Ohnivý kút – Andrej Chudoba

Ohnivý kút – Andrej Chudoba

Kedysi sa vraj na novickom poli odohrala veľká bitka s Turkami. Neskorší majiteľ poľa dal zrovnať bojisko-stráň na lúku. Sluhovia-oráči celý deň vyorávali kosti, zbrane, retiazky a náramky. Jeden zo sluhov vraj našiel zlaté turecké ostrohy a schoval si ich do vrecka. Ktovie, čo s nimi zamýšľal? Možno si ich chcel nechať na pamiatku, alebo ich chcel dakomu predať. Vzal ostrohy domov a schoval ich pod hradu. Mesiac-dva ich tam schovával, ale potom mu nedali pokoja. Chcel sa nimi popýšiť na zábave, lebo bol mládenec a veľký husár.

Raz v sobotu ich vytiahol spod hrady a začal ich onucou čistiť. Lebo zlaté ostrohy, aj keď boli zlaté, zašli od ohňa a hliny. Sotva ich mládenec dva razy pretrel, začul zvonku erdžanie. Myslel si, že u susedov erdží kôň a čistil ostrohy veselo ďalej. Po druhý raz bolo erdžanie hlasnejšie, ale mládenec si pomyslel, že niekto vonku napája kone. Ale keď sa erdžanie ozvalo po tretí raz — bolo mu to čudné a vyšiel von. Vonku však bolo všade tma a ticho.

Znova sa pustil do roboty okolo ostrôh, ale tu znovu počul zaerdžanie, ako keď sa kone hryzú. Vzal ostrohy do ruky a vyšiel na dvor. Počúva

• a za bránou akoby kráčal kôň. Vyšiel na priedomie, ale kôň i jazdec zmizli v tme. Chcel sa vrátiť a vtedy počul odkiaľsi z tmy chlapské
• Poď z domu do poľa! Poď z domu do poľa!

Mládenec nebol bojko, vyšiel na cestu, ale nikde živej duše. Hádam ma máta, pomyslel si a odložil ostrohy na staré miesto.

Len čo ich vzal znova do rúk, všetko sa znovu opakovalo. Mládenca to nakoniec nazlostilo a vykríkol do tmy:

• Pod ku mne, ty mátoha, nech ti kosti ponaprávam! A ten hlas mu odpovedal:
• Prídem, keď bude čas. Mládenec sa len zasmial a po myslel si, že si z neho voľakto poriadne uťahuje.

V sobotu si pripäl ostrohy na sviatočné čižmy a vybral sa na zábavu. Ligotavé ostrohy mu tak štrngali a cvendžali, že ešte aj tie najpyšnejšie dievky sa po ňom obzerali. Mládenec bol ako na koni, jednou rukou vykrúcal dievky, druhou si tľapkal po sárach a ostrôžky mu pritom štrngotali ako dve lastovičky. Ostatní mládenci iba škúlili od závisti, ale nikto si naňho netrúfal, lebo bol dobrý chlap a ostrý ako britva. A tu z ničoho nič — po polnočnom čardáši — vkĺzol do krčmy akýsi čudne oblečený mladý pán brnavej tvári, s fúzikmi pod ostrým úzkym nosom. Popití mládenci a rozohnené dievky si ho ani veľmi nevšimli.

Mysleli si, že je to niekto z panstva, odkiaľ zavše chodili na zábavu všakovakí odkundesi.

Neznámy pán si rozkázal pijatiku, prisadol si k mládencom, štrngal si s nimi, popripíjal a hore-dolu špásoval.

Takto sa dostal do reči i s mládencom-husárom. Pozrel sa na jeho čižmy a vraví:

• Máš pekné ostrohy. Len škoda, že nie sú tvoje. A mládenec sa hneď nadurdil:

• A čieže by boli, keď sú na mojich nohách? Pánko sa len zaškerí a povie:
• Koho sú, toho sú, toho tam dole sú.

Pánkove reči mládenca trochu namrzeli, ale nič nepovedal. Pánko potom stváral kadejaké fígle a nakoniec vyzval mládencov, aby sa s ním išli za prsty ťahať. Pretiahol všetkých rad-radom, nakoniec zostal mládenec- husár. Ten sa smelo postavil pred pánka a povedal:

• Všetkých si pretiahol, ale mňa nepretiahneš.

Ale pánko sa iba zasmial, že ho veru pretiahne. Mládenec sa rozkročil a otrčil dlaň.

• Stavme sa, mladý pánko!
• Nedbám, stavme sa, ale o čo?
• O čo
• Stavme sa o tvoje

Mládencom trochu myklo, zakolísal. Pánko sa zaškeril:

• A čo sa vari bojíš?
• Čóó ... ja že sa bojím? — vykríkol mládenec, zhodil lajblík, vysúkal rukávy a postavil sa doprostred krčmy. Bola to vraj beťárska pasovačka- preťahovačka. Prsty pukali a dlážka len tak prašťala, čo sa do nej tak hromsky Dva razy mládenec pretiahol pána a dva razy pán jeho, ale na tretí raz už mládenec navidomoči tratil silu a pánko ho už ťahal von dvermi. V tej chvíli odbili tri a neznámy sa stratil v tme, akoby dlaňou plesol. Mládenci vybehli z krčmy, ale všade bolo ticho, ani len lístok sa nikde nepohol. Všetci krútili hlavami, v krčme zostalo také nanič ticho. Len mládenec-husár tľapol dlaňami a rozkázal Cigánom, aby hrali . . .

Na druhý deň išiel mládenec ako družba-zváč do Podlužian na koni. Ked sa ani do večera nevrátil, išli ho lampášmi hľadať. Našli ho nad ránom — v Ohnivom kúte pod vinicami. Bol už studený a vyzeral vraj celkom tak, akoby ho kôň dohrýzol. A ostrohy na čižmách nemal.