Hrádok pri Bohuniciach – Andrej Chudoba

Hrádok pri Bohuniciach – Andrej Chudoba

Neviem, či je to svätá pravda, ale starí ľudia spomínajú, že na Hrádku pri Bohuniciach stál kedysi hrad z kresaných kameňov. Niektoré z týchto kameňov vraj ešte doteraz vidno vo viničných múrikoch. V dávnych- pradávnych časoch patril hrad bohatej hradnej panej. Jej muž zahynul v bitke s Tatármi. Tatári oblahli aj Hrádok, ale daromné sa usilovali, kopec bol strmý a múry mocné. Raz zámockí zbrojnoši zajali na hradbách istého Tatára. Boli by ho iste na mieste sťali, keby sa im nebol prihovoril po uhorsky. Rozpovedal im, že je ránhojič a vie liečiť všelijaké rany a neduhy. Predviedli ho pred hradného kapitána. Ten naňho zrúkol:

• Po čo si prišiel, chlape? Tatár sa však nezľakol a povedal:
• Prišiel som zrúcať váš
• A čímže ho chceš zrúcať, ty škuľavec, — zahrmel kapitán, — veď ani poriadnych gatí nemáš.

Tatár sa však iba uklonil a ukázal dengľavé ruky.

• Toto sú moji dvaja hradobijci, —
• Ohohohó! — rehotal sa kapitán a všetci zbrojnoši div sa od rehotu na hŕbu neporúcali. A boli by sa od smiechu vari popučili, keby sa nebola pri nich zjavila bledá a zachmúrená hradná

Mala jediného syna, ktorého veľmi milovala. Chlapec už dlhší čas trpel na akúsi neznámu chorobu a najchýrnejší ránhojiči a zelinkári sa mu neúfali. Keď sa pani od Tatára dozvedela, čo je zač, zavolala ho k sebe do komnaty a povedala mu, že ak zachráni jej syna, daruje mu nielen život, ale ho aj ešte bohato obdaruje.

Tatár prezrel chlapca a povedal, že ho zachráni iba kobylie mlieko máčané so zelinou, ktorú nosí pri sebe.

Lenže na Hrádku nemali kobyly. Iba kone. Jeden zbrojnoš sa prihlásil, že on kobylu zaopatrí, len nech mu dá kňažná zvolenie a trochu peňazí. Mládenec v noci zmizol z hradu a pár dní nebolo o ňom ani slychu.

Až o týždeň sa odrazu zjavil, ani čo by bol z oblakov spadol, a za ohlávku viedol peknú gaštanovú kobylu. Previedol ju podzemnou chodbou zo Segíňova.

Tatár vyliečil paninho syna — jedináčika, a keď Tatári odtiahli, pani ho slovom i bohatými darmi nahovárala, aby ostal na hrade. Tatár však odmietol všetky dary a pýtal si iba slobodu a koňa. Jedného dňa potom zmizol — nevedno kam.

Z paninho syna sa stal čoskoro neslýchaný tyran. Bez milosti a súcitu týral nielen poddaných, ale i vlastnú čeľaď. Nakoniec sa z vlastnej zúrivosti zbláznil a podpálil Hrádok. Služobníctvo sa rozutekalo a Hrádok spustol. Na múroch rástla tráva a v panských teremoch húkali sovy.

O krátky čas z pyšného hradu zostalo iba bezútešné rumovisko. Tak sa splnil dávny Tatárov sľub.