O pyšnej mlynárke – Andrej Chudoba

O pyšnej mlynárke – Andrej Chudoba

Niektoré skaliská v Horšianskej doline sú čierne, akoby začadené od ohňa a dymu. A ten oheň nie je obyčajný oheň, ale oheň z dračích papúľ. Lebo v hornej i dolnej doline bývajú dva draky. Tieto draky vraj raz do roka vychádzajú zo svojich skalných dier a rozprávajú sa dračou rečou.

V Horši kedysi žil istý starký, ktorý vraj rozumel dračiu reč a všeličo sa od drakov podozvedal. Draky vraj poznali budúcnosť a rozprávali sa o tom, čo sa do roka stane — či bude vojna alebo pokoj, kto sa narodí a kto zomrie.

Starký mal jednu jedinú vnučku a tú pred smrťou naučil dračiu reč. Po jeho smrti sa vnučka vybrala pod skaly a počúvala, o čom sa draky rozprávajú. Draky spomínali, že do roka zomrie na blízkom majeri starý ženbychtivý zeman. Dievka nelenila, ponúkla sa mu za nevestu a do roka zdedila pekný majetočok.

O rok sa od drakov zas dozvedela, že v susednej dedine zomrie istý zámožný starý mládenec. Zašla k nemu na pytačky a raz-dva si ho okrútila okolo prsta. O mesiac po svadbe mladoženáč zomrel. O dva roky zas nečakane ovdovel bohatý sikenický mlynár. Mladá vdova zašla do mlyna so zbožím — zakrátko sa stala pani majstrovou a o pol rôčka aj „smútiacou vdovou".

Mlynárkino vdovstvo klalo ľuďom oči a začali o nej rozchyrovať, že je bosorka a vražobnica.

Vdova sa však klebetníkom iba posmievala a kula nové plány. Zašla znova za drakmi a dozvedela sa, že sa v dedine utopí istý mládenec — jedinák s pekným gruntom. Bohatá vdovička veru nečakala. Vyparádila sa ako pávica, zašla za mládencom, a dotiaľ okolo neho hrkútala, kým si ho nevy hrkútala.

Lenže trafila kosa na kameň, majstrova na majstra.

Zaľúbila sa do mládenca a láskajú tak premenila, že si celé dni lámala hlavu iba nad tým, ako by mohla zachrániť muža pred smutným osudom. Vymýšľala spôsob, ako by najskôr okabátila smrť.

Strážila muža ako oko v hlave a nepúšťala ho samého ani na krok. V noci ho zamkýnala na dve zámky, aby nebodaj nevyšiel k potoku, alebo ku studni.

Prišiel suchý rok, potok skoro vyschol, aj v studniciach bolo vody poskúpo. Čas sa míňal a nevesta sa do hrsti smiala, ako oklame smrtku. Nestrážila muža tak tuho ako predtým, a keď sa raz večer vybral do viníc, ani nešla za ním, taká si bola istá.

Keď sa však minula polnoc a muž sa nevracal, znepokojila sa, zahodila na seba šaty a vybrala sa za ním. Našla ho v pivnici, ležal v kadi dolu hlavou.

Utopil sa vo víne.