Ako vznikla Hôršianska dolina – Andrej Chudoba

Ako vznikla Hôršianska dolina – Andrej Chudoba

Horšianska dolina je vari najkrajšou riečnou priervou v celom Honte. Prekvapí každého, komu sa po prvý raz zjaví pod nohami. Hlboká roklina, hôrna oáza, skalnaté čáry-máry uprostred chlebového poľa. Naozaj — vyzerá tak, ako keby ju ktosi odrazu vyčaroval zo zázračného klobúka . . . Skaliská, hlboké i vysoké, tmavé a bujné potočné húštiny, zelenkavá voda a nad ňou dúhové vážky plieskajúce krídlami. . . O tejto krásnej doline sa rozpráva nasledujúca povesť: Dávno-pradávno býval v peknom podsitnianskom kraji obor a jeho žena obryňa a obaja mali veľkú moc. Často chodievali po šírom kraji, a kade išli, tade zem pod nimi dunela. Jedného dňa prišla obryňa k osamelej chalupe, prikrytej slamou. Chalupa stála na pustom holom kopci a pred ňou sedel mocný mladý chlap a medzi dvoma kameňmi vymieľal zrno. Bola to ťažká robota, mužove vlasy boli biele od prachu a košeľu mal celkom prepotenú.

Obryni sa muž zapáčil, premenila sa na ľudskú ženu a prihovorila samu:

• Čože to krútiš, dobrý človeče? Chlap zachmúrene odvetil:
• Nuž, čože krútim, pani moja, chlebík si krútim na živobytie.
• Tvrdý chlebík, tvrdý, — povedala obryňa, — tvrdší som veru ani nevidela.
• Biedne mordovisko, — vzdychol muž, — ale čo robiť, keď na tejto planine kvapky vody

Hovorí mu obryňa:

• Nože mi daj okúsiť z toho

Chlap ju ponúkol mrváňom, obryňa povečerala i ponocovala. Ráno obryňa vraví:

• Statočný chlap si, mlynár. Nachoval si ma, prenocoval a ja sa ti za to odvďačím. Pýtaj si, čo chceš, lebo ja som obryňa a môj muž obor ti môže splniť hocijaké želanie.

Mlynár veru neotáľal.

• Nuž ak je tak, — povedal, — priveď sem vodu! Obryňa sa trochu zamračila a odvetila:
• Veľká je tvoja žiadosť, mlynár, ale splním ti Sotva dopovedala, premenila sa na oblak a zmizla.

Raz keď s obrom odpočívali na horšianskych kopcoch, opýtala sa ho obryňa, či jej splní všetko, čo si zažiada.

• Ej, čožeby nie, žena Slnko i mesiac ti k nohám znesiem, keď sa ti zažiada.

Obryňa pokrútila hlavou.

• Nechcem ja slnko ani mesiac, ale chcela by som, keby si do tejto pustatiny priviedol

Porozhliadal sa obor, poškrabal sa za ušami, ale slovo bolo slovo. Zodvihol sa a naskutku sa pustil do roboty.

Celú noc rúbal zem a lámal skaly a do svitania prerúbal hlbokú dolinu a cez dolinu vyviedol zelený, bystrý potok.

Mlynár sa ráno zobudil a nechcel veriť očiam. Pod jeho chalupou sa černela hlboká dolina a v doline zurčal krištáľový potok. Ej, veru si nevedel prenachváliť obrovu robotu. Aj obryňa bola spokojná, iba jedno sa jej nevidelo — skaly, ktoré stáli po oboch stranách doliny. Opýtala sa muža, prečo je dolina taká divá a skalnatá.

• Všetky moje doliny sú také, — povedal obor, — ani táto nemôže byť horšia.

Natešený mlynár vystaval pri potoku mlyn a okolo neho vyrástla osada — Horša.

Mlyn a mlynár sa už dávno rozsypali na prach — ale obryňu vraj dosiaľ zavše vidieť v doline. Vznáša sa nad jelšami a jej telo vyzerá, akoby bolo z bielej hmly.