Leopold Lahola – rozbor poviedok

Leopold Lahola – rozbor poviedok

Otvorené dvere

Naša literatúra sa v období druhej svetovej vojny, ale i tesne po nej, nehlásila k situácii Židov na Slovensku. Výnimku predstavoval Leopold Lahola (vlastným menom Leopold Friedmann), jeden z najmodernejších spisovateľov vtedajšej doby, pre ktorého sú charakteristické čisto existenciálne diela.

Cieľom tejto eseje je priblížiť Laholovu poviedkovú tvorbu, ktorej dejová línia sa odohráva výhradne za ostnatými drôtmi pracovného tábora. Mojou snahou je prepojiť literárnu fikciu s historickými údajmi o reálnych životných podmienkach v týchto nedobrovoľných väzeniach s prihliadnutím na Laholovu poetiku.

Pracovné tábory znamenali pre väčšinu uväznených prestupnú stanicu pred deportáciou do koncentračného tábora za hranicami slovenského štátu. Poviedky Otvorené dvere a Dvadsaťpäť palíc vyznievajú autenticky, pretože samotný autor prežil pracovný tábor v Novákoch. Prihlásil sa doňho dobrovoľne po tom, ako v ňom bola internovaná jeho mama a mladší brat.

Prvá interpretovaná próza Otvorené dvere je zo zbierky Posledná vec. Už v úvodných vetách som postrehla typický prvok Laholových poviedok. Počasie podčiarkuje dej – je mrazivé ako nálada v mužskom baraku číslo sedem. Nie je uvedené, v ktorom pracovnom tábore sa príbeh odohráva, ale po preštudovaní dobových materiálov predpokladám, že vo Vyhniach. Klein, jeden z uväznených, totiž spomína desaťhodinovú prácu v kameňolome (ženy pracovali „iba“ 8,5 hodiny). A práve v pracovnom tábore Vyhne prevažovali rozličné stavebné práce, zatiaľ čo v Novákoch sa vyrábalo oblečenie a v Seredi nábytok. Všetky tri tábory mali charakter štátnych podnikov.

Musím podotknúť, že autor nazerá na príbeh Otvorených dverí predovšetkým prostredníctvom uväznených, nie ich väzniteľov, čo predstavuje podstatný rozdiel oproti druhej interpretovanej poviedke. Laholovou ideou bolo zobraziť psychiku človeka v stave hraničnej situácie a vnímať ho komplexne, čo je ďalším typickým princípom jeho poviedok s tematikou vojny.

Autor dáva v prozaickej zbierke Posledná vec minimálny priestor ženským postavám. Napriek tomu, že v pracovných táboroch boli aj ženské baraky, v poviedke vystupujú

výlučne muži. Lahola zúžil rozsiahly priestor pracovného tábora na jediný barak s paradoxne šťastným číslom sedem.

V úvode Otvorených dverí vystupujú tri postavy a každá z nich sa vyznačuje inými charakteristickými črtami – Klein, Balog a Žak. V baraku vládne nenávisť a z nej vyplývajúce nedorozumenia. Ak čitateľ očakáva, že v pracovnom tábore sú si všetci rovní a pri myšlienke blízkej smrti zahodia za hlavu minulosť a spory, tak v Laholovom diele sa nič neidealizuje. Pravdaže, z pohľadu dozorcov sú všetci väzni iba neplatenou pracovnou silou, ktorá si nezaslúži slobodu, ale medzi vyššie spomenutými postavami vládnu triedne rozdiely.

Klein ako bývalý veľkoobchodník s papierom je všeobecne neobľúbený aj napriek tomu, že je najstarší a podľa zaužívaných literárnych postupov by mal pre ostatných predstavovať vzor a vodcu. Symbolicky má pričňu v najspodnejšom rade, čo naznačuje Kleinov spoločenský úpadok. Neodpúšťa si nepríjemné narážky na dedinské prostredie (Balog bol pred vojnou poľnohospodárom), či Žakovu mladosť. Neuvedomuje si základné pravidlo pracovných, či koncentračných táborov – „Všetci sme si tu rovní.“ Lahola túto myšlienku zdôrazňuje prostredníctvom Žakových slov. Ten pôsobí ako vodca baraku: „Nezdochýna sa pekne po poriadku, najprv starší, potom mladí a len celkom naostatok tí najmladší. Máme nárok na rovnoprávnosť.“

Zápletka v úvode poviedky najprv vyznieva banálne. Kvôli zime, prenikajúcej spopod škár baraku, navrhne Balog riešenie – vyplniť ich machom alebo slamou. Pravdaže, najviac táto myšlienka vadí Kleinovi, mužovi, ktorý bol zvyknutý rozkazy dávať a nie prijímať. Zvlášť iritujúco naňho pôsobí fakt, že nápad vymyslel práve Balog – dedinčan, ktorého Klein nenávidel pre jeho istotu. Konfliktné situácie vznikajú i medzi ním a Žakom, ktorý je stopercentne presvedčený, že ho prevezú „do Majdanku“ (koncentračný tábor Majdanek sa oficiálne volal Konzentrationslager Lublin, nachádzal sa na území Poľska a v roku 1942 tam zo Slovenska smerovala väčšina transportov). Lahola v niekoľkých vetách opisuje tyranizovanie, ktorému sú uväznení v Lubline vystavení.

Ponurú náladu v baraku preruší príchod nového väzňa – Kara, ktorý na seba upúta pozornosť tým, že smerom k Žakovi hodí kúsok polena. Následne sa medzi ním a Karom vyvinie niekoľkostránkový rozhovor o zmysle tohto činu. Lahola obľubuje zdĺhavé dialógy (Rozhovor s nepriateľom, Pohreb Dávida Krakowera), ktoré zbytočne naťahujú dej. V skutočnosti chce autor týmto dialógom vyjadriť jednu jedinú myšlienku – že nič nie je isté, ani to, že Žako bezpochyby skončí v koncentračnom tábore Lublin.

Z historických prameňov, ale napríklad i z biografického filmu Nedodržaný sľub sa vie, že nie každý, kto prekročil bránu pracovného tábora, sa už domov nevrátil. Samotný autor je príkladom šťastného konca.

Skoro všetci muži majú nejakú fyzickú vadu, čo je zdôraznené buď prostredníctvom autorskej reči alebo prehovoru postáv. Klein je človek „s ramenami smiešne dlhými“, Karo má nepomerne veľkú hlavu „k jeho krátkemu telu“, Balog by mal podľa Kleinových slov iba sedieť na jeho „širokom konskom zadku.“ Iba Žak je ideálne stavaný, ale má francúzske meno (Jacques).

V poviedke okrem štyroch väzňov vystupuje i jeden zo strážnikov pracovného tábora. Preňho predstavuje hádka v baraku zábavu, únik od každodenného stereotypu, ale i možnosť vyhnúť sa mrazu počas pravidelnej obchôdzky. Strážnik „si plieskal do dlaní od radosti“ a namiesto toho, aby mužov nejakým spôsobom potrestal, snažil sa ich vyprovokovať „do ozajstnej ruvačky.“ Mala som pocit, že dozorca považuje väzňov v skutočnosti iba za zvieratá, za „kohútov.“

Lahola po strážcovom odchode opäť podčiarkuje dej počasím. K baraku sa blíži búrka, v diaľke počuť dunenie. Žakovi sa v strede noci prihovorí Klein, ktorého zo spánku prebudia otvorené dvere vydávajúce škrípanie. I napriek tomu, že Žak nazýva Kleina opicou a neustále ho ponižuje, je jediný, ku ktorému sa môžu obyvatelia baraku obrátiť v prípade nejakého problému. Veď pôsobí tak sebaisto a zmierený s osudom!

Opäť nasleduje zbytočne dlhý dialóg medzi Kleinom a Žakom, ktorý ma ale v tomto prípade význam gradácie. Dvere nie sú iba otvorené, ale niekto v nich nehybne stojí. Navyše nehľadí dovnútra, či von, ale na špičky topánok. Mužom až neskôr dôjde, že ide o obesenca. Žak je chladný ako počasie vonku, najradšej by si ľahol a neriešil na kľučke obeseného Kara. On i Klein ho prehlásia za duševne chorého, pretože „nemal všetkých doma.“

Skutočnosť je ale iná. Karo nebol iba nevinnou obeťou holokaustu, ale i citlivým človekom, ktorý si príliš vzal k srdcu Žakove slová o transporte do koncentračného tábora ako konečnej stanice pred smrťou. I Žak si to uvedomuje a nedokáže sa pozrieť spoluväzňom do očí. Aj v Otvorených dverách sa Lahola venuje obľúbeným otázkam smrti a viny. Neplatí tu ale koncepcia, ktorú som postrehla napríklad v Pohrebe Dávida Krakowera, že určitý podiel viny nesie nielen vinník, ale i obeť.

Autorov jazyk je vo väčšine poviedok zbierky Posledná vec identický. Charakterizuje ho jednoduchosť, zopár prirovnaní (napr. mráz mu prebehol po chrbte ako stonožka) a protikladov.

Dvadsaťpäť palíc

Motívom druhej poviedky s príznačným názvom je motív trestu. Pracovný tábor mal byť pre uväznených trestom za to, že sa dovtedy venovali len „neužitočnej“ práci. Nevyhli sa mu ani vo vnútri vo forme fyzického násilia. Historické pramene uvádzajú, že surové správanie dozorcov k väzňom bolo na dennom poriadku. V Seredi boli nútení celú noc pochodovať po areáli tábora alebo ich v zime oblievali studenou vodou. Situácia sa upokojila až na jar 1944.

Podľa istých náznakov sa dej poviedky odohráva v inom tábore ako v predchádzajúcej. Lahola spomína jeho rozsiahlu rozlohu a ženy za šijacími strojmi. A práve ten v Novákoch bol najväčším pracovným táborom na území Slovenska a šilo sa v ňom konfekčné oblečenie, čiapky, či kožuchy.

V úvode poviedky vystupuje postava tučného Sala. Salo znamená v ruštine slanina, takže Lahola pravdepodobne použil princíp nomen omen. Napriek tomu, že autor venuje v príbehu podstatný priestor druhej strane – teda dozorcom – Salo je väzeň, ktorý sa snaží udržať sa pri živote a neskončiť v transporte do Osvienčimu. Preto prináša gardistovi Sochorovi každý týždeň zopár previnilcov na raport (služobné hlásenie). Tí sú potom potrestaní rôznym spôsobom – bičovaním alebo priväzovaním na noc ku kolu hanby.

Táto poviedka bližšie približuje čitateľovi pracovné podmienky v tábore. Väzni mohli mať cez týždeň voľno v prípade, že pracovali cez víkend (v skutočnosti museli muži pracovať až 55 hodín týždenne). Uväznení mali zakázaný prístup k potoku, výnimku im musel udeliť veliteľ. Salo narýchlo privádza Sochorovi práve takýchto mužov a následne sú prepustení.

Motív viny a trestu sa začína vzťahovať na Sala. Gardista mu navrhne, aby si sám vymeral trest, pretože svoju vinu môže „oveľa lepšie odhadnúť než vinu iných.“ Je mu udelený trest päť palíc a dostane ďalších dvadsaťpäť, ak do polhodiny neprivedie vinníkov.

Salo nie je typickým negatívnym hrdinom. Aj vzhľadom na prostredie, v ktorom sa nachádza. Chce si udržať prednostné postavenie v tábore aj za cenu toho, že by klamal a

priviedol na raport nevinného spolutrpiaceho z baraku. Salo tuší, že nebude môcť Sochorovu požiadavku splniť, pretože Žid „nekradne, nezbíja, hašterí sa dosť, ale nepustí sa zaboha do ruvačky, aby naozaj tiekla krv.“ Nazýva židovskú rasu vulgarizmami, preto predpokladám, že k nej nepatril. Do pracovných táborov neboli umiestňovaní len Židia, ako si mnohí ľudia myslia aj v súčasnej dobe. Ale i zločinci, tzv. nepriatelia štátu, či partizáni.

Salo stretáva vysmiateho a urasteného nováčika menom Brunner. Môže v ňom čitateľ vidieť postavu autora? Brunner sa prihlásil do tábora dobrovoľne podobne ako Lahola, pretože mu tam odvliekli chorého otca. V dobrovoľníctve pokračuje aj za ostnatými drôtmi. Navrhne Salovi, aby ho odvliekol na raport. Brunnerovo „previnenie“ pôsobí priam banálne

– nepozdravil strážnu búdku, keď okolo nej prechádzal. A nezáleží na tom, že bola prázdna, pretože „je nariadené zdraviť aj prázdnu búdku.“ Lahola tak do poviedky vkladá i isté humorné prvky, pretože Brunner z vlastnej vôle graduje svoju vinu, keď sa priznáva k tomu, že v skutočnosti nepozdravil viacero strážnych búdiek.

V Salovi sa prebúdza zlé svedomie a navrhuje „iba“ päť palíc, ku ktorým pridá Sochor ďalších dvadsať. Dvadsaťpäť palíc znamená v pracovnom tábore istú smrť. Brunner sa nechce pohnúť z miesta, pretože trest „to nie je chlieb, aby som si ho išiel fasovať.“

Lahola opisuje priebeh trestu drastickým spôsobom, preto predpokladám, že bol počas svojho pobytu v Novákoch svedkom niečoho podobného. Brunner ale znáša bitku dôstojne, aj keď jeho „napäté a doráňané telo pukalo a otváralo sa miestami až do kostí.“ Brunnerovu odvahu paradoxne ocenení samotný veliteľ tábora, ktorý by sa mal na situácii skôr zabávať.

Brunner sa stáva hrdinom, ale i zdrojom strachu. Podľa nepísaných zákonov by mohol jeho priestupok priniesť nešťastie na celý tábor. Ľudia sa na Brunnera spytujú jeho otca, ktorý len lakonicky prehodí, že „nezaškodí mu, keď dostal.“

Zaujímavou postavou je okrem Brunnera i veliteľ, ktorý tvrdí, že chce svojim väzňom vlastne len dobre. Veď v pracovnom tábore nemusia rozhodovať ani za seba, ani za druhých! Rád dáva najavo svoju odlišnosť a zbytočne nekomunikuje so Sochorom, či inými gardistami. V jeho nadradenosti je ale i niečo pozitívne – veliteľ je natoľko zaslepený mocou, že sa snaží zabrániť, aby jeho tábor, jeho „veľdielo a štátik“ ničili deportácie do koncentračných táborov.

Postava veliteľa je sčasti biografická. Lahola v spomienkových statiach spomína, že veliteľom v Novákoch bol zvláštny človek – na jednej strane krutý, na druhej dokázal byť i dobrosrdečný. Vytvoril v tábore skupinky murárov, zámočníkov, či krajčírov.

Jednoduchosť reči z predchádzajúcej poviedky sa miestami mení na filozofické úvahy zo strany veliteľa a Brunnera. Našťastie nie sú natoľko zdĺhavé ako podobné myšlienky v Rozhovore s nepriateľom a dej poviedky sa rýchlo posúva dopredu – Brunner sa stáva veliteľom štvrtého objektu tábora. Jeho prvou povinnosťou je vybrať stoosemdesiat ľudí do transportu. Má byť zodpovedný za smrť 180 priateľov, či známych.

Pracovné tábory si zakladali na silných a zdravých väzňoch, preto do transportu väčšinou odvádzali chorých a práceneschopných starších mužov a ženy. Salo prichádza za Brunnerovom s obavami, že by sa na listinu dostala jeho mama. Poštve proti nemu celý tábor a Brunner sa tak dostáva na úroveň väzniteľov. Musí priniesť najväčšiu obeť – poslať do plynu vlastného otca. Nie z vlastnej vôle, ale preto, aby mu to umožnilo „zajtra a pozajtra a po všetky ďalšie dni života nosiť hlavu vzpriamene na šiji.“

Brunner sa do nepríjemnej situácie dostal vlastnou vinou – nie vždy sa odvaha a mladícka nerozvážnosť vyplatí. Pre ktoréhokoľvek iného väzňa by dozorcovská funkcia predstavovala odmenu, pre Brunnera bola trestom.

V tejto poviedke priamo vystupuje i jedna ženská postava. Brunner stretáva Margitu, ktorej muž už niekoľko dní leží v baraku s chrípkou. Zvedie ho a Brunner podľahne – z pocitu viny, či zúfalstva? Margita je totiž na listine. Nie je ani stará, ani chorá, ale je žena. Margitin manžel je síce chorý, ale je to muž v najlepších rokoch a tých je v tábore treba.

To, že autor na konci nepíše, ako sa zavŕšil Margitin osud, nepovažujem za nedokončený príbeh. Namiesto toho sa poviedka uzatvára „karom“ Brunnera a veliteľa. Záver je plný protikladných emócií. Veliteľ umožní jednému väzňovi, odsúdenému na transport, návrat. Poláčka zachráni to, že vie hrať na gitaru, podobne ako Krakowera v Pohrebe Dávida Krakowera zachránil pred smrťou jeho spevácky talent.

Brunner beží popri vlaku. V dobytčích vagónoch sa nachádzajú desiatky zúfalých ľudí, ale Brunner je šťastný a cíti sa „ako po horúcom, príjemne oslabujúcom kúpeli.“ Pocit viny ho zvieral len do okamihu, kým mal na dohľad vlak.