Erós a Psycha – Staré grécke báje a povesti

Erós a Psycha – Staré grécke báje a povesti 

Pred mnohými a mnohými rokmi žil kráľ a kráľovná a mali tri dcéry. Najstaršia z nich bola krásna, mladšia bola krajšia, ale najkrajšia, nad všetko pomyslenie krásna bola najmladšia dcéra. Volala sa Psycha. Ľudia putovali z ďalekých krajov, plavili sa po moriach a prechádzali cez zasnežené pohoria, len aby uzreli jej krásu. Hľadeli na ňu v údive, keď vyšla pred palác, klaňali sa jej a šeptali.

“Sama bohyňa krásy a lásky Afrodita odišla z Olympu a prišla nás navštíviť. Dcéra ľudských rodičov nemôže byť taká krásna.”
“Ach nie, to nie je bohyňa Afrodita,” vraveli iní, “narodila sa nová bohyňa, krajšia a mocnejšia než Afrodita.”
A klaňali sa jej a modlili sa k nej a prinášali jej obety. Psycha vyšla do ulíc, a ulice ožili ako za slávnosti, ľudia sa zbiehali a sypali jej na cestu kvety.
V opustených chrámoch bohyne Afrodity pavúky tkali siete, popol na obetiskách dávno vychladol a nik neprinášal nové obety. Chrámové stupne zarastali trávou a burinou. Všetci uctievali kráľovskú dcéru Psychu a zabúdali na bohyňu Afroditu.
Rozhorčená Afrodita videla, ako jej sláva upadá a ako sa ľudia chystajú zasvätiť ľudskému dievčaťu nové chrámy. Nezniesla také poníženie a zavolala syna Erosa, aby jej pomohol smelú princeznú potrestať. Okrídlený syn bohyne roztiahol zlaté krídla a ihneď sa zniesol k matke. V ruke držal luk a tulec mal plný šípov. Šípy boli ľudskému oku neviditeľné, ale koho z ľudí zasiahli, toho poranili láskou. A láska niekomu prinášala radosť, inému starosť a žiaľ.

“Dolu na zemi žije kráľovská dcéra Psycha,” povedala Afrodita Erosovi, “je taká smelá, že sa dáva uctievať ako bohyňa. Pomôžeš mi ju potrestať. Napneš luk a zasiahneš jej srdce šípom. Ale tvoj šíp jej nesmie priniesť radosť, iba strasti. Nech si vezme za muža najhoršieho človeka, akého zem nosí. Utrápenú a poníženú nebude nikto uctievať a na mojich oltároch znovu zaplanie oheň a k nebu bude stúpať vôňa obiet.”
Eros poslušne prikývol a rozletel sa vykonať, čo mu matka prikázala. Ukryl sa v korune stromu pred kráľovským palácom a vyňal z tulca šíp. Okolo paláca postávali všade hlúčiky pútnikov. Čakali, až krásna Psycha vyjde z domu.
Netrvalo dlho a jej krása sa rozsvietila uprostred nich ako slnečný lúč. Erosovi klesla ruka s lukom a ohromený hľadel na Psychu. Šíp zasunul späť do tulca a odletel. Po prvý raz nepočúvol svoju matku Afroditu.

I keď všetci Psychu uctievali a obdivovali, nebola šťastná. Jej menej pekné sestry sa povydávali a odsťahovali sa k manželom, o Psychu sa nik neuchádzal, všetci sa k nej iba modlili. Kráľ tušil, že sa na jeho dcéru bohovia asi hnevajú, preto sa spýtal veštiarne, ako by sa mal zachovať. Veštba vravela:
“Obleč Psychu do pohrebného rúcha, to bude jej svadobný šat. Odveď ju na vrchol skaly za palácom. Tam si po ňu príde ženích. Nie je z ľudského rodu a vie robiť strašné veci.”

Kráľ počul veštbu a rozplakal sa. Jeho najmilšia a najkrajšia dcéra sa nenarodila pre ľudskú lásku, ale nejaký netvor šiju má odniesť z pustej skaly. No aj tak sa neodvážil vzoprieť pokynu bohov.

Dal pripraviť smútočnú hostinu, zvolal hudobníkov a prikázal im hrať najsmutnejšie piesne. Dcéru obliekol, akoby ju strojil do hrobu. Keď zhasli svetlá pochodní a zmĺkli spevy, vyšla Psycha ostatný raz z paláca. Kráľ s kráľovnou a všetok ľud ju s plačom a nárekom odprevádzali ku skale za palácom.

Na vrchol skaly vystúpila sama. Sadla si, slzy úzkosti jej stekali po lícach. a okolo nej plávali trúchlivé sivé mračná. Ľahký vietor Zefyr odrazu rozhrnul mračná, uchopil Psychu do mäkkého náručia a zniesol ju z vysokej skaly do údolia plného vonných kvetov a hebkej trávy. Osušil jej slzy a Psycha sa rozhliadla.
Pred ňou ticho šumel háj a v tieni stromov sa trblietal krištáľový prameň. Neďaleko prameňa stál nádherný zámok, steny z tepaného striebra, strecha zo zlata a zo slonovej kosti. Psycha sa placho priblížila k zámku. Dvere boli otvorené a vychádzala z nich farebná žiara. Dlážka v zámku bola vykladaná drahokamami a hrala všetkými farbami. “Kto asi býva v takomto nádhernom zámku?” pomyslela si Psycha. Vkročila na prvý, na druhý a na tretí stupeň schodišťa, vybehla po schodoch a nazrela do siene, nazrela a vkročila dnu. Prešla prázdnymi komnatami a nenašla nikoho. Zatiaľ čo si prezerala drahocenné vázy a mramorové sochy, ozval sa hlas neviditeľnej bytosti:

“Vítam ťa, Psycha, vo svojom zámku. Všetko, čo okolo seba vidíš, patrí aj tebe. Ak máš nejaké želanie, len ho vyslov. Moji služobníci ti ho splnia.”
Psycha si želala vykúpať sa. Len čo vyslovila želanie, už jej neviditeľné ruky pripravili kúpeľ. Po kúpeli našla prestretý stôl s najvzácnejšími pokrmami a nápojmi. Keď sa najedia, prekvapil ju neviditeľný pevec piesňou a neviditeľní hudobníci hudbou. Počúvala ľúbeznú hudbu a spev, kým ju nepremohla únava. V susednej izbe našla už ustlané lôžko.

Ľahla si unavená, ale nemohla zaspať. Rozmýšľala o zázračnom zámku a o manželovi, ktorého jej veštba prisúdila. Potom zase spomínala na rodičov, ako ich asi trápi jej odchod.

Stmievalo sa a šero hustlo na tmu. V tme začula Psycha šum. Ktosi, koho nemohla v temnote vidieť, blížil sa k jej lôžku, a keď bol celkom blízko nej, oslovil ju.
“Som tvoj manžel, Psycha,” povedal, “neboj sa ma. Nič ti nebude chýbať. O to sa postarajú moji neviditeľní služobníci. Ale tvár mi nesmieš nikdy uzrieť. Preto prídem k teba iba v noci a len potme sa môžeš so mnou rozprávať.”
Podivný manžel mal milý a jasný hlas a Psycha sa prestala báť. Sľúbila, že sa nikdy nepokúsi uzrieť neznámemu tvár a že zostane uňho.
Po celé dni žila Psycha v nádhernom zámku bez ľudskej bytosti a iba tým sa utešovala, že sa večer stretne s manželom.

Kráľ i kráľovná by boli radi vedeli, čo sa stalo s ich dcérou. Uvažovali o veštbe a nazdávali sa, že Psychu roztrhal nejaký zlý drak. Aj sestry sa dopočuli o osude najmladšej princeznej, navštívili preto kráľovský palác, aby potešili smutných rodičov.
V tú noc povedal neznámy manžel Psyche:
“Milá Psycha, hrozí ti nebezpečenstvo. Zajtra vystúpia tvoje sestry na vysokú skalu a budú ťa volať, nariekať a plakať. Možno, že začuješ ich nárek, ale nesmieš im odpovedať.”
Psyche sa pred očami vynoril obraz vzdialeného domova, začala plakať, prosila a zaprisahala manžela, aby jej dovolil pozvať sestry. Povie im, že sa jej dobre vodí, a starý otec a matka sa nebudú sužovať pre stratenú dcéru. Prosila a prosila, kým manžela neprehovorila. Dovolil jej pozvať i obdarovať sestry, ale zakázal jej povedať pravdu o manželovi. Psycha mu ďakovala a sľubovala. Tešila sa, že po dlhom čase opäť uvidí sestry.

Na druhý deň sa sestry vypýtali na skalu a vystúpili až na jej vrcholec. Tam nariekali a volali Psychu po mene. Psycha ich počula a rozkázala ľahkému vetru Zefyrovi, aby jej priniesol sestry pred zámok. Zefyr rozprestrel priehľadné perute a zniesol obidve sestry zo skaly. Psycha sa s nimi objala, vypy-tovala sa, rozprávala im a šťastne sa smiala. Aj sestry sa smiali, ale pred skvelým zámkom sa už iba usmievali. Keď ich Psycha povodila po komnatách a sestry chodili po zlate a po drahokamoch, prestali sa aj usmievať. Psycha prikázala neviditeľným rukám, aby pripravili kúpeľ a prestreli stôl.

Sestry sa vykúpali, zajedli si pokrmov, aké nikdy neochutnali, a napili sa nápojov, aké nikdy nepili. Bledé od závisti sa vypytovali:
“A kedy nám ukážeš manžela?”
Psycha mala na pamäti manželovu radu a neodpovedala. Sestry dorážali, posmievali sa a znova a znova sa vypytovali. Psycha sa chcela zbaviť nepríjemných otázok, preto im odpovedala, čo jej práve prišlo na um:
“Manžel je ešte mladý, celé dni je na poľovačke, preto ho neuvidíte.”
Chvatne obdarovala sestry zlatom a drahými kameňmi, zavolala Zefyra a Zefyr ich odniesol na zem.
Sestry si niesli od Psychy dary, ale nemali z nich radosť. Závideli jej najtrpkejšou závisťou. Najstaršia z nich sa ozvala:
“Azda si Psycha zaslúži bývať v takom prepychu a mať neviditeľných služobníkov ako bohyňa? Čo mám ja? Lakomého muža. Každý groš desaťkrát v ruke obráti, kým ho vydá, a hrady nad hlavou by nechal od lakomstva najradšej zhniť.”
“A čo môj muž?” povedala druhá sestra. “ Je starý a chorý. Nikdy si nevyjde na poľovačku. V celom dome nám voňajú lieky a odvary z bylín. A u Psychy voňajú iba drahé oleje a voňavky. Nie sme azda staršie od Psychy? Prečo má mať všetko, a my nič? Radšej nepovieme rodičom, čo sme videli. Prečo by sme rozhlasovali, akého šťastia sa Psycha dožila?”

Sestry vošli do kráľovského paláca s nárekom a predstierali, že nešťastnú Psychu nemohli nájsť. Tajne mysleli iba na to, ako by najmladšej sestre uškodili.
Psycha bola rada, že sa jej podarilo neprezradil’ tajomstvo. Večer, keď sa všetko rozplynulo v tme, počula opäť hlas svojho muža. Chválil ju, že sa obránila pred otázkami sestier, ale smutne dodal:
“Len či ma neprezradíš po druhý raz, Psycha? Sestry ti závidia a celkom iste sa vrátia. Nerozprávaj sa s nimi o manželovi a neskúmaj, kto som. Ak mi čo i len raz zazrieš tvár, navždy ma stratíš a nikdy sa už neuvidíme.”
Psycha sľubovala, že bude poslušná a nič neprezradí. Sestry nedali na seba dlho čakať. O niekoľko dní prišli znovu. Ani nečakali, kým Psycha po ne pošle Zefyra. Skočili nedočkavo zo skaly. Zefyr ich v páde zachytil a zniesol na trávnik pred zámok.

Psycha ich privítala, pohostila a obdarovala. Sestry najprv rozprávali, čo sa deje na zemi.
“Mala si vidieť otca a matku,” luhali, “akú mali radosť z tvojho šťastia. ,A kto je jej manžel?’ spýtali sa nás. ,Nevideli sme ho,’ odpovedali sme.,Psycha nám ho ukáže až nabudúce.’“
Psycha zabudla, čo si pri poslednej návšteve vymyslela, a povedala:
“Manžel nie je doma. Je už starý a vybral sa kamsi za obchodom.”
Ihneď zavolala Zefyra a dala sestry odniesť na skalu.
Sestry sa vracali domov a najstaršia spustila:
“To je čudné, minule vravela, že má mladého manžela, a teraz zase hovorí, že má starého kupca.”
“Buď manžela ešte nevidela,” povedala druhá sestra, “alebo si vymýšľa lži. Treba nám k nej zájsť ešte raz a dozvedieť sa pravdu.”
Sestry prenocovali v kráľovskom paláci u rodičov a nemohli sa dočkať rána. Včasráno bežali na skalu, dali sa zniesť Zefyrom a ponáhľali sa k najmladšej sestre.
“Ach, sestrička, nešťastná Psycha,” volali a nútili sa plakať, “ty nevieš, čo ťa čaká. Vieš, kto je tvoj manžel? Veštba hovorila pravdu, nie je to človek ako my, ale hrozný drak.”

Psycha prezradila naľakanou tvárou, že si manžela nikdy nevidela. Sestry zbadali, že sa zľakla, a až teraz si začali vymýšľať lži.
“Pastieri ho videli krúžiť okolo skaly,” tvrdila jedna.
“ Je strašný, aj pohľad naňho spôsobí chorobu,” tvrdila druhá.
“Až si ťa vykŕmi, iste ťa zhltne,” vraveli obidve.
“Čo mám robiť?” obrátila sa Psycha v úzkostiach na sestry.
“Neboj sa, poradíme ti,” falošne ju utešovali staršie sestry. “Priprav si pod lôžko rozsvietenú olejovú lampku. Prikry plameň nádobkou, aby drak nespozoroval svetlo. V lôžku si ukry ostrý nôž. Keď netvor zaspí, potichu si naňho zasvieť a na jeden raz mu odrež nožom hlavu. Tak sa oslobodíš z jeho zajatia a my sa už o teba postaráme. Veď sme tvoje sestry.”

Psycha sa sestrám poďakovala a Zefyr ich odniesol späť na skalu. Rozrušená ich správami pripravila si nôž a čakala na večer.
Konečne skončilo slnko v mori svoju púť a zámok sa zahalil do tmy. S nadchádzajúcou nocou prišiel manžel. V ten deň bol mimoriadne unavený a skoro zaspal. Len čo Psycha počula, že pravidelne oddychuje, odkryla svetlo a vzala do ruky nôž. Ale keď si posvietila na manželovo lôžko, zdesene cúvla. Pred ňou ležal sám syn bohyne Afrodity a zlaté krídla sa trblietali v svetle olejovej lampy. Bol taký pekný, že Psycha vzdychla. Ruka so svetlom sa jej zachvela a kropaj horúceho oleja kvapla z lampôčky mladému bohovi na plece. Eros sa od bolesti ihneď prebudil. Zbadal Psychu, skláňajúcu sa nad ním. Bez slova sa zdvihol z lôžka a odletel do tmy.
Márne za ním nešťastná Psycha.volala a márne prosila. Noc okolo nej mlčala, nik neodpovedal. Zúfalá Psycha vybehla do tmy, potkýnala sa o korene a kamene, rozdierala si nohy a ruky o tŕnisté kroviská a hľadala, volala manžela a opäť načúvala, či nepočuje šum jeho krídel. Noc bola nemá.
Medzitým Eros doletel k Afrodite a priznal sa, čo sa mu prihodilo.
“Dobre sa ti stalo,” hnevala sa bohyňa, “keby si ma bol poslúchol, nebola by ťa Psycha popálila. Nevedel si ju potrestať ty, potrescem ju ja.”
Eros si u matky ľahol a dostal od spáleniny ťažkú horúčku. Psycha blúdila po svete, hľadala manžela a trápili ju výčitky svedomia i túžba za ním. Vypytovala sa ľudí v mestách, pastierov na pastvinách i rybárov na morskom pobreží, či nevideli Erosa, jej manžela. Niektorí nad ňou sústrastne kývali hlavami, iní sa jej vysmiali, a všetci si mysleli, že sa Psycha zošalela. Ani jeden človek nikdy Erosa nevidel, hoci každého zasiahol jeho šíp radosti alebo žiaľu.

Po dlhom blúdení a hľadaní prišla Psycha k najstaršej sestre a porozprávala jej o svojom smutnom osude. Sestra ju naoko poľutovala. Len čo Psycha odišla, rozbehla sa k vysokej skale, vystúpila na ňu a zvolala:
“Zefyr, znes ma k svojmu pánovi. Chcem mu byť lepšou manželkou než Psycha.” S týmito slovami zoskočila do priepasti. Ale Zefyr nedbal na jej rozkaz a nežičlivá sestra sa pádom zo skaly zabila.

Aj k druhej sestre prišla Psycha a žalovala sa na svoje nešťastie. Sestra sa tvárila ľútostivo a utešovala ju. Pritom myslela iba na to, ako by sama nahradila Erosovi manželku. Sotva Psycha odišla, bežala aj druhá sestra ku skale, vystúpila na ňu a zvolala:

“Eros, prijmi svoju pravú manželku a ty, Zefyr, ma znes dolu!” a skočila do priepasti. Ani druhú sestru Zefyr neposlúchol. Skokom zo skaly sa zabila.
Psycha so srdcom stiesneným od bolesti, starostí a túžby sa napokon stretla s Afroditinými služobnicami. Hľadali ju.
“Tu si!” vykríkli. “Máme ťa odviesť k našej veliteľke, bohyni Afrodite.” Psycha sa nebránila. Dúfala, že sa u Afrodity zíde so svojím mužom.
Vyšla so služobnicami do vrchov, kde bohyňa mala v nadoblačnej výške palác. Afrodita si Psychu premerala zlostným pohľadom a povedala: “Psycha, už ťa neoslavujú ako bohyňu? Kde sú ľudia, čo ti nosili dary a obety? Môj syn Eros je u mňa, dobre som ho zamkla, neteš sa, že ho uvidíš.
Tvoja opovážlivá neposlušnosť ho uvrhla do horúčky.”

A bohyňa rozkázala slúžkam, aby zmiešali pšenicu, jačmeň, proso, mak, hrach, šošovicu a bôb. Postavila Psychu pred veľkú kopu zmiešaných semien a vyzvala ju:
“Tu skroť svoju pýchu! Preber do večera kopu a roztrieď pekne každý druh zvlášť. Kým sa stretne deň s nocou, prídem sa pozrieť. Ak nebudeš s prácou hotová, postihne ťa krutý trest!”

Bohyňa odišla a Psycha si sadla k hromade. Ani sa nepokúšala zrnká triediť. Kto na svete by vedel vykonať takúto prácu? Trúchlivo pozorovala predlžujúce sa tiene a bezmocne sa prizerala, ako jej každá chvíľka približuje Afroditin trest.
Bežal tadiaľ malý pracovitý mravec a prišlo mu krásnej Psychy ľúto. Odbehol po svojich kamarátov a rozdelil im prácu. Jedny mravce nosili iba zrnká pšenice, iné jačmeň a iné proso. Prišlo ich toľko, že hromada pod nimi zmizla. Nosili semienko k semienku na sedem kôpok. Do večera všetko prebrali.
Večer prišla Afrodita z olympskej hostiny ovenčená ružami a s hnevom sa rozkričala na Psychu:
“Nemysli si, že si vyhrala! Sama si to určite neurobila. Niekto sa nad tebou zľutoval a pomohol ti. Ale tým horšie pre teba.”

Hodila princeznej kus čierneho chleba a na noc ju tuho zamkla.
Ráno prišla Afrodita znovu, ani sa na Psychu nepozrela a rozkazovala:
“Vidíš ten háj pri rieke? V háji sa pasú ovce a vlna im svieti ako zlato. Bež do hája a prines mi chumáč tej vlny.”

Psycha sa ochotne rozbehla k háju. Táto úloha sa jej videla oveľa ľahšia. Keď bežala okolo rieky, zmilovala sa nad ňou šachorina a pošeptala:
“Neponáhľaj sa, Psycha. Zrána sú ovce v háji divé a doklali by ťa na smrť. Počkaj radšej, až poludňajšie slnko začne slabnúť. Ovce budú podriemkavať a ľahko nazbieraš chumáče vlny, ktoré sa zachytili na húštinách.”
Psycha poslúchla hlas dobrej šašiny a ukryla sa za strom. Popoludní ovce zaspali. Psycha zozbierala zlatú vlnu a ponáhľala sa k Afrodite.

Bohyni zablysli oči:

“Nemysli si, že si vyhrala. Iste sa ktosi nad tebou zľutoval a pomohol ti. Uvidíme, či splníš tretiu úlohu. Tu máš krištáľovú misu. Bež mi nabrať vody z čierneho prameňa. Strieka zo zeme pod vrcholcom tamtoho vrchu.”
Psycha sa ponáhľala splniť želanie bohyne. Šplhala sa po ostrých klzkých kameňoch na vrcholec hory, pod ktorým vyvieral čierny prameň. Túžba po manželovi ju prenášala cez nebezpečné miesta. Nad strmými zrázmi ju pošilňovala nádej, že aspoň raz uvidí Erosa, keď splní rozkaz bohyne.
Dostala sa k prameňu tak blízko, že počula hukot vody rútiacej sa do priepasti, a zmeravela od úzkosti. Nemohla sa prinútiť, aby zdvihla nohu. Z dier okolo prameňa vysunuli obludné draky zubaté papule a obracali za Psychou potmehúdske oči. Aj hučiace vody odrazu nadobudli hlas a volali:

“Choď preč odtiaľ! Daj si pozor! Zahynieš! Utekaj!”
Psyche vystrekli z očí slzy. Bola pri cieli a neopovažovala sa naplniť misku vodou. Jej zármutok a utrpenie vzbudili súcit v hrdom orlovi. Zniesol sa z oblakov a prehovoril k nej: “Ako si si mohla myslieť, Psycha, že splníš takúto ťažkú úlohu? Vody čierneho prameňa padajú rovno do podsvetia, do ríše mŕtvych, a nijaký smrteľník nemôže nabrať ani kvapku z ich vín. Podaj mi však nádobku, pomôžem ti.”
Psycha podala orlovi misku, ten ju chytil do zobáka, odvážne zavesloval krídlami pomedzi hrozné draky, nabral vody a vrátil sa.
Psycha mu radostne poďakovala a bežala s vodou k Afrodite. Cestou dávala pozor, aby ani trochu nevyliala.

Afrodita sa na Psychu zlostne usmiala:
“Vskutku sa zdá, že si mocná čarodejnica. Mám však pre teba ešte jednu úlohu. Vezmi si túto škatuľku a choď rovno do podsvetia, do ríše tieňov. Škatuľku odovzdaj Persefone a popros ju, aby ti dala trochu hojivej masti pre môjho syna. Spálila si ho, snaž sa mu aspoň pomôcť. Bez masti sa mi nevracaj.”
S ťažkým srdcom odišla Psycha z paláca bohyne Afrodity. “Len mŕtvy môže navštíviť mŕtvych,” vravela si. Kto raz zostúpi do ich ríše, nevracia sa medzi živých. A predsa by rada priniesla z podsvetia masť Erosovi na ranu.
Možno, že ho rana páli a bolí, možno, že narieka, desila sa Psycha. Rýchle, rýchle — hučala jej krv v sluchách. Zmätene hľadala najkratšiu cestu do podsvetia. Rozochvená dobehla k vysokej veži.,Zoskočím z veže a Smrť ma ihneď zavedie do ríše mŕtvych,’ pomyslela si. Odhodlane sa pustila k schodom, ktoré viedli hore.
Vtom prebudil súcit aj chladnú kamennú vežu a prehovorila ľudským hlasom:
“Zastaň, nešťastná Psycha. Prečo sa chceš zahubiť? Keby si umrela a keby tvoj tieň vošiel do podsvetia, nikdy by si sa už nemohla vrátiť na zem. Chod’ stále na západ, až prídeš k jaskyni ukrytej v čiernych skalách. Vstúp do nej a pusť sa tmavou chodbou. Tá vedie do podsvetia. Nesmieš sa pustiť na cestu s prázdnymi rukami. Vezmi si dva medové koláče a do úst si daj dva peniažteky. Cestou sa s nikým nerozprávaj. Trojhlavému psovi Cerberovi, strážcovi podsvetia, hoď jeden koláč a on ťa pustí ďalej. Keď prídeš k rieke mŕtvych, nech ti prievozník Cháron vezme sám z úst jeden peniaz. Po rieke popláva mŕtvy starec a bude vystierať k tebe spráchnivené ruky a prosiť ťa, aby si ho vtiahla do loďky. Nevšímaj si ho. Cestou podsvetím nikomu nepomáhaj, mohla by si stratiť koláč a bez neho by si už neuzrela svetlo pozemského dňa. Keď ti Persefona naplní škatuľku masťou, neotváraj ju. Zatvorenú ju dones Afrodite. Na spiatočnej ceste podaj prievozníkovi Cháronovi na jazyku druhý peniaz a trojhlavému psovi hoď druhý koláč. Ak ma počúvneš, všetko sa ti podarí.”

Psycha sa poďakovala a šla stále na západ. Cestou si vypýtala od dobrých ľudí dva medové koláče a dva peniažteky. Tak sa dostala až k čiernym skalám a vstúpila do jaskyne, z ktorej viedla cesta do podsvetia. Všetko šťastne vykonala a s radosťou opäť vyšla z temnôt a večného mlčania na denné svetlo, kde ju privítal spev vtákov. Cesta sa jej veselo míňala. Ale jej nedala myslieť na nič iné ako na divotvornú masť v škatuľke. “Keby som sa na masť len trochu pozrela a rýchle prichlopila viečko, iste by sa nič nestalo,” uvažovala. Ihneď to aj skúsila. Lenže v škatuľke nebola hojivá masť, ale podsvetný spánok smrti. Sotva Psycha sňala viečko, vylial sa spánok smrti a Psycha klesla na zem ako mŕtva.

Medzitým sa Erosovi rana zahojila a začal túžiť po manželke. Rozhliadol sa, či ju niekde na zemi neuvidí. Uzrel ju, ležala na zemi ako mŕtva. Boh rozopäl zlaté krídla a zlietol k nej. Starostlivo z nej zotrel spánok smrti a uložil ho do škatuľky. Psychu prebudil jemným bodnutím šípu a rozletel sa späť k Afrodite. Chcel byť v paláci skôr ako Psycha. Tá sa tiež ponáhľala so škatuľkou k Afrodite.

Eros prosil matku, aby Psyche odpustila, ale Afrodita bola neoblomná. Až keď sa za Psychu prihovoril aj vládca bohov Zeus, prijala ju Afrodita na milosť. Zeus poslal po Psychu boha Hermesa, aby ju odviedol na Olymp. Sám jej podal času božského nápoja nektáru a urobil ju nesmrteľnou.
Potom sa na Olympe slávila slávna svadba. Zišli sa na nej všetci bohovia. Jedli božský pokrm ambróziu, pili nektár a Múzy im na hostine ľúbezne spievali.