Na Negíši vyhárajú dukáty – Andrej Chudoba

Na Negíši vyhárajú dukáty – Andrej Chudoba

Raz sme na Svrčinách kopali vinice. Bolo to akurát na Dura. Keď sme skončili, bol už večer a žaby vrešťali, ani čo by ich z kože dral. Sedeli sme pred chyžkou, trovili sme večeru a čakali, kedy vyjde mesiac. Naraz starký vravia: — Deti, nože len hľaďte, voľakde horí.

Pozrieme sa smerom ku Negíšu a vidíme žiaru, akoby naozaj voľačo horelo. Žiara najsamprv ružovela, potom bledla a nakoniec zmodravela ako sírny oheň. Starký sa zobrali a išli pozrieť, čo tam horí. Prídu do Negíša a vidia, že to svetlo svieti nad jamou, kde kedysi zasypali viničné pivnice.

Prizrie sa bližšie a vidí, že vyhárajú dukáty. Bolo ich tam vraj za plevný kôš a žltli sa ako púpava. Starký nečakali, nabrali si za plný širák a bežali s nimi naspäť na Svrčiny. Uložili ich tam pod odkvap povedľa chyžky a volali na nás, aby sme sa išli pozrieť. Ale kým nás volali, dukáty zmizli. Našli sme tam iba drobné naničhodné kamenie. O rok sa starký lepšie prichystali. Urobili si kľúč od troch zámkov, lebo vynárané dukáty sa musia zavrieť pod tri zámky — vtedy vraj neskapú. Starký si zaopatrili truhlicu a schovali ju v pivnici. Do pivnice viedli dva zámky — tretí bol na truhlici.

Striehli po tri noci a na štvrtú znova videli, ako dukáty vyhárajú. Šťastlivo nabrali za vahan, ale keď sa s dukátmi dostali do pivnice, zbadali, že kľúč od truhlice nemajú pri sebe, omylom si prečarali kabát. A tak len stáli a čakali, lebo vahan nemohli zložiť na zem — v tej chvíli by boli peniaze skapali. Vahan s peniazmi bol však ťažký, ruky a nohy im slabli pod ním, a tak ho nakoniec hodili o zem a bolo po dukátoch.

Keby sa bol niekto pritrafil a vahan podržal, mohol spolu so starkým neslýchané zbohatnúť.