Iasón a Médea – Staré grécke báje a povesti

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: erikaaa (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 14.03.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 448 slov
Počet zobrazení: 1 817
Tlačení: 121
Uložení: 145

Iasón a Médea – Staré grécke báje a povesti

Zomrel starý kráľ a zanechal po sebe dvoch synov. Starší sa volal Aison a mladší Pelias. Starší syn mal podľa práva nastúpiť na trón. Ale sotva dozneli pohrebné spevy a starého kráľa spálili na hranici, ľstivý a krutý Pelias zbavil Äisona trónu a vyhnal ho z mesta. Mierny Aison žil od tých čias na vidieku. Ani tam nenachádzal pokoj. Bál sa, že ľstivý Pelias sa bude pokúšať o smrť jeho syna Iasona. Preto dal vystrojiť pohrebnú hostinu, akoby Iason bol umrel, a tajne poslal syna do hôr k múdremu a ušľachtilému kentaurovi. Kentaurovia boli bytosti do pol tela ľudské a druhou polovicou tela sa podobali koňovi. Mali aj štyri nohy s konskými kopytami. Kentaurus, ku ktorému Aison poslal syna, bol múdry a silný. Vycvičil a vyučil už nejedného gréckeho hrdinu.

Iason býval u kentaura v jaskyni a otužoval sa vo vrchoch a lesoch. Cvičil si hybkosť a silu, zápasil, behal, strieľal z luku a učil sa od kentaura múdrosti. Pestoval telo i ducha rovnakou mierou, a keď mal dvadsať rokov, opustil vrchy a vydal sa ku kráľovi Peliovi požiadať ho o trón.

Cestou do mesta prišiel Iason k rozvodnenej rieke. Na brehu sedela zhrbená starenka, nariekala a prosila Iasona:
“Ach, môj milý pocestný, buď taký dobrý a prenes ma cez rieku. Si mladý a silný, ja som už stará a vetchá.”
Iason vzal starenku súcitne do náručia a preniesol ju na druhú stranu. Pri brehu sa mu zaborila noha hlboko do bahna. Až na brehu si všimol, že stratil jednu črievicu. Nezdržoval sa hľadaním črievice a ponáhľal sa k mestu. Márne sa obzeral za starenkou. Zmizla. Nevedel, že starenka bola bohyňa Héra, manželka vládcu bohov Dia. Zmenila podobu, aby zistila, či má Iason dobré srdce. Hére sa dobrosrdečný mladík zapáčil a od tej chvíle ho chránila na jeho cestách. S jednou črievicou na nohe, oblečený do leopardej kože a s dvoma oštepmi v ruke prišiel Iason do mesta. Na trhovisku uzrel zástupy ľudu. Všetci sa chystali na slávnosti na počesť boha Poseidona. Keď sa medzi nimi zjavil urastený hrdina s tvárou ako mladý boh, domnievali sa, že sa na slávnosť dostal niektorý z nebešťanov. Iba Pelias sa zdesil. Všimol si, že príchodzí má len jednu črievicu. Spomenul si na starú veštbu. Varovala ho pred mužom s jednou črievicou. Ten muž mu vraj prinesie záhubu.
Ľstivo prekryl zdesenie a spýtal sa:
“Kto si, cudzinec, a koho hľadáš v našom meste?”
“Som Aisonov syn,” povedal Iason, “a idem k tebe, kráľ. Nechcem ti brať majetok, ktorý patril môjmu otcovi, ale prichádzam ťa požiadať, aby si mi po práve postúpil trón.
“Rád ti vyhoviem,” odpovedal Pelias bez rozmýšľania, “len mi splň jedno želanie. Vyplnil by som si ho sám, keby som nebol taký starý. Každú noc sa mi zjavuje tieň nášho príbuzného Frixa a žiada ma, aby som išiel do Kolchidy ku kráľovi Aietovi a priniesol od neho do Grécka zlaté rúno. Skôr vraj nenájde Frixova duša pokoj, kým sa rúno nevráti do vlasti. Choď a prines ho. Presláviš sa a mŕtvy Frixos nájde v hrobe pokoj. Až sa vrátiš s rúnom, prepustím ti trón a odovzdám ti vládu.”
Iason súhlasil. Nevedel, do akého dobrodružstva sa púšťa. Pelias sa usmieval nad jeho ochotou a bol si istý, že nevítaný uchádzač o trón na ceste do Kolchidy zahynie.
lason vyslal hlásateľov do všetkých končín Grécka, aby zvolali najväčších gréckych hrdinov na výpravu za zlatým rúnom. Okolo Iasona sa zhromaždili najsmelší mužovia. Aj Herakles a Teseus boli medzi nimi. Nechýbal ani pevec Orfeus. Skúsený staviteľ postavil hrdinom pevnú loď. Dali jej po ňom meno Argo a sami sa nazývali Argonautmi.
Pred odchodom slávne obetovali bohu Poseidonovi a všetkým morským božstvám. Po obete nasadli na loď. Päťdesiat veslárov sa oprelo do vesiel a čoskoro mali prístav za chrbtom.
Prechádzali neznámymi vodami, plavili sa popri neznámych ostrovoch a pevninách. Za priaznivého
vetra napli plachty a loď letela rýchlo dopredu. Za bezvetria namáhavo veslovali a pot im stekal z tvárí. Neznáme more bolo plné nástrah. Búrky a víchrice vrhali loď naspäť. Blúdili v lejakoch upro-stred hromov a bleskov. Zlí obri, sídliaci na brehoch ostrovov, vrhali za loďou balvany, až sa vlny prelievali cez palubu.
Ale bohyňa Héra chránila Iasona. Jej pomoc, smelosť hrdinov a Heraklove šípy prekonávali všetky nebezpečenstvá. Silák Herakles Argonautov skoro opustil. Raz s nimi vystúpil na pevninu aj s priateľom. Priateľ sa stratil v lese, hrdina ho šiel hľadať a už sa nevrátil. Vládca bohov Zeus ho povolal na iné úlohy.
Loď už plávala dlho, a krajina zlatého rúna bola ešte ďaleko. Slnko pálilo, Argonautov trápil smäd a na lodi nebolo pitnej vody. Preto pristáli s loďou pri najbližšom pobreží. Breh bol skalnatý a nehostinný. Niekoľko plavcov išlo hľadať prameň. Zatiaľ čo nosili na loď pitnú vodu a hasili smäd, priblížila sa k hrdinom smutná chudá postava. Slepý starec sa potácal medzi balvanmi a v slabej ruke držal palicu. Na brehu padol od vysilenia. Plavci vyskočili a pomohli mu na nohy.

“Som Fineus,” ticho povedal starec chvejúcim sa hlasom, “bohovia ma obdarili vešteckým duchom a ja som zneužil veštbu. Pozrite na mňa. Tak trescú nesmrteľní. Bohyne pomsty ma zbavili zraku a denne posielajú ku mne Harpye, aby mi trhali jedlo od úst. Azda práve vy ma oslobodíte od utrpenia a zbavíte večného hladu. Podľa starého proroctva pripláva k týmto brehom loď, ktorá mi prinesie vyslobodenie z útrap.”
Argonauti už počuli o hroznom osude kráľa Finea. Po celom Grécku spievali o ňom pevci. Ochotne mu sľúbili pomoc. Naplnili misu pečeným mäsom a podali mu ju, aby sa najedol. Sotva si starec sadol a chystal sa zodvihnúť hit k ústam, zašumeli vo vzduchu krídla Harpyí, ohyzdných vtákov s hlavami starien a telom šupa. Vzťahovali za starcovým pokrmom paprče so zahnutými pazúrmi a trhali mu jedlo od úst. Plavci spustili krik, ale Harpye sa nedali vyrušiť. Až keď na ne vytasili meče, zľakli sa lesklého ostria. Obrátili sa, odkiaľ prileteli, a už sa nevrátili. Potom nasýtili Argonauti
starčeka novým jedlom. Fineus hltavo poprežieral, čo mu predložili, a nahlas ďakoval svojim osloboditeľom. Za odmenu im povedal, čo ich čaká, a dal im rady na cestu.
“Priplávate k dvom obrovským skalám,” riekol”,volajú sa Symplegady. Tie skaly nie sú pripútané k morskému dnu, plávajú v mori a každú chvíľu sa zrážajú. Rozdrvili by vás ako obilné zrnko. Pusťte sa pomedzi ne, až keď vypustíte holubicu. Ak preletí holubica, zaberte veslami a rýchle prejdite pomedzi skaly. Potom sa dajte rovno na východ. Tam leží Kolchida, zem zlatého rúna.
Aietov palác poznáte ľahko. Vypína sa nad ním mnoho veží. Pri hrade je háj zasvätený bohu vojny Areovi a v háji stráži zlaté rúno drak, ktorý nepozná spánok. Vaša úloha bude ťažká, ale na svojej strane máte bohyňu Héru. Keď vám bude najhoršie, bohyňa lásky Afrodita vám pomôže.”
Starec zmĺkol a zadíval sa slepými očami do diaľky, akoby na obzore videl veže Aietovho sídla a háj, nad ktorým sa vznáša v belasom vzduchu zlatá žiara, vychádzajúca zo zázračného rúna.
Plavci sa s Fineom rozlúčili a nedočkavo nasadli na loď. Mocnými zábermi vesiel blížili sa k Aietovej zemi.
Neplávali dlho, keď začuli z diaľky ohromné dunenie a údery. Pred nimi sa vynorili dve obrovské skaly, Symplegady. Narážali na seba s ohlušujúcim rachotom a vzduté vlny sa rozbiehali po mori až k lodi Argonautov. Plavci zastavili rozhojdanú loď a vypustili holubicu. Skaly sa práve od seba vzdialili a holubica zmizla medzi nimi. Symplegady sa s treskotom zrazili, a keď sa opäť od seba oddelili, uzreli plavci holubicu, veselo mávajúcu krídlami na druhej strane skál. Smerovala k najbližšiemu brehu, smerovala do Kolchidy. Na spenenom mori ostalo iba niekoľko pierok, ktoré skaly vytrhli holubici z chvostíka.
Vtedy vyrazili hrdinovia s loďou. Mohutný vír ich vtiahol medzi skaly. Veslovali zo všetkých síl, aby sa dostali z nebezpečného miesta. Symplegady sa už opäť hnali proti sebe a zdvihli obrovskú vlnu. Na vrcholci vlny sa kolísala loď Argonautov. Veslári sa zúfalo opreli o vesla, div ich neprelomili, a loď zbehla z vlny dolu. Za chrbtami hrdinov zahrmeli skaly, zrazili sa a ulomili ozdobu kormidla.
Pred loďou ležalo opäť voľné more. Všetci si zhlboka vydýchli, bolo im, akoby sa z brány ríše mŕtvych vrátili opäť do života.
Kým doplávali do Kolchidy, našli ešte sprievodcov, akých sa nenazdali. Na brehu osamelého ostrovčeka stáli štyria mladíci v rozodraných šatách a volali na ich loď. Argonauti sa k nim priblížili a Iason s niekoľkými hrdinami vystúpil na breh.
Mladíci sa k nim rozbehli a prvý z nich volal:“Dobrí ľudia, pomôžte nám. Stroskotali sme a vlny nás doniesli na tento pustý ostrov.”
“Pomôžeme,” povedal lason, “ale kto ste vy a kam vás máme odviezť?”
“Zaiste ste počuli o Frixovi,” rozprával mladík, “o Frixovi, ktorý priletel na zlatom baranovi do Kolchidy. Král Aietes mu dal za ženu dcéru Chalkiopu. My sme synovia Frixa a Chalkiopy. Frixos umrel a Chalkiopa žije pri kráľovi Aietovi. Vybrali sme sa na more, zastihla nás búrka a rozbila nám loď. More nás vyvrhlo na ostrov.”
Iason sa zaradoval, že môže v núdzi pomôcť príbuzným. Frixovi a Iasonovi predkovia pochádzali z toho istého rodu. Vyzval mládencov, aby vstúpili na loď. Majú tú istú cestu ako oni. A rozprával, že plávajú do Kolchidy po zlaté rúno.
Frixovi synovia dostali od plavcov nové rúcha a viezli sa s Iasonom
“Aietes je krutý a mocný kráľ,” vraveli. “Vládne nad početným národom a ťažko sa vzdá pokladu.”
Argonauti sa nepodesili. Už vedeli, že úloha nebude ľahká, a boli rozhodnutí vziať si rúno násilím, ak im ho kráľ nedá podobrom.
Frixovi synovia dostali od plavcov nové rúcha a viezli sa s Iasonom k brechom Kolchidy. Deň a noc udierali vesla do rozčerenej hladiny. V ten deň, keď mali doraziť do Kolchidy, počuli odrazu nad hlavami šum obrovských krídel. Nad loďou preletel orol a uberal sa nasýtiť na Kaukaz k pripútanému Prométeovi. Pohyby mohutných perutí tak silne rozvírili vzduch, že sa plachty napli ako vo vetre. Zanedlho počuli Argonauti z diaľky stonanie týraného Prométea. Vzdychy utíchli a orol sa vracal. Na chvíľu zatienil krídlami slnko, preletel ponad loď a zmizol za obzorom.
Navečer sa ukázalo pobrežie Kolchidy. Veže Aietovho sídla sa črtali v zorách zapadajúceho slnka. Hrdinovia, unavení dlhou plavbou, zakotvili loď a ľahli si spať.
Len čo na druhý deň vstúpil Helios do slnečného voza, zhromaždil Iason Argonautov na poradu. Dohodli sa, že k Aietovi pôjde najprv Iason s dvoma hrdinami a s Frixovými synmi a pokúsi sa prosbou a miernym spôsobom získať od kráľa rúno. Ihneď sa vydali na cestu.
Prišli k mestu a s úžasom si zvonku prezerali nádhernú stavbu kráľovského paláca. Na nádvorí uzreli štyri zázračné studne. Ešte stále z nich striekali prúdy mlieka, vína, oleja a nezamŕzajúcej vody. Žasli, ako pred mnohými rokmi žasol Frixos.
Prvá zbadala príchodzích kráľova mladšia dcéra Medea. Vykríkla od prekvapenia. Výkrik začula Chalkiopa a vybehla z paláca. Vrhla sa k svojim nezvestným synom s otvorenou náručou a radostne sa s nimi objímala. Aj kráľ Aietes vyšiel návšteve v ústrety a pozval cudzincov do domu. Ako tieň išla Medea za nimi a nespúšťala oči z Iasona. Urastený hrdina s tvárou mladého boha sa jej na prvý pohľad tak zapáčil, že ťažko skrývala vzrušenie. Nik si to nevšimol. V paláci bolo rušno. Služobníci nosili na stoly misy s pokrmami a hrdinovia jedli a pili. Pri hostine rozprávali Frixovi synovia dedovi Aietovi o svojich dobrodružstvách, o stroskotaní a zachránení. Keď dorozprávali, spýtal sa ich Aietes ticho, čo sú to za cudzinci.
Jeden z Frixových synov mu pošeptal:
“Sú to Gréci, vedie ich Iason. Prišli do Kolchidy, aby získali od teba zlaté rúno nášho otca Frixa. Ľstivý kráľ sa zmocnil Iasonovho trónu a nechce sa ho vzdať, kým nedostane rúno. Dúfa, že Iason príde cestou o život alebo že ho o život pripravíš ty. Najudatnejší hrdinovia plavia sa s ním a zakotvili loď pri našich brehoch.”
Aietes pri tej správe očervenel a potom hnevlivo vybuchol:
“Ďakujte bohom,” zvolal na Grékov, “že som vás prijal pod strechu ako hostí, ináč by som vás dal umučiť! Idete si po zlaté rúno a tajne sa iste pokúšate získať vládu v Kolchide. Nevedel som, že sedím pri stole so ľstivými zradcami!”
Gréci vyskočili a chceli odpovedať tak isto rázne. Ale Iason ich zadržal a odpovedal mierne:
“Odpusť nám, kráľ. Neprišli sme do tvojho domu ako lupiči. Poslúchli sme iba príkaz svojvoľného kráľa a prichádzame ťa požiadať o zlaté rúno. Ak nám ho dáš, pripravení sme dokázať ti svoju vďačnosť. Ak ti hrozí vojna, budeme sa biť ako tvoji spojenci, ak potrebuješ mocných mužov a ostrý meč, po-núkame ti svoje ruky a zbrane.”
Aietes zamračene sledoval Iasonovu reč a uvažoval, ako by sa nepohodlných cudzincov najlepšie zbavil. Ovládol sa a povedal pokojným hlasom:
“Načo veľa slov? Keď ste takí smelí hrdinovia, môžete si zlaté rúno odviezť. Smelosť mám rád. Ale najprv ju musíte dokázať v skúške. Mám dva býky s kovovými kopytami, z nozdier im šľahá oheň. Oravám s nimi pole. Do zoranej zeme zasievam dračie zuby a z nich vyrastajú bojovníci. S nimi sa dávam do boja. Ráno začnem orať a večer odpočívam po víťaznom boji. Ak to dokážeš, Iason, tak ako ja, môžeš odplávať do svojej vlasti so zlatým rúnom.”
“Neostáva mi nič iné,” odpovedal Iason, “než sa o to pokúsiť. Viem, kráľ, že mi dávaš veľmi ťažkú úlohu, ale bez zlatého rúna sa vrátiť nemôžem.”
“Ako chceš,” povedal kráľ, “bolo by pre teba rozumnejšie, keby si pred tou úlohou cúvol a odplával s loďou.”
Iason sa zdvihol so svojimi druhmi od stola a odišiel z paláca. Pobrali sa k Argonautom a povedali im, ako ich kráľ Aietes privítal a aké im dal podmienky.
V obloku paláca bolo vidieť zastretú tvár. Medea odprevádzala pohľadom lasona, kým nezmizol medzi starými stromami kráľovskej záhrady. V samote dala sa do plaču. Ľutovala ho a bojovala sama so sebou, či má mladému hrdinovi pomôcť proti svojmu otcovi Aietovi, alebo má hrdinu ponechať osudu.
Zatiaľ Aietes zvolal popredných mužov Kolchidy na poradu. Radil sa s nimi, ako cudzincov zahubiť. Len čo divé býky roztrhajú Iasona, Aietovi poddaní sa majú vrhnúť na grécku loď a zapáliť ju. Cudzincov, ktorí nezhoria na lodi, pobijú na brehu.
Frixovi synovia sa báli o osud svojich záchrancov a vyhľadali matku Chalkiopu. Prosili ju, aby sa prihovorila u Medey. Iba Medea by mohla Iasonovi pomôcť. Pozná kúzla a čary, po ktorých človeka nezraní ani oheň,ani zbraň. Chalkiopa neodolala prosbám svojich synov a sľúbila im, že prehovorí s Medeou.
Medea mala zlý sen. Snívalo sa jej, že sama zvíťazila nad býkmi v boji s dračími ozbrojencami. Aietes však nechcel vydať Iasonovi rúno, lebo namiesto neho bojovala Medea. Vznikol prudký spor a Medea v ňom dala prednosť Iasonovi pred otcom. Aietes bolestne vykríkol a Medea sa prebudila.
Podesená bežala k sestre Chalkiope. Zlá predtucha zblížila sestry. Medea sa bála o Iasona, Chalkiopa o synov. Aietes zanevrel na Chalkiopiných synov, domnieval sa, že sú spojení s Grékmi, a preto ich priviedli do Kolchidy. Ak stihne trest cudzincov, neminie potrestanie ani jej synov.
“Pomôž cudzincom nejakým kúzlom,” prosila úpenlivo Chalkiopa Medeu, “nech Iason v hroznom zápase zvíťazí. Jeho víťazstvo ochráni aj moje deti.”
Sestrina prosba iba posilnila tajnú Medeinu túžbu pomôcť hrdinovi, ktorý sa jej zapáčil. A tak sa splnilo Fineovo proroctvo, že s hrdinami bude držať bohyňa lásky Afrodita.
“Neboj sa, Chalkiopa,” povedala Medea, “život tvojich synov mi je tak isto drahý ako môj. Pomôžem cudzincovi.”
Noc zostúpila z kaukazských hôr. Argonauti spali, iba Iason bdel. Prechádzal sa po brehu a rozmýšľal o zápase, ktorý ho čaká na druhý deň. Vtom začul v nočnej temnote kroky. Z obozretnosti siahol na meč. V slabom svite hviezd sa zjavili postavy Frixových synov. Niesli mu dobrú správu od matky Chalkiopy. Zajtra, za ranného šera, bude Medea očakávať Iasona v odľahlom chráme a prinesie mu kúzlo, ktoré ho ochráni.
Medeu celú noc zmietal nepokoj. “ Je správne, že chcem pomáhať cudzincovi proti vlastnému otcovi? Nestihne ma kliatba celého národa?”
S rodiacim sa dňom vzrastala v nej odvaha. Ukryla pod šaty nádobku s kúzelnou masťou a ponáhľala sa do chrámu, kde už na ňu lason čakaí. Keď uzrela v rannom šere tmavú hrdinovu postavu, cúvla.
“Prečo sa ma bojíš?” povedal Iason ticho. “Neboj sa, prichádzam si po sľúbenú pomoc a naozaj neviem, ako sa ti za ňu poďakovať.”Medea sa placho usmiala. Chvíľu mlčali, kým sa odhodlala prehovoriť.
“Iason,” povedala, “v nádobke je masť. Potri si ňou celé telo a neublíži ti ani oheň, ani zbraň. V masti je ukrytá sila, staneš sa mocným ako nesmrteľný boh. Ale iba na jeden deň. Potom kúzlo stratí moc. Nevyhýbaj sa preto zápasu a neodkladaj ho. Ešte jednu radu ti dám. Keď dračia sejba vzíde, vrhni medzi bojovníkov kameň. Pobijú sa oň ako psi o kus mäsa. Tvoj meč bude mať potom ľahkú prácu. Dostaneš zlaté rúno a môžeš odísť z Kolchidy.”
Rozprávala a slzy jej stekali po tvári.
“Spomeň si v svojej vlasti na Medeu. I ja budem rada na teba spomínať.”
“Nikdy na teba nezabudnem,” odpovedal Iason, “a keby si chcela z Kolchidy odísť a pobrať sa so mnou do vlasti, všetci by ťa u nás doma uctievali ako bohyňu. Nič by nás nerozlúčilo, len smrť.”
Medea počúvala Iasonove slová s radosťou. Túžila odísť z Kolchidy a odplávať s Iasonom do Grécka. Len nerada sa s ním rozlúčila. Ale slnko už jasne žiarilo na oblohe.
Kráľ Aietes vyšiel za mesto na určené miesto v zlatej prilbe a s ťažkým štítom, vyzbrojený ako do boja. Za ním išlo veľké množstvo ľudu. Všetci zvedavo čakali na Iasona.
Hrdina sa zatiaľ vykúpal a natrel si telo kúzelnou masťou. Ruky sa mu naplnili nadľudskou silou a do hrude mu vstúpila nesmierna odvaha, že sa až chvel od nedočkavosti pustiť sa do zápasu.
Argonauti odviezli Iasona loďou pozdĺž pobrežia až na miesto, odkiaľ bolo vidieť pole vrúbené zástupmi ľudí. Iason vyskočil so zbraňou v ruke na breh a davy stíchli očakávaním.
Z podzemnej jaskyne vyrazili neočakávane dva ohromné býky. Kovovými kopytami rozrývali pôdu a z nozdier chrlili oheň a dym. Gréci zatajili vzrušením dych. Býky sklonili rohy a chystali sa Iasona zraziť a rozdupať. Ale Iason im nastavil štít a odrážal ich útoky, akoby vrástol do zeme. Necítil žiaru, ktorú vydychovali, chránila ho kúzelná masť. Odrazu odhodil štít, chytil býky za rohy a ohromnou silou im vnútil jarmo. Boli teda zapriahnuté do pluhu, nehýbali sa však z miesta. Hrdina zdvihol oštep, pichal do býkov a prinútil ich, aby začali orať.

Zem pukala a otvárala sa pod ťažkým pluhom. Na poli narastali hlboké brázdy. Keď Iason pole dooral, vypriahol býky a tie opäť zmizli v podzemnej jaskyni.
Pribehol otrok a doniesol Iasonovi prilbu s dračími zubmi. Hrdina prešiel niekoľkokrát po poli pripravenom na siatie a zasial zuby. Potom si šiel k svojim priateľom odpočinúť, uhasiť smäd a posilniť sa jedlom. A už sa z brázd začali vztyčovať bojovníci, ako keď na jar zelená siatina vyráža zo zeme. Namiesto stebiel sa nad prsťou zjavili oštepy, meče, štíty a prilby, urputné tváre a svalnaté ruky. Pole sa hemžilo ozbrojenými chlapmi.
Iason, chránený štítom, vbehol na pole a hodil doprostred ozbrojencov kameň. Ihneď sa zhŕkli okolo kameňa, tasili meče a dali sa do bitky. Do najbesnejšieho boja sa vrhol Iason a kosil bojovníkov ako vysokú trávu. Netrvalo dlho a brázdy sa naplnili mŕtvymi bojovníkmi. Na poli stál vzpriamený jediný muž. Iason. Z čela mu stekal pot, ale oči mu žiarili. Dobyl víťazstvo.
Kráľ Aietes sa mlčky a zlostne vrátil do mesta. Bol presvedčený, že Iasonovi pomáhala Medea, a prisahal, že ju za ten opovážlivý čin potresce. Rýchle zvolal popredných mužov a začal sa s nimi znovu radiť, čo urobiť s Argonautmi.
Zatiaľ sa deň opäť stretol s večerom. Aietes ešte neskončil poradu. Medea chodila po komnate so srdcom zovretým úzkosťou. Tušila, že otec pripravuje Argonautom nástrahy. Konečne ju túžba premohla, kúzelnou zariekankou si otvorila palácovú bránu a vybehla nepozorovane do nočnej tmy. Na morskom pobreží oslavovali Gréci Iasonovo víťazstvo a urobili veľkú vatru. Svit ohňa priviedol Medeu k Argonautom.
“Zachráňte seba i mňa, otec vám chystá skazu. Zlaté rúno ti obstaraní, Iason. Len mi sľúb, že ma nikdy neopustíš.”
“Bohovia sú mi svedkami,” odpovedal Iason, “že si ťa odvediem do otcovského domu ako riadnu manželku.”
Medea vstúpila na loď a Gréci za veslovali do blízkosti hája, v ktorom viselo na starom dube zlaté rúno. Žiara vychádzajúca z rúna a rozlievajúca sa po korunách stromov pretekala sa s mesačnou žiarou na oblohe.

Medea a Iason vystúpili a ponáhľali sa do hája. Drak začul kroky a všetko lístie v háji sa rozochvelo jeho sykotom. Medea sa blížila k nemu so spevom a ukolísala draka, že sa upokojil. Dotkla sa drakovej hlavy čarovnou bylinou. Zo stonky byliny vystreklo niekoľko kropají uspávajúcej šťavy. Drak zavrel oči i papuľu a po dlhom rade rokov po prvý raz zaspal. Medea kývla Iasonovi a hrdina sňal z vetvy zlaté barančie rúno. Vrátili sa s ním šťastne na loď a Gréci ich nadšene privítali. Čudovali sa zlatému rúnu a každý sa ho chcel aspoň dotknúť. Ale Medea vyzývala hrdinov, aby sa ponáhľali. A tak si posadali k veslám a vyšli na ranné more.
Aietes skoro zbadal, že mu cudzinci ušli so zlatým rúnom a že majú so sebou na palube Medeu. Vyrazil so synom Absyrtom a húfom kolchidských bojovníkov na morský breh. Zazreli iba hrot stožiara a kus plachty na obzore, no aj tá sa im zakrátko stratila. Červený od zlosti vohnal Aietes svojich bojovníkov do rýchlych člnov a velenie zveril na smelého Absyrta.
Mračno kolchidských lodíc hnalo sa za loďou Argonautov, ako sa ženie po oblohe kŕdeľ vtákov. Predišli hrdinov a zastúpili im cestu. Žiadali, aby Iason vysadil Medeu na ostrove bohyne Artemis. Kráľ susednej zeme vraj rozhodne, či sa má Medea vrátiť k otcovi, alebo odplávať s Grékmi.
S nárekom prijala Medea správu, že cudzí kráľ sa má stať jej osudom. Obávala sa, že ju Argonauti vydajú, a pripomenula Iasonovi jeho prísahu a prosila ho, aby ju neopúšťal.

“Neopustím ťa,” povedal Iason, “ale bez ľsti sa z tejto nástrahy nedostaneme. Všetky kmene pozdĺž pobrežia sú spriatelené s kolchidským kráľom a nepustia nás ďalej. Keby sa nám podarilo zničiť kolchidského vodcu Absyrta, stratilo by loďstvo vedenie a v zmätku by sme mohli ujsť.”
Vtedy sa zúfalá Medea rozhodla:
“Nemôžem sa vrátiť,” bedákala, “musím dovŕšiť dielo skazy. Tuším, že zrada, ktorú som spáchala a spácham, dopadne mi raz na hlavu, ale cúvnuť sa už nedá. Dohovorím si s bratom Absyrtom tajnú schôdzku a vydám ti ho do rúk.”
A Medea oznámila tajne Absyrtovi, že sa s ním chce v noci zísť na Artemidinom ostrove a poradiť sa s ním, akou ľsťou získať naspäť zlaté rúno. Absyrtos netušil zradu. Priplával v noci k ostrovu iba s hŕstkou bojovníkov. Na ostrove sa stretol s Medeou. Zatiaľ čo sa s ňou rozprával, vyrútil sa z húštiny Iason s mečom v ruke. Medea vykríkla a odvrátila tvár. Iason zabil Absyrta a zo všetkých strán sa vyrojili Argonauti. Obkľúčili Absyrtov sprievod a pobili jeho členov.
Kým sa kolchidské vojsko spamätalo, unikli Gréci na šíre more. Kolchiďania sa už domov nevrátili. Strach pred Aietovým hnevom ich prinútil usídliť sa na pobreží, pri ktorom kotvili.

Argonauti sa vracali do Grécka so zlatým rúnom, tušili v diaľke pred sebou vlasť a túžba im poháňala vesla. Tentoraz preplávali pomedzi Symplegady bez nehody. Odo dňa, keď skaly prepustili ich loď na ceste do Kolchidy, prestali sa pohybovať a ostali stáť na mieste.

Pri ostrove Sirén by boli plavci temer stroskotali. Sirény, víly s prekrásnymi hlasmi, sedeli na pobrežnom skalisku, a keď zbadali loď, začali tak sladko spievať, že omámení veslári i kormidelník nevdojak sa pustili k nim. Pod vodou sa však skrývali ostré útesy, o ktoré sa už rozbila nejedna loď. Orfeus zbadal hroziace nebezpečenstvo. Začal spievať a hrať na lýre, až spevom a hrou prehlušil hlas Sirén. Kormidelník dal lodi opäť správny smer a loď bola zachránená. Plavci unikli Sirénam, a už na nich číhali iné útrapy a nebezpečenstvá. Smelo odolávali búrkam a slnečnej páľave, hladu i smädu. A bohyňa Héra ich neopustila.
Po dlhej a namáhavej plavbe uzreli opäť vlasť. Zakotvili a poslali do mesta kráľovi Peliovi s rýchlym poslom správu, že sa Iason vracia z ďalekej výpravy a prináša zlaté rúno. Keď sa to kráľ Pelias dozvedel, rozkázal zatvoriť mestské brány a hradby dal obsadiť ozbrojencami. Hrdinovia sa nesmeli vrátiť domov.

“Pomohla som ti, Iason, získať zlaté rúno a pomôžem ti získať aj trón, ktorý ti patrí,” povedala Medea. Vyslovila kúzelné zaklínanie a ihneď sa premenila na starenu s košíkom v ruke. Čarovné sily ju preniesli do mesta.
Pustila sa ku kráľovskému palácu a na nádvorí začala nahlas vychvaľovať drahé masti, líčidlá a vonné oleje, ktoré vraj má v košíku na predaj.
“Choď von,” prikázali kráľovské dcéry slúžke, “akási starena tam vychvaľuje svoj tovar. Priveď nám ju.”
Slúžka priviedla preoblečenú Medeu do paláca. Kráľovské dcéry sa hneď začali preberať v košíku a Medea im lichotila:
“Škoda, že ste také krásne a mladé. Poznám vzácne čary. Viem vracať mladosť. Ale vy ste také svieže ako vychádzajúce hviezdy.”
“Aspoň nám tie čary ukáž,” prosili zvedavé kráľovské dcéry.
“Dajte mi priviesť starého barana a rada vám ukážem, čo viem,” povedala Medea.
Vo chvíľke stál pred Medeou najstarší baran z kráľovskej čriedy. Medea dala nanosiť vody do veľkého kotla a pod kotlom zakúriť. Do vriacej vody vsypala hrsť bylín z košíka. Sieňou zavanula opojná vôňa. S pomocou kráľovských dcér vhodila Medea do vriacej tekutiny starého barana. Čoskoro sa ozvalo zabečanie a z pary nad kotlom vyskočil do siene mladý bielučký baranček.
“To sú vskutku mocné čary,” čudovali sa kráľovské dcéry a zavolali otca. Kráľ Pelias nechcel ich rozprávaniu uveriť. Ale keď Medea predviedla čary aj jemu, užasol a uveril.
“Vieš čo, starena,” povedal Pelias, “skús to aj so mnou. Som už starý, a ak sa omladím, nedostane Iason nikdy môj trón. A urob ma poriadne mocným, aby som sa mohol pustiť s Iasonom do boja.”
Dychtivý kráľ Pelias sám skočil do kotla a hrozne vykríkol. Nenašiel vo vriacej vode stratenú mladosť. Našiel v nej smrť.

Kráľovské dcéry sa zdesene obzerali za starenou. Ale Medea zmizla. Rozhlásila po meste, že kráľ Pelias je mŕtvy, a občania mali zo správy radosť. Nemali krutého kráľa radi. Sami pootvárali brány a so slávou vpustili Argonautov do mesta.
Na Medeu nečakal v novej vlasti ani pokoj, ani šťastie. Aj Iason zabudol na sľub a našiel si inú nevestu. Tak sa naplnila predtucha nešťastnej dcéry kolchidského kráľa, že zradou a zločinom si nemožno vydobyť na zemi šťastie. Zúfalá od žiaľu zahubila aj mladú Iasonovu nevestu. lason Medeu po hroznom čine hľadal, ale už ju nenašiel. Zdrvený vyšiel z paláca. Tu sa mu nad hlavou ozval podivný hrmot. Zdvihol zrak a uzrel vo vzduchu lietací voz ťahaný drakmi. Na voze stála Medea a
vlasy jej viali. Utekala s čarodejným záprahom ďaleko od Iasona. Od tej chvíle o nej už nikto nepočul.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Staré grécke báje a povesti



Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.024 s.
Zavrieť reklamu