O zlatom rúne – Staré grécke báje a povesti

O zlatom rúne – Staré grécke báje a povesti

Žil kedysi v Grécku kráľ, ktorý mal manželku božského pôvodu. Narodil sa im chlapec a dievčatko. Chlapcovi dali meno Frixos a dievčatko nazývali Helle. Deti boli pekné a zdravé a kráľ mohol nesmrteľným bohom ďakovať, že mu dožičili pokoj a šťastie uprostred rodiny. Nevážil si však šťastie, ktoré mal, a túžil po inom. Vyhnal manželku z domu a znovu sa oženil. Tak dostali Frixos a Helle macochu. Macocha chlapca a dievčatko nenávidela, hrešila ich od rána do večera a týrala. Deti pred ňou utekali a radšej sa schovávali v záhrade za kráľovským palácom. Keď ich macocha nemohla nájsť, zlostila sa tým väčšmi a žalovala kráľovi, aké sú to túlavé deti. Ešte horšie časy deťom nastali, keď sa macoche narodili dvaja synovia. Nevedela, čo najhoršie by si na Frixa a Helle vymyslela a čo by o nich kráľovi nacigánila. Trestala ich a žiadalo sa jej, aby ich aj kráľ trestal, a ešte prísnejšie, ako ich trestala ona. Bála sa, že sa jej synovia budú deliť o kráľov majetok s nenávidenými deťmi, a rozmýšľala, ako zariadiť, aby jej vlastné deti dostali celé kráľovstvo. Za bielym čelom jej narastali čierne myšlienky. Rozhodla sa, že deti zahubí. Vedela, že by jej kráľ nedovolil deti zahubiť, a preto krutý čin ľstivo a dlho pripravovala. V Zvolala tajne ženy tej krajiny a povedala im:

“Viem, aké ste pracovité, a predsa nie ste bohaté. Pracujete vy a vaše rodiny, a sotva si naplníte sýpky obilím. Dozvedela som sa spôsob, ako si strojnásobíte úrodu na poliach. Ochotne vám to kúzlo prezradím. Prv než vyjdete s osivom na pole, musíte zrno upražiť. Uvidíte, že vám sýpky nebudú stačiť na úrodu. Kúzlo nikomu neprezraďte, ani svojim mužom. Keby ste o tom niekomu povedali, nič by sa vám nevydarilo a za vyzradené tajomstvo by vás stihol trest nesmrteľných bohov.”
Ženy poďakovali kráľovnej a rozišli sa do svojich domovov. Videli už, ako sa k nim blíži bohatstvo na zlatom voze, plnom zlatých klasov. Nikomu sa s tajomstvom nezverili. Pred siatím tajne obilie upražili a tešili sa na úrodu. Polia sa čoskoro veselo zazelenali, lenže z hliny nevyrážali štíhle zelené jazyky siatiny, ale iba burina a bodľačie. V celej krajine bolo po úrode. Ženy mlčali a nik nevedel, prečo zasiate polia neprebúdzajú osivo k životu ako každý rok. V krajine vypukol hrozný hlad.
Ľstivá kráľovná poradila kráľovi, aby vyslal do delfskej veštiarne posla spýtať sa, prečo bohovia zoslali na jeho krajinu taký neslýchaný hladomor. Usužovaný kráľ určil posla. Prv než sa vydal posol na cestu, zavolala si ho kráľovná a nasýpala mu do hrsti zlata. Pritom povedala:“Tu máš prvú čiastku odmeny, a keď dobre vykonáš, čo ti uložím, dostaneš ešte raz toľko. Nechoď do Delf. Pusť sa iba tým smerom, ale zdržuj sa v lesoch. Až uplynie čas, keď by si sa mal vracať z Delf, vráť sa k nám do paláca a oznám kráľovi túto veštbu: Hlad z tvojej krajiny odíde a polia budú zase rodiť, keď sa bohom dostane obety. Tou obetou nech je Frixos a Helle.”
Posol, opojený pokladom, ktorý držal v hrsti, horlivo všetko sľúbil. Predstieral odchod do Delf, a zatiaľ sa túlal po lesoch. Z lesa sa vrátil do kráľovského paláca a predniesol kráľovi hroznú veštbu. Kráľ nechcel o splnení takejto veštby ani počuť. Macocha dostala strach, že by kráľ mohol pred činom cúvnuť, a poštvala hladujúce ženy.
“Choďte,” volala, “prinúťte kráľa, aby splnil, čo veštba prikazuje, inak všetci pomrieme od hladu. Chcela som vaše dobro, nech chce vaše dobro aj kráľ. Pokým Frixos a Helle žijú, hnev bohov nebude udobrený.”
Po takejto reči sa zbehli pred palácom zástupy ľudu a žiadali od kráľa, aby sa nezdráhal poslúchnuť božský výrok. Davy sa búrili, volali a hrozili. Kráľ musel ustúpiť.
Macocha dala deti na noc zatvoriť do komory, aby azda pred obradom neušli. Na druhý deň ráno mali byť obetované.
Všetkým sa noc videla dlhou. Macocha nemohla spať od radosti, že sa jej už zajtra ukrutné dielo podarí, kráľ nemohol zaspať od žiaľu a deti sa tisli k sebe v nočnej tme a od úzkosti ledva dýchali.

Sotva sa raňajšie lúče dotkli obzoru, hrnuli sa k miestu obety zástupy ľudí.Ľud sa tešil, že obeta sníme prekliatie z polí a že bude koniec hladu a núdzi.
Frixa a Helle vyviedli z komory, ovenčili ich a odviedli k oltáru. Zástupy utíchli. Frixos sa ostatný raz poobzeral a zdvihol zrak k belasému nebu. Uzrel tam trblietajúci sa oblak. Oblak rástol a rástol, zniesol sa k zemi a zahalil zástupy i oltár a skryl obidve deti. Z belostnej hmly vyskočil zlatý baran a kľakol si pred ustrašeného Frixa a Helle. V hmle sa ozval tichý hlas ich božskej matky:“Deti moje, prišla som vás zachrániť. Len si sadnite na barana a nebojte sa.”

Frixos sa osmelil, siahol na zázračné zviera, z ktorého vychádzala žiara, sadol si naň a chytil sa ho za rohy. Za neho si sadla na zlatú barančiu vlnu jeho sestrička Helle. Len čo si sadli baranovi na chrbát, baran sa vzniesol k nebu. Odnášal ich preč od zlej kráľovnej a obetného oltára.
“Držte sa pevne,” počuli deti ako z veľkej diaľky hlas svojej matky.
Leteli veľkým tichom raňajšej oblohy. Zlatý baran plával vzduchom ako vták. Nejeden pocestný zdvihol ruku k očiam a zahľadel sa do výšky. Žasol a myslel si, že vychádza nové slnko. Zlaté barančie rúno žiarilo na všetky strany.
Deti preleteli pevninu a pod nimi sa rozprestrelo more so skalnatými ostrovmi a bodkami lodí.
Frixos objímal pevne barana okolo krku a radil sestre:“Daj pozor, sestrička, nepozeraj sa do hlbky pod seba, aby si nespadla.”
Helle počúvla brata a hľadela pred seba na obláčiky letiace okolo nich. Dlho hľadela dopredu, až sa jej videlo, že baran stojí na mieste, že visí medzi oblohou a zemou a obláčiky plávajú okolo neho. Chcela sa presvedčiť, či vskutku letia, a pozrela dolu, do hĺbky. Zakrútila sa jej hlava z výšky a rýchlosti, akou baran letel. Ruky sa jej zošmykli zo zlatej vlny, skĺzla zo zlatého chrbta a padala dolu do mora. Frixos za ňou natiahol ruky a bol by skoro aj on spadol. Rýchle sa spustil na baranovi nižšie, ale sestru pohltili vlny. Už ju neuzrel. More, v ktorom našla Helle smrť, dostalo po nej meno, more Hellino, Hellespont.
Smutne letel Frixos ďalej sám a sám. Navečer zbadal na obzore vrchy.Vyzerali ako rad obrov a biele snehové čiapky na vrcholcoch ohnivo žiarili v zapadajúcom slnci. Pod vrchmi sa rozkladala úrodná zem. Zlatý baran sa pustil k najkrajšiemu mestu tej krajiny a zniesol sa na hebký trávnik pred mramorovým palácom. Frixos zišiel z barana a obzeral sa.

Vinič ovíjal štíhle mramorové stlĺpy paláca a pod štyrmi tienistými podlubiami šumeli štyri vodomety. Ale nebola v nich iba voda. Z prvej nádrže striekalo do výšky čerstvé chladné mlieko, z druhej striekalo sladké víno, z tretej drahocenný olej a až štvrtá vysielala k nebu prúd krištáľovej vody. Ani voda nebola obyčajná. V lete bola ľadovo chladná a v zime teplá.
Zatiaľ čo Frixos obdivoval zázračné pramene, vyšiel na nádvorie kráľ Aietes a pozval chlapca do paláca. Pohostil ho a vypytoval sa, odkiaľ prichádza. Frixos mu porozprával o macoche, o zlej veštbe, o baranovi i o tom, ako stratil sestru Helle. Len čo kráľ počul o zlatom baranovi, zatúžil vidieť ho. Frixos vyviedol kráľa pred palác, kde na trávniku baran odpočíval. Vychádzala z neho žiara a zlátila stromy, trávu a húštiny. Kráľ si musel zatieniť oči dlaňou.
“Barana obetujem Diovi za svoju záchranu,” povedal Frixos, “ale zlaté rúno ti, kráľ, darujem.”
Kráľ mal zo vzácneho daru veľkú radosť. Po skončení obety sám doniesol zlaté barančie rúno do hája zasväteného bohovi vojny Areovi a pribil ho zlatými klincami na vetvu obrovského duba. Svoju dcéru Medeu, ktorá sa vyznala v kúzelníctve, požiadal, aby mu z hlbín zeme vyvolala strážcu zlatého rúna. Medea začala pospevovať čarodejné zariekanie a do hája priliezol veľký jašter s ostrým dračím hrebeňom na chrbte a s plamennou papuľou, v ktorej sa zvíjali tri jedovaté jazyky. Drak sa poslušne
ovinul okolo duba a dňom i nocou bdel nad zvereným pokladom.
Frixos ostal u kráľa Aieta a neskoršie sa oženil s jednou z jeho dcér. Roky sa míňali. Frixos umrel, ale sláva zlatého rúna sa rozniesla po celom svete. Starý kráľ Aietes chodieval k dubu a tešil sa pohľadom na žiariace rúno. Veštba mu predpovedala, že jeho rodinu stihne nešťastie, ak príde o rúno. Preto bol rád, že mu jeho poklad stráži taký netvor.Mnoho odvážlivcov sa pokúšalo vziať kráľovi zlaté rúno. Ale tí, čo prichádzali pešky, umierali v horúcom piesku púšte, oddeľujúcej Aietovu ríšu od ostatného sveta. A tí, čo sa predsa len dostali do kráľovstva, neušli dravému a bdelému jašterovi.
Zlaté rúno žiarilo stále v Aietovej krajine, vo dne ako slnce a v noci ako mesiac. Poň sa vydali hrdinovia, ktorých viedol Iason.