Obor v studni – Andrej Chudoba

Obor v studni – Andrej Chudoba

Môj apko mi boli raz takto rozprávali:

Kosil som raz na Gáčovom luhu pri Sitárovej studni. Kosím si, kosím, tráva ani baraní kožuch, dobre som sa musel obracať. Nebo bolo ako glieda, slnce hrialo, slovom, letná chvíľa. K obedu začalo aj pripekať, ale ľahká pomoc — zhodil som lajblík a kosil som len tak v košeli.

Usiloval som sa, lebo už bolo po kvete a časy nestále . . .

Na pravé poludnie som sa prekosil ku koncu. Tam čiahnem do oselníka, reku, pobrúsim kosu. Pozriem sa tavon k Sitárovej studni a oslička

mi skoro vypadla z ruky. Zo studne sa dvíhal chlap, vysoký ako veža — ohromne vysočizný človečisko. Rozhadzoval dlhánskymi rukami, gúlil očami a volal:

— Hej, ty pandrava v bielej košeli, nože pod ku mne.

Lenže ja som sa ho nezľakol, hodil som sa na zem a tuho som sa chytil nepokosenej trávy.

Obluda volala na mňa po tri razy, ale nepočúvol som ju. Pričapil som sa k zemi a mocne som sa pridŕžal tej trávy. Potom som tuho zaspal, a keď som sa zobudil, slnko už sadalo za hory. Lúku som nedokosil, ale nemrzelo ma — hlavná vec, že som sa pred tou obludou zachránil.