťou. Umelci radi experimentujú, využívajú ozdobný jazyk a štýl.

Gejza Vámoš

Gejza Vámoš sa narodil 22. decembra 1901 v Dévabányi (dnešné Maďarsko) v židovskej rodine železničného úradníka. Po maturite na nitrianskom gymnáziu študoval medicínu v Prahe a istý čas aj v Anglicku. Po roku 1925 začal pracovať ako vojenský lekár v Bratislave, vtedy mu vyšla aj jeho prvá zbierka poviedok (Editino očko).

20. storočie slovenská medzivojnová próza - ornamentálna próza - vplyv expresionizmu a naturalizmu

1932 doktorát z filozofie na univerzite za prácu Princíp krutosti

Literatúra je pre neho prostriedkom na šírenie svojich filozofických názorov. Krutosť spoločnosti sa prejavuje ako individualizmus a egoizmus. Jej kompenzáciou je princíp lásky – uvedomenie si identickosti všetkého živého – tu zohráva zásadnú úlohu literatúra (koriguje nedostatky vedomia) a medicína (koriguje nedostatky fyzického/telesného rázu).

Hrdinovia jeho diel prechádzajú obdobím dezilúzie, často sú to okrajové typy – šialenec, hypochonder, samovrah, prostitútka – ktoré odkrývajú „pravú“ podobu reality. Na svet sa díva očami chirurga „chladnokrvne rozpitvávajúceho jeho špinu, vynášajúc ju neúprosne zo skrytosti útrob na povrch.

Interpretácia diela Editino očko

Literárny druh: Epika

Literárny žáner: Novela (autobiografické črty)

Téma: Autor zobrazuje súrodenecký vzťah.

Idea: Autor vyjadruje svoje kritické pocity, názory na svet a spoločnosť.

Autor diela Editino očko používa pri písaní ich formu rozprávania, teda autor hovorí o sebe. Dielo je napísané v 1. osobe singuláru – teda priamy rozprávač rozpráva svoj vlastný príbeh, príbeh zo svojho života. Kompozičný postup je chronologický – dej sa vyvíja postupne za sebou.

Má dve dejové línie:

1) opis reality – fabula, dej – všíma si sestru Editu, jej vlastnosti. Vrchol je situácia keď si Edita s kamarátkou robia úlohy a tá jej nešťastnou náhodou vypichne oko. Autor situáciu opisuje nadľahčene. Priebeh liečenia opisuje z odbornej stránky lebo sám je lekár, používa odbornú terminológiu. Edita neberie úraz tak tragicky ako samotný autor.

2) opis pocitov a myšlienok (vnútorný svet autora) – o jeho vnútornom svete autora sa dozvedáme prostredníctvom monológu, ktorý vedie smerom k Edite. Jeho vnútorný svet je pesimistický, kritizuje spoločnosť, civilizáciu a objektívnu realitu okolo nás. Hovorí: „Odstrániš zlo dverami, vojde oknom.“ Neverí, že zlo sa dá odstrániť. Verí v osud. Má fatalistický pohľad na svet (nemôžeš zabrániť tomu, že sa ti náhodou niečo stane). Východisko vidí v úteku od tejto civilizácie do Afriky.

Hlavné postavy:

Edita - 9-ročné usilovné dievča, ktoré pomáha vo všetkom a stále chodí s vážnou tvárou. Je to malé, štíhle, jemné dievčatko s veľkými modrými očami a plavými vlasmi.

Rozprávač Gejza - (Editin brat) - študuje medicínu, pokladá sa za nepotrebného a zbytočného v tejto spoločnosti. Nemal rád deti. Pokladal ich za nečisté, neslušné, stále vrieskajúce, neovládateľne mrzké bytosti, s ktorými nechcel mať nič spoločné.

Autor taktiež oboznamuje čitateľa so svojím vnútorným svetom. Vyjadruje svoje vlastné myšlienky, pocity, emócie, ktoré sú pozitívne aj negatívne. Zároveň autor v príbehu opisuje postavy charakteristikou:

Edita – Edita je ako malé teliatko, samostatného názoru na nič nemá, len na prácu, a je nekonečne dobrodušná a pozorná. Edita celý deň mlčí a je vážna, chýbajú jej alúry duchaplných, zázračných detí, ale má vzácne vyvinutý zmysel spoločenský a za zdvorilé slovo dušu by dala človeku.
Gejza – opisuje vlastne sám seba vnútorným monológom, svojimi predstavami, myšlienkami, túžbami. Píše Editke: Ja, Edita, vlievam do pera svoje city, svoju nahú dušu, tak ako je, s úprimnosťou kajúceho hriešnika na smrteľnej posteli. Stojím vo svojich literách pred ľuďmi taký nahý, ako ma mater porodila. Trpím, plačem a prídem do šialenej extázy tam pri tom bielom papieri, a čo ta perom naškriabem, to som ja, Edita, ja, moja nahá podstata, ani horšia ani lepšia, práve taká, akú som ju vykreslil na ten biely papier.
Gejza je k sebe veľmi sebakritický, hodnotí sa prikruto, podľa môjho názoru má veľmi slabé sebavedomie. Dôsledkom toho, má problém nájsť si skutočného priateľa, lebo si sám neverí, myslí si, že nie je ničím zaujímavý pre ostatných...

Podľa môjho názoru je zaujímavé, že Gejza o Editke od začiatku nevedel, neregistroval ju, ale začal sa o ňu zaujímať až od určitého veku – paradox.

Vykanie medzi postavami je dosť neosobné, vytvára akýsi odstup, istú bariéru, ktorú spôsobuje medzi postavami — Kto vám kázal, aby ste mi klobúk okefovali? —Nikto. — Ona vám už mnohokrát preukázala podobné služby, len ste si to nevšimli, — potvrdila Macka, druhá, štrnásťročná moja sestrička.
Vykanie však medzi postavami zabezpečuje rešpekt, ktorý Gejza pre svoje sestry predstavuje.

Autor len hrubo opisuje postavy, vôbec nejde do hĺbky, nesnaží sa o psychologizáciu postáv. Tým oberá čitateľa o lepší čitateľský zážitok.

Edita je podľa jeho opisov tiež celkovo zvláštna (robí ťažké práce, nesnaží sa vzdelávať), vyjadruje sa o nej ako o hlúpej, ale aj napriek tomu ju má rád. Druhá sestra Macka je pravým opakom. Je tu kontrast, ktorý je podľa mňa základným kompozičným princípom príbehu.
Myslím si, že Edita je pre autora iba prostriedok na vyjadrenie vlastných myšlienok, lebo vie, že je natoľko hlúpa, že ho nepochopí a natoľko slušná, že ho vypočuje bez prerušovania...To by chcel aj od čitateľa.

Jazykové prostriedky, ktoré autor v texte použil: hyperbola, irónia, sarkazmy – A keď vidíš, nepomyslíš si, že je lepšie tornu červíkovi v zemi, ktorému si takej duše nedal, ako nám na posmech, ale ktorému ona vôbec nechýba a ak ho rozkúskuješ na sto kusov, z každého kusa jeho červíčieho tela vyrastie červík nový, ale aj metafory - kŕmil som ju good morning-om, if you plaeseom, epitetá – strieborný mesiačik, maličké biele morčiatko.

Autobiografické prvky, ktoré sa v texte objavujú sú autorov život, medicínske vzdelanie – dej je občas brzdený autorovými výkladmi pôsobiacimi občas až učebnicovo, moralizátorsky, abstraktne.
V texte nachádzam aj filozofické monológy, ktoré autor opisuje - hľadanie vlastného miesta vo svete, bezvýchodiskovosť, strata rovnováhy, viera v lepšiu budúcnosť... Oproti tomu však stojí záblesk nádeje v podobe cesty do Afriky – čo predstavuje ďalší kontrast v diele, (táto nádej vyzerá však dosť beznádejne, nerealizovateľne, rozpor medzi snom a realitou, vzájomné prelínanie).

Všimla som si v texte aj rozpor so spoločnosťou - neschopnosť zaradiť sa v nej. Autor to napísal napríklad aj v tomto úryvku: Hľa, sedím tu na vulkanickej pôde. I vo mne je vulkán, chcel som dodať, ale potom som sa zbadal a žiadal som biele hmly a tichú noc o odpustenie, že som sa ja červík-človek vopchal k nim a chcel sa k nim pripodobňovať.

Digresiou je opísaný príbeh s Pištom. Nie je to silná dejová línia, je to len epický príbeh, ktorý je v úzadí, do popredia vystupujú však filozofické úvahy autora.

Vypichnutie oka je podľa mňa extrémnou situáciou, táto situácia umocní v ňom len ďalšiu bezmocnosť a nakoniec vyznie akoby nepodstatne; v normálnom živote je takéto vypichnutie oka dosť nerealizovateľné, opäť nachádzam rozpor medzi predstavami a skutočnosťou.

Témou tohto diela je nespokojnosť so životom, vychádzajúca z nenaplnených potrieb, autor viní spoločnosť, systém, ktorý sa mu nepáči.

Všimla som si aj to, že Gejza mnohé problémy, ktoré zažil a s ktorými sa snaží vyrovnať chce riešiť pomstou. Či už to, že mu zmizlo jeho morčiatko, ktoré podľa mňa považoval za jediného priateľa, alebo samotnú nespokojnosť zo svetom a systémom. Keď Editka príde o oko, takisto sa chce pomstiť. Vtedy aj zatracuje Boha.
Uvedomuje si bezmocnosť najmodernejšej vedy vied – medicíny – a nezostáva mu iné len pálenie duše, súcit, úsilie pomôcť druhému pochopením jeho problémov - „Hoj, dušu mi páli, myseľ mi vŕta, kalí to Editino, Editino očko.“

Kontrast vo Vámošových názoroch( dvojpólovosť)

V novele sú typické kontrasty v autorových názoroch, vzniká tak napätie medzi ideálnym a reálnym človekom.

1. Láska k ľuďom vs. nenávisť k ľuďom

Vámoš miluje ľudí ale vadia mu na nich ich zloba, nenávisť, závisť intrigánstvo. Nechápe, prečo sú ľudia k sebe takí zlí namiesto toho, aby si pomáhali a tešili si spolu zo života. Radšej si ho navzájom strpčujú.

„Spoločenstvo, kde sa jeden druhému díva do hrnca, či si varí ten druhý na obed a slina mu tečie od závisti, ide toho druhého v mene Pravdy vykynožiť zo sveta, keď mu uvidí v hube väčší kus nahnitého mäsa.“58

Autor sa snaží priblížiť k ľudom prostredníctvom literatúry. Chce sa im zdôveriť so svojimi pocitmi a dúfa, že nájde odozvu. No stretne sa len s pohŕdaním a výsmechom. Je sklamaný a trápi ho to. Je to jeden z dôvodov prečo ľudí nenávidí. Hoci má priateľov tí mu tiež neboli oporou a za chrbtom ho len ohovárali.

„Edita márne som zvliekal svoju dušu donaha, v tom mori tuposti a bezcitnosti stratili sa vlny mojej psychy bez konsonancie, bez ozveny.“59

„Mne, Editka, nikto nič nespravil, ale zroňuje ma bezcitný, hlúpy, nenávistný smiech, plný sotva utajenej zlomyseľnosti, lebo jasne mi zvučí z neho odkaz…“60

Na druhej strane je Vámoš uchvátený človekom a hlavne jeho dušou. Je priam fascinovaný tým, aká je krásna, má túžbu zdokonaľovať sa, je vnímavá a citlivá. Zároveň s ňou aj súcití, pretože vidí, koľko zla musí ľudská duša v dnešnom svete znášať.

„ Dal si nám krásnu dušu, ochotnú nasledovať tvoje rozkazy, prijať do seba ohromný komplex krásy, dobývať svet, pokiaľ si nám ty vymedzil, javiť ustavičnú, neukojiteľnú snahu, zdokonaľovať sa.“ 61

Kontrast je najviac viditeľný na tomto citáte.

„… aby som vlial do pera svoju lásku i nenávisť k svetu a k ľuďom, ktorých, hocijako sa odkopnem niekedy od nich, predsa len nekonečne ľúbim.“62

2.Aktivita vs.rezignácia

Autora veľmi trápili problémy a vzťahy medzi ľuďmi a najradšej by odstránil všetky vojny, epidémie, nezmyselné zákony a všetku krutosť vo svete.

„ Boli časy, Edita, keď ma tie veci boleli až do zošalenia, keď som chcel ten svet rozdrúzgať alebo spasiť za každú cenu.“ 63

Postupom času však prišiel na to, že je zbytočné rozčuľovať sa nad tým, pretože on má príliš malú moc, aby to mohol zmeniť. Čím ďalej bol starší, tým bol skúsenejší. Stále viac videl aké sú tieto problémy ťažko riešiteľné.

„ Potom prišli skúsenosti, prišla psychopatológia a tie ma naučili, že škoda sa rozčuľovať: odstrániš zlo dvermi, vojde ti cez oblok.“ 64

„ Dnes už nechcem korigovať. Nechcem už svet spasiť.“ 65

Autorova psychika prechádzala najrôznejšími štádiami vývoja od aktívneho prístupu až po zúfalú túžbu utiecť zo skazeného sveta.

„ Dnes mám už len jednu túžbu: preč, preč z toho ohavného jarmoku niekam ďaleko, kam ani vták nezaletí.“ 66

Vámošove pocity a názory podliehali udalostiam, ktoré sa stali. Po Pištovej tragédií opäť aktívne zasahoval do prirodzeného kolobehu života na zemi a snažil sa ho zmeniť tým, že vystrieľal všetky mačky v okolí.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.018