Eugen Onegin (Alexander Sergejevič Puškin)

Eugen Onegin (Alexander Sergejevič Puškin)

• veršovaný román ruského spisovateľa Alexandra S. Puškina
• prvé riadky románu napísal autor roku 1823, dokončil ju o sedem rokov neskôr. Pôvodne malo dielo 10 kapitol, zachovalo sa len 8. Práve tú desiatu kapitolu autor sám zničil. Táto kapitola opisovala premenu slečny Tatiany na dámu Tatianu, ak by sa dočkala svojho vydania, rozhodne by to bola najkontroverznejšia kapitola celého diela – autor v nej opísal svoje revolučné a politické názory

Autor v románe opisuje obraz ruského života v 1. polovici 19. storočia, a za hlavného predstaviteľa tejto doby si vybral mladého šľachtica a veľkomestského elegána Eugena Onegina. Ten sa vydáva so svojim priateľom Lenským na vidiek za jeho snúbenicou Oľgou, no mimo mesta sa však nesmierne nudí.

Oľgina sestra Táňa sa do neho zamiluje a vyzná mu lásku, no on pre ňu nemá pochopenie a chladne ju odmieta. Aby sa rozptýlil, začne sa dvoriť Lenského snúbenici Oľge. Lenský sa vydá chrániť česť ľahkomyseľnej Oľgy a Onegin ho v súboji zabije. Po Lenského smrti sa Onegin vydáva na bezcieľnu púť po Rusku, až sa napokon vracia späť do Petrohradu. Tam sa opäť stretáva s Táňou, ktorá sa medzitým stala manželkou kniežaťa. Vyznáva jej svoju lásku, no tento raz je to Táňa, kto odmieta jeho vyznanie, hoci ho nikdy neprestala milovať.

Eugen Onegin je vrcholným dielom A. S. Puškina. Napísané je vo veršoch, pričom autor použil tzv. „oneginovskú“ strofu, ktorá sa skladá zo 14 veršov. Dielo je dokonalou ukážkou štylistických a lexikálnych možností ruského jazyka. Autor tu vytvoril typ tzv. „zbytočného človeka“, ktorý nemá žiadne ciele ani spoločenské využitie a všetky jeho snahy sú len márnym snažením, ktoré vedie k jeho osamelosti a uzavretosti, hoci to bol pôvodne vzdelaný a nadaný človek.

Nanešťastie však pochádza zo spoločenského prostredia, ktoré mu neumožňuje veľmi využívať tieto prednosti, nakoľko jeho spoločenská vrstva je takmer nefunkčná a má zdeformovaný pohľad na skutočný život. Ako protiklad k tejto „zbytočnej“ existencii autor vytvoril postavu Tatiany, ušľachtilej, citlivej a do snov sa ponárajúcej mladej ženy, ktorá je zväzovaná spoločenskými zvyklosťami a názormi.

„Stačilo vám ku šťastiu tak málo – natiahnuť ruku, osud ma však inde zavial. Milujem vás, no napriek tomu mužovi vernosť zachovám.“