Vodník-kartár – Andrej Chudoba

Vodník-kartár – Andrej Chudoba

Vodníci vám boli všelijakí. Nie všetci škodili ľuďom. Boli aj dobrí vodníci, čo sa stali vodníkmi proti svojej vôli.

Takíto vraj nosili v pravom uchu prsteň z nejakej nevinnej utopenej duše, obyčajne dievčaťa-panny. Radi vychádzali na breh, pripájali sa k ľuďom, a kde mohli — pomohli. Pravda, len v noci, lebo vo dne čupeli vo vode, alebo spali v mokrine pod jelšami. Neboli ani zelení, tvár mali bledú, a nestekala z nich voda, iba trochu páchli stuchlinou. Dobrý vodník býval aj v potoku Deberča pri Novej Vsi. Raz v lete pásli novejskí gazdovia kone na lúkách pri potoku. Pod planou košatou hruškou trávili celú noc. Kone sa pokojne pásli, gazdovia sedeli v kruhu okolo ohňa a hrali karty.

Okolo polnoci vyšiel mesiac a tu sa im za chrbtami zjavil akýsi neznámy chlap v krátkej hunke a v širokom klobúku. Pekne po kresťansky sa pozdravil a ďalej vraví:

— Tak, chlapi, ako ide karta?

Chlapi si najprv mysleli, že je to náhodný cezpoľný, a povedali len tak cez zuby: — Nuž, komu ide, komu nejde.

A hrali veselo ďalej.

Chlap pristúpil bližšie a povedal:

• Nuž šťastie-nešťastie sa krúti Chlapi len pohmkali a hrali ďalej.

O chvíľu si však povšimli, že im karty idú akosi čudne. Ten, komu sa neznámy chlap postavil za chrbát, vyhrával a vyhrával. Chlapi po ňom i poškuľovali, ale on si stiahol širák do tváre a robil sa, že len tak hľadí. Takto obišiel všetkých dookola a nakoniec vraví:

• Ej, chlapi, a či si môžem aj ja zahrať?

Chlapi ho prijali medzi seba a len vtedy zbadali, že má na pravom uchu prsteň. Hneď vedeli, čo je zač, ale nedali sa poznať. Rozdali mu karty ako hocikomu inému a začali hrať. Vodník mal ruky ako husie laby, ale kartami narábal, akoby mietol.

Kým svietil mesiac, vyhrával a vyhrával, ale keď mesiac zašiel, karta sa obrátila a začal prehrávať na špatu sveta. A zakaždým, keď prehral, si potiahol širák do očí a zahundral:

• Jedna duša, dve duše.

Takto hrali, až kým nebo nezjasnelo. Vtedy sa vodník zodvihol a opýtal sa:

• Kto pôjde so mnou po výhru?

Chlapi sa po sebe iba poobzerali a veru ani jeden sa nedvíhal. Bol tam však s nimi aj jeden starký a ten im povedal, aby sa nebáli, že je to dobrý vodnák a nikomu z nich neublíži. Nakoniec sa osmelil istý mládenec.

Vodník ho zaviedol k potoku, šibol vŕbovým prútom po vode, voda sa roztvorila a vodník s mládencom vošli do veľkej sklepenej miestnosti, plnej hrnčekov, prikrytých pokrievkami. Vodník ukázal mládencovi desať hrnčekov, ktoré stáli pozdĺž steny.

• Tam je tvoja výhra, —

Keď mládenec nadvihol prvú pokrievku, hrnček mu povedal: „Pánboh

zaplať!". A na jeho dne našiel zlatý dukát. Takto poodokrýval všetky hrnčeky a našiel desať dukátov. Potom vodník zas šibol vŕbovým prútom a mládenec sa našiel — na brehu. Bolo už jasné ráno. V Novej Vsi kikiríkali kohúty. Mládenec si siahol do vrecka a našiel tam desať potočných kamienkov. Ale nemrzelo ho, lebo oslobodil desať nevinných duší.