Krvavá nedeľa – Andrej Chudoba
Typ práce: Ostatné
Jazyk:
Počet zobrazení: 1 318
Uložení: 89
Krvavá nedeľa – Andrej Chudoba
Kronikár spomína, že v tom roku bolo neobyčajne horúce leto. Bátovských mešťanov netrápila len šuchotá, ale i turecká nevôľa. Po kraji brúsili janičiari, rýchli a bezočiví ako hladné jastraby. Nik si pred nimi nebol istý životom ani majetkom. Co neuchmatli, ľahlo popolom.
Takýmto spôsobom — cez augustovú noc — prepadli Jalakšovú. Nazbíjali ľudí i statku a na svitaní tiahli s korisťou kamsi na Prandorf. Iba jeden zo zbojníkov, akýsi škuľavý Tatár, sa oneskoril. Slnko stálo už na pol nebi, keď sa knísal na chudom chlpatom koni k Bátovciäm. Kôň sa potkýnal a za ním kráčala zajatá mladá žena. Turek ju viedol na retiazke ako dajaké hoviadko.
Prebrodili sa cez vyschnutý potok a prešli popri predmestských chalu- pách, prikrytých biednymi deravými šupami.
Želiari na predmestí sa veru čudovali, lebo takú peknú ženu a takého škrapatého Turka videli vari po prvý raz. Pokrikovali na úbohé dievča a čo smelší sa aj päsťami vyhrážali, ale Turek si ich nevšímal, knísal sa zboka nabok, ako keby spal. Priblížili sa ku kostolu.
Dôstojný pán Benjamides práve slúžil bohu a prosil o dážď na suché polia. Pretože vnútri bolo dusno, kostolné dvere boli dokorán a cez ne sa ohlášal tiahly spev.
Zajaté dievča si všimlo, že Turek drieme, myklo reťazou, vytrhlo sa mu z rúk a vbehlo do kostola. Dobehlo pred oltár a zhodilo reťaz na kamennú dlažbu. Bátovskí farníci začuli štrngot a vyskočili na rovné nohy.
Dôstojný pán Benjamides sa spýtal:
- Co je, dcéra moja? Úbohé dievča iba zastenalo:
- Turek . . .
Potom sa zviezlo na kolená. Ženy dievčinu zodvihli, akýsi mužský hlas zozadu žiadal:
- Pán farár, ja ju poznám, je to Pukančianka. Vyveďte ju cez sakristiu
k potoku. Nech sa ukryje v mlyne, v noci ju cez Vináre zašikujeme
domov.
Kňaz hľadel do vzrušených a napätých tvárí. Oblial ho pot, tesný golier ho naraz škrtil, tváre sa mu zvlnili pred očami. Prišla mu na um stať, o ktorej práve kázal — ako istý človek putoval do Jericha a cestou ho prepadli zbojníci. Vonku, na slnku, vykrikoval Turek, ale do kostola sa neodvážil.
Kňaz hľadel raz na sakristiu a raz zas na ženu. Bola to ťažká voľba.
Vtom ženu zaľahol tieň. Zahrmelo.
Ľudia sa s úžasom obracali k oknám. Ktosi skríkol:
- Božie znamenie, vyveď ju!
Kňaz sa rozhodol. Otvoril dvere na sakristii a vyviedol ženu na nádvorie. Otvoril bránku v múre a povedal:
- Utekaj do mlyna a mlynárovi povedz, že ťa ja Večer pošlem chlapov, vyvedú ťa na vinársku cestu.
Farár Benjamides svoj sľub však nesplnil.
Sotva dokončil požehnanie, zaduneli kopytá a do kostola vtrhla rozzúrená turecká čata. Otrhaný martalúz v špinavom zelenom turbane lámavo žiadal, aby kňaz ihneď vydal tú ďaurskú beštiu, lebo ak nie . . .
A namiesto slov vytiahol spoza pása krivý jatagán. Farár krútil hlavou, ako že nerozumie, že o ničom nevie. Turci pozreli po sebe, zvrieskli, zjačali. Schmatli biče a ťali ľud hlava-nehlava. Turci kliali, vonku hrmelo, ľud utekal na všetky strany. O chvíľu rozzúrení Turci zoťali kňazovi hlavu.
V kostole sa celkom stmilo. V kňazových mŕtvych očiach sa odzrkadľo- vali blesky.
Zahučal vietor, spustil sa lejak.
Zachmúrení Turci stáli v kostolných dverách a čakali, kým prestane. Po daždi vyvliekli mŕtve telo na nádvorie, rozložili oheň a hodili doň mŕtvolu. Potom sa pri ohni zabávali, jedli, pili a vrešťali do večera.
Odišli až na súmraku
Na ich čele sa knísal špinavec v zelenom turbane a na kopiji niesol kňazovu hlavu. Kňazove oči boli sklenenosivé, iba jeho ústa akoby volali
- akoby na kohosi volali v šírom prandorfskom