E.T. mimozemšťan – William Kotzwinkle

E.T. mimozemšťan – William Kotzwinkle

Vedecko-fantastická literatúra – science-fiction stvárňuje udalosti, ktoré sa ešte nestali, ale v budúcnosti sa môžu stať. Je založená na fantastickom výmysle, ktorý vychádza z najnovších poznatkov prírodných, technických a spoločenských vied a predvída ich ďalší možný vývoj.

Často býva vedecká fantastika aj podnetom na filmovú tvorbu. Od vedeckej fantastiky sa v súčasnosti mnohí autori dostávajú až k úvahám o výhľadoch existencie ľudskej civilizácie.

William Kotzwinkle

• americký spisovateľ
• držiteľ viacerých literárnych cien
• diela: Doktor Krysa

E.T. mimozemšťan – prerozprávanie filmového scenára do románovej podoby

– román je obohatený o prienik do psychiky jednotlivých postáv

E.T. mimozemšťan

Lit. druh: epika

Lit. útvar/žáner: vedecko-fantastický román Lit. forma: próza

Téma: Priateľstvo mimozemskej bytosti s deťmi

Idea: v rozprávkovom boji dobra a zla víťazí dobro, priateľstvo a láska Postavy: E.T., deti – Eliot, Gertie, Michael

Štylistika: on-forma rozprávania

používanie zdrobnenín: chutnučká hračka, oblôčik

slangových výrazov a frazeologizmov: stojí fúru peňazí, videák, ... situačná komika i komický obraz postáv

William Kotzwinkle E. T. mimozemšťan

Mimozemské civilizácie sa stali predmetom rôznych fantastických úvah. Mnohokrát práve nevedomosť, neschopnosť potvrdiť život na iných planétach

viedli k predstavám, že mimozemské civilizácie sa chystajú na útok, chcú zničiť našu planétu. Odtiaľ pochádzajú aj predstavy o nebezpečných a bezcitných Marťanoch. Našťastie, niekedy na našej planéte pristanú mierumilovné inteligentné bytosti. Tak je to aj v prípade E. T. (Extra Terrestrial = mimozemský).

Mimozemšťan E. T. zmeškal odchod svojej rakety, a tak sa stal dočasným obyvateľom Zeme. Stretnutie s Elliotom a jeho súrodencami bolo pre neho – starého botanika – šťastím. Deti ho svojským spôsobom oboznamujú s našou planétou. Vo svojom detskom svete mu síce pridelia miesto hračky, ale práve stretnutie s deťmi a veľké priateľstvo zachránia E. T. pred armádou a tajnou službou, ktoré sa snažia získať mimozemšťana na vedecké účely.

V rozprávkovom boji dobra a zla víťazí dobro, priateľstvo a porozumenie.

(Úryvok)

Videošlabikár bol otvorený, drôty poodpájané, poniektoré zababrané od

malinového džemu. Namiesto mechanik, neprístojnosť a iných pozemských výrazov opakoval teraz slová ako dupldupl, skigl, zlok a iné, akým žiadne pozemské ucho neporozumie.

Chlapci sedeli pri ňom a E. T. im predvádzal prístroj, stískajúc tlačidlá.

„To je tvoj jazyk, E. T.?“

„E. T. telefonovať domov,“ ukázal von okienkom.

„A oni prídu?“ Prikývol.

Lenže vysielač je ešte neúplný, zatiaľ má iba komunikatívnu časť. Musí ho vyniesť von pod hviezdnatú oblohu a skonštruovať tak, aby samočinne vysielal nepretržite deň a noc. Na to potrebuje hnaciu silu, ktorá zabezpečí plynulú prevádzku.

Vyviedol ich z kumbálu a zamieril ku gramofónu. Potom im lámanou angličtinou doplňovanou nezrozumiteľným brblaním a posunkami naznačil, čo chce.

Hľadeli naňho ako teľce.

Ukázal na unášač a naznačil, že naň dá vlastnú platňu.

Stále rovnako nechápavé pohľady. Celý nešťastný pochodil hore-dole po izbe, zvrtol sa k nim, otvoril ústa a zaspieval:

„Náás suojim dychóm ... rokýýý rolouané ...“

Jeho hlas, v iných vesmírnych sférach možno celkom melodický, vyvolal v deťoch iba chichot a vyprsknutia.

Namrzene na nich pozrel. „E. T. robiť pieseň.“ Ešte stále nechápali.

„Pieseň, pieseň, E. T. robiť pieseň.“ Schytil platňu a zamával ňou.

„Chceš vyrobiť vlastnú platňu?“

„Áno, áno!“

„Z čoho?“

„Z... z...“ Nevedel. Naznačil teda rukou okrúhly tvar.

„Chceš voľačo okrúhle?“

„Áno, áno.“

„A nahráš na to pieseň?“

Michael pristúpil k nemu. „Toto predsa nie je nahrávacie štúdio. Vyrobiť platňu stojí fúru peňazí.“

1. T. ukázal na svoju hlavu. „Hláskuj mechanik.“

„M-E-CH – počkaj, čo tým vlastne myslíš? Čo tým myslí, Elliot?“ Elliot sa pozrel na mimozemšťana. „Chceš povedať, že si mechanik?“

„Áno, áno, hláskuj mechanik.“ Prevrátil gramofón a vytiahol z neho za hrsť drôtov.

„No zbohom,“ konštatoval Michael, „Už je po ňom.“

1. T. im otrčil drôty. „Ešte.“

„Chceš ešte viac drôtov?“ Prisvedčil.

„Chce viac drôtov.“ Pozerali jeden na druhého, stále trochu zmätení požiadavkami svojho hosťa, ktorý medzitým meral izbu hore-dolu na čľapatých chodidlách a uvzato trval na svojom pláne.

Akú hŕbu vecí potrebuje ešte na výrobu vlastnej roky rolovanej platne!

V mysli mu jednostaj víril náznak akéhosi predmetu, znova a znova, stále celistvejšie. Potrebuje ... kabát.

Zamieril do kumbálu, vytiahol odtiaľ kabát a obliekol si ho.

Nuž, vzhľadom na tie kuracie pliecka to celkom ujde, iba brušisko nedajbože vpratať a poriadne pozapínať. Lenže čo...

Prešľapoval a uvažoval, čo má pre všetky hviezdy na svete jeho nové oblečenie spoločné s vysielačom.

Ech, ty kozmický trubiroh, nejde predsa o kabát. Potrebuješ vešiak na kabát.

Zízal naň klipkajúcimi očami, ale mozog mu pracoval na plné obrátky. Drevený vešiak zažiaril v plnej kráse a doslova ho hypnotizoval svojím tvarom. Priskrutkuje ho ku gramofónu a ...

„... hláskuj prenoska.“

Schytil vešiak, namieril prst na jeho rameno a povypaľoval doň dierky pre drôty z Videošlabikára.

„Počuj, E. T., veď ty máš prst ako letlampu.“

Stále v kabáte, náhlil sa E. T. nazad do kumbálu po Videošlabikár. Pájkovacím prstom pozorne roztavil pájku na kontaktoch klávesnice a pripevnil k nim všetky drôty, ktoré mal naporúdzi. „Ešte ... ešte ...“

Chlapci nazreli dnu. E. T. zamával vešiakom. „Ešte, ešte ...“

Usadil sa na poduškách a pripevnil sponky na rameno vešiaka. Teraz mu z vešiaka visel rad kovových kontaktov, ktoré sa povezú po povrchu roky rolovanej platne. Napojil sponky na drôty vedúce z Videošlabikára.

„To je ale chutnučká hračka,“ nadchýnala sa Gertie. „Vieš aj iné také?“

„Áno.“

„A načo ti to je?“

„E. T. telefonovať domov.“

„A kde ty bývaš?“

Ukázal na oblohu. Gertie sa zahľadela von oblôčikom.

„Tam, kde sme sa prechádzali, keď sa mi snívalo? Strašne ďaleko?“

„Ďaleko.“

„A budú ťa doma počuť?“

Tieto pozemské deti si ale navymýšľajú otázok!

„Zodvihnú slúchadlo a povedia: ,Ahoj, E. T.?“

„Hláskuj ,neprístojnosť.“

„Ň-E-P ... „

„Nesprávne.“

„Ako môžem dobre hláskovať, keď si mi zobral Videák a teraz odtiaľ počuť iba glípl-dípl.“

„Glípl dúpl.“

„Čo si taký smutný, E. T.?“ prerušila Gertie jeho úvahy. Nazrela mu do očí

a zbadala, že čarovný vodopád vystriedala nekonečná holá púšť, najopustenejšie miesto na svete.

Vtom E. T. žmurkol a púšť zmizla. Vzal si Videošlabikár a znova stláčal klávesnicu. Prístroj začal vydávať zvuky.

... glípl dúpl cuak-cuak snefn alg mmnnnnip ...

Chlácholivé tóny vyššej inteligencie ho upokojili. To je jazyk, ako sa patrí!

Hovorí aj o najtajnejších zákutiach srdca. Akonáhle chlapci potiahnu v železiarstve potrebné veci, osloví ním noc nekonečným monológom.

A keď raz opustí Zem, pocíti aspoň zadosťučinenie, že tých malých pozemšťanov nasmeroval k vyšším cieľom.

Ak odíde.