Faust - Johann Wolfgang Goethe

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: Dievča anika (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 03.06.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 717 slov
Počet zobrazení: 5 841
Tlačení: 412
Uložení: 448
Johann Wolfgang Goethe: Faust
veršová forma: knittelvers – 4 prízvučné a medzi nimi ľubovoľný počet neprízvučných slabík, s ľubovoľným rýmom
 
V úvode je Venovanie a Predohra v divadle, ktoré nemajú so samotným dejom nič spoločné. Vlastný prvý diel sa tematicky delí na dve hlavné časti – na osudy Fausta pred stretnutím s Margarétou a na Margarétininu tragédiu. Učenec Faust došiel k názoru, že doterajšia veda nemôže viesť k poznaniu podstaty skutočnosti je nemožné, bychom sokoli znali, a preto sa dáva na vědu magii. Uvedomuje si však, že ako pozemšťan nemôže naplno preniknúť do záhad makrokozmu, a obracia sa k znameniu ducha zeme. Poznáva, že jeho sila síce stačí na vyvolanie ducha, nie však na jeho pochopenie. Lebo podstatu svojho života, nájsť jeho zmysel, nemôže človek samotným abstraktným premýšľaním ani mystickou extázou, jedine jeho prežívaním, samotnou životnou skúsenosťou. Odmietnutie ducha zeme Fausta uvrhlo do najhlbšieho zúfalstva, rozdrvilo jeho ilúziu o tom, že by mu věda magie mohla dať to, čo márne hľadal vo vede tradičnej. Z tohto zúfalstva ho na chvíľu vyrušuje Wagner – človek, ktorý je na rozdiel od Fausta plne uspokojený vedeckým bádaním, nemá pochybnosti o poznateľnosti všetkého. Je usilovný a vytrvalý, ale stratil spojenie so živým svetom, záleží mu iba na prázdnych formulách. V druhom dieli tragédie vo svojich krivuliach vyrába (samozrejme nie bez zásahu Mefista) umelý život – človiečika Homunkula.
  Faust vo svojom zúfalstve nevidí iné východisko ako ho dobrovoľne skončiť. Počuje však veľkonočnú pieseň, ktorá v ňom oživí spomienky z detstva a vracia ho do života. Musí opustiť svoju študovňu, z vlastnej skúsenosti spoznať skutočný život a pokúsiť sa v samotnom jeho prežívaní nájsť jeho naplnenie. K tomu vedú dve cesty: pôžitok a čin. Obe sa javia Faustovi ako cesta odrieknutia. Nevie si predstaviť, že by ho jedno alebo druhé uspokojilo. Predsa však nemá človek inej voľby. Akonáhle dospeje k tomuto záveru, je zrelý pre zmluvu s diablom.

Faust nevie, že v nebi bola o neho uzavretá stávka medzi Bohom a Mefistom. Mefistoles – predstavuje princíp zla. Je zosobnením tej stránky ľudskej prirodzenosti, ktorá je poplatná princípu zla. Hospodin odôvodňuje jeho existenciu tým, že človeku nedáva spohodlnieť, dráždi ho k činnosti a aj keď je diablom, t.j. silou rozkladajúcou, musí tvoriť. Mefistoles majstrovsky ovláda zbraň kritiky, výsmechu a neúprosného realistického pohľadu. Neverí v žiadne ideálne pohnútky a cynicky odhaľuje ich predstieranie. Opovrhuje človekom. Je oblečený ako gavalier. Jeho pravou doménou je sféra zmyslových pôžitkov, bohatstva a moci, jeho pravou podstatou je sexualita a zlato. Vo sfére veľkých úprimných citov človeka a v ríši krásy však stráca svoju moc a upadá do bezvýchodiskovosti. Preto tvoriacemu človeku v podstate nerozumie, podceňuje ho, preto ponúkne Bohu stávku o Faustovu dušu, ktorú musí nakoniec prehrať, lebo nedokáže urvat jeho ducha od svého zdroje a splniť Božiu podmienku:

Veď, ačli jej znáš proniknout,
v svou nízkou oblast jeho pouť,
a zahanben pak vydej svědectví,
že dobrý člověk ve svém temném vření
přec o jediné pravé cestě ví.

Pri vstupe z odlúčenosti svojej študovne do sveta uzaviera Faust s Mefistom zmluvu. Jedinec Faust môže podľahnúť zvodom diabla, môže sa rozkošami, bohatstvom a mocou, ktorú mu diabol dá, dať ukolísať v sebauspokojenie a nečinnosť, môže v sebe nechať vyhasnúť plameň tvorčej sily, ale Faust ako symbol ľudského hľadania a snaženia nemôže byť diablom vzatý a podmanený nikdy.

V Prológu v nebi stojí teda v postavách Mefista a Boha proti sebe neviera v možnosť vývoja ľudstva až tam, kde baženie po rozkošiach, bohatstve a moci nebude hlavným motívom ľudského konania, a presvedčenie, že takýto vývoj nemôže byť ničím prekazený. Mefisto nie je hlupák a Faust nie je malá advokátska dušička. Zmluvou sa púšťa do zápasu Mefistov historický pesimizmus s Faustovou neutíchajúcou zvedavosťou, neuspokojenou túžbou po poznaní života, po jeho statkoch a po činoch. Faust potrebuje Mefista, lebo bez neho nemôže poznať reálny svet a život, a Mefisto potrebuje Fausta, lebo víťazstvo nad ním by bolo veľkým triumfom v jeho vesmírnom diele skazy.

Mefisto určuje program púte Fausta: Zhlédneme malý a pak velký svět. Najskôr teda svet drobných ľudí, uzavretých do okruhu svojich drobných súkromných záujmov. Prvou zastávkou je Auerbachov sklad, a potom scéna omladenia v čarodejníckej kuchyni tvorí prechod k Margitkinej tragédii. Margarétka – jedna z najhlbších a najstrašnejších tragédií svetovej literatúry. Ide o problém slobodného rozvoja ľudskej osobnosti. Láska je vrcholnou formou tvorivej sily, prestupujúcej celý vesmír. Jej sa Faust odovzdáva celou svojou dušou. Po boku mu však kráča Mefisto. Spoločnosť so svojimi zákonmi sa stavia proti ich láske. Milencom nezostáva nič iné len ísť mefistovskou cestou porušovania spoločenských konvencií. Spoločnosť sa mstí a trestá smrťou.

Človek teda nemôže ísť za ukojením svojej túžby bez toho, že by bral do úvahy, že každý jeho čin má v zapätí reťaz spoločenských následkov, za ktoré je morálne zodpovedný. Faust si to len postupne uvedomuje. Faust opúšťa Margarétku, cíti vinu, vracia sa za ňou do väzenia, ale ona odmieta možnosť záchrany, dobrovoľne zostáva, aby sklonila šiju pod katovu sekeru.  Margarétka si uvedomuje, že v očiach spoločnosti sa neodpustiteľne previnila. Márne sa pokúša nájsť vyššiu moc, ktorá by ju vzala pod ochranu: márna je jej srdcervúca modlitba k Bohorodičke. Umierajúci brat ju preklial, milovaný opustil, v chráme jej svedomie vypočítava hriechy... Keď sa narodí dieťa, zúfalstvom zatemnený rozum jej ponúkne prelud, že ešte môže svoju vinu skryť, a primäje ju k vražde novorodenca a k úteku práve preto, že svoju vinu uznáva. Preto tiež uznáva súd spoločnosti, ktorý v jej očiach splýva so súdom božím, a odmieta záchranu zo skutočného žalára. Jej tragédia je dovŕšená, ale Boží hlas oznamuje, že bola zachránená.

Celý druhý diel je komponovaný v značne odlišnej tónine ako prvý. Faust je tu vedomejšie a dôslednejšie myslený ako predstaviteľ ľudstva. Od Margarétkinej tragédie k vlastnému druhému dielu tvorí prechod scéna Pôvabná krajina. Príroda, povznesená nad ľudské pojmy dobra a zla, lieči zo všetkých rán, dáva zabudnutie a osviežujúci spánok.  Už raz na začiatku prvého dielu musel odvrátiť tvár od premocného prírodného javu, ducha zeme, a zúfalstvom z toho takmer zahynul. Teraz už nie je zdrvený, lebo poznal a uznáva hranice, v ktorých sa pohybuje ľudský osud; netúži byť neplodne mimo, ale v ich rámci chce naplniť svoj život bez horkej rezignácie, vecne a odhodlane. Iba v poznaní nutnosti je sloboda.

Hneď v prvom výjave 2.dielu, v Cisárskom paláci, vidíme v umeleckej typizačnej skratke obraz upadajúceho feudalizmu. Charakterizuje ho finančná kríza, partikularizmus veľkých feudálov, lúpežní rytieri, rastúca moc miest...  Do tejto spoločnosti prichádza Mefisto ako dvorný šašo a uvádza sem i Fausta. Toto je ten sľubovaný „veľký svet“. Mefisto ju posudzuje s ostrou iróniou. Má návrh na zažehnanie peňažnej tiesne: vydať papierové peniaze, vie, že rozleptajú feudálnu spoločnosť.

Všetko, čo nasleduje, od výjavu Temná galéria až po koniec tretieho dejstva, je fantastickým zobrazením renesancie. Preto sa Faust celou bytosťou zamiluje do Heleny, najvyššieho vtelenia antickej krásy. Príbeh Heleninho manželstva sa stal vrcholom a osou celého druhého dielu tragédie. Zhýčkaná dvorná spoločnosť si želá stále rafinovanejšie zábavy a Faust dostane od cisára príkaz, aby jej predviedol mužský a ženský ideál Parida a Helenu. Mefisto je tu v úzkych: severský fantóm nemá moc v ríši antickej mytológie. Poradí mu, aby sa vypravil k záhadným matkám, ktoré sídlia mimo čas a priestor. Keď potom Faust uvidí Helenin zjav, zahorí k nej vášnivou láskou. Chce ju pre seba. Svojím zásahom však vyvoláva výbuch, ktorý ho takmer usmrtí. V hlbokej mdlobe ho Mefisto odnáša do jeho starej študovne, k Wagnerovi.

Mefisto je bezradný, nevie, ako by mu pomohol dostať Helenu. Vtedy Wagner vytvorí Homunkula, ktorý môže žiť len v skúmavke. Homunkulus je nadaný vyššími duševnými vlastnosťami ako obyčajní smrteľníci a vie, ako môže Faust dojsť k cieľu. Homunkulus vie, že na farsalských poliach práve začína klasická Valpurzina noc, schôdzka mýtických tvorov starého Grécka. Tam sa Faust dozvie, ako môže Helena ožiť a Homunkulus by dosiahol svojho dotvorenia. Mefistoles ich ta prenesie. Faust je nadšený, že je na gréckej pôde, ide hľadať Helenu. Sfingy ho pošlú za kentaurom Chironom, ten za veštkyňou Manto. Tá ho vyzve zostúpiť do podsvetia a poprosiť samotnú Persefonu.

Mefisto hľadá dobrodružstvo. Dostane sa k Forkyadám, trom sestrám, stelesňujú škaredosť, a požičia si od jednej z nich postavu. Homunkulos sa pýta, ako by mohol dosiahnuť plnú existenciu. Nakoniec splýva s morom, z ktorého vznikol celý život. Celá Klasická Valpurzina noc končí oslavou života.

Tretie dejstvo je obrazom stretnutia a manželstva Fausta s Helenou. Helena, sprevádzaná zborom Trójaniek, sa objavuje pod Menelaovým palácom v Sparte, akoby sa práve vrátila z Tróje. Zbadá postavu Forkyady (Mefisto), tá ju nastraší, že má byť obetovaná. Odoberie sa na neďaleký stredoveký rytiersky hrad k Faustovi a stáva sa jeho ženou. Dieťa z ich manželstva, Euforion, je syntézou ducha modernej Európy a ducha helenského. Nezadržateľne hnaný za vidinou krásy a boja za slobodu, vzlietne z najvyššieho vrcholu slohy, a keďže opustil pôdu skutočnosti, klesne mŕtvy k nohám rodičov. Volá matku, aby ho nasledovala. Helena sa lúči s Faustom, mizne a v jeho náručí zostáva len jej šat, ktorý sa premieňa na mrak, ktorý ho odnesie späť do života skutočnosti. Zosadzuje ho kdesi vysoko v horách, kde sa schyľuje k rozhodujúcej bitke medzi cisárom a proticisárom. Faust na Mefistovu radu dopomôže cisárovi k víťazstvu, a ako odmenu za preukázané služby si vyžiada léno – pruh morského pobrežia, kde chce vybudovaním hrádzí rozšíriť pevninu, a takto novozískanú zem osídliť ľuďmi.

V poslednom dejstve nachádzame Fausta 100-ročného uprostred jeho nového sveta. I teraz je Mefisto hlavným Faustovým pomocníkom. Jeho príkazy však plní podľa svojho. Namiesto pokojných plavieb na mori organizuje pirátske prepady cudzích lodí.

Faust však na základe životnej skúsenosti dochádza k predtuche lepšej dokonalejšej ľudskej spoločnosti. Výjav nazvaný Polnoc je veľmi dôležitý. Prichádzajú k nemu štyri ženy – Bieda, Hlad, Strasť (tie k nemu nemohli, kvôli bohatstvu) a Starosť (tá sa dostane kľúčovou dierkou). V Starosti sú zosobnené nepriateľské sily tvoriaceho života človeka. Kým bol Faust plne spolčený s Mefistom, bol proti tejto starosti imúnny. Teraz sa však chce Mefista a mágie zbaviť. Vie, že to nie je možné. Faust aj keď ešte musí používať Mefistove služby, vnútorne sa od neho oslobodzuje a stáva sa plne pozemským, smrteľným človekom. Tu na pokraji hrobu poznáva zmysel ľudského života v neustálej práci pre celok.

Starosť nemôže zlomiť jeho činorodú energiu, raní ho však slepotou.  S potešením počúva  rinčanie  motýk (kopú jeho  hrob) a v duchu sa  mu  vynára obraz  slobodného ľudského rodu  budúcnosti. Vidí mnohomiliónový ľud  v stálom boji s prírodou.
Jen pak jsi  hoden  svobody a žití,
když rveš se  o ně den co den.
V predtuche budúceho šťastia  klesá mŕtvy na zem. Mefisto si myslí, že zvíťazil, ale anjelský zbor sa púšťa do boja o jeho dušu, pretože nesmrteľnosť môže človek dosiahnuť iba svojimi činmi, prácou pre spoločnosť a láskou.
 
FAUST
Chci milionů mnoho usídliti,
ne v bezpečném, leč volném, činném žití.
Zelená úroda… Jak v domovině,
člověk i zvěr se ciť tam na novině,
až usadí se těsně za hrází,
již zástup, směle sdružen, vyhází.
Zde uvnitř bude krajina jak ráj.
Nechť příboj burácí až na sám kraj:
jak chtěl by, mlsný, násilně se přelít,
sbratřené přijdou obce otvor scelit.
Ba, tímto smyslem proniknout chci býti…
To hemžení bych zřít chtěl rád,
na volné hroudě s volným lidem stát.
Okamžik směl bych osloviti:
jsi tolik krásný, prodli jen!
Nemůže ohlas mého živobytí
být věky věků přehlušen. –
Té strmé slasti předtucha teď mám
a nejvyšší svou chvíli prožívám.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 9)

O autorovi: Johann Wolfgang von Goethe

Johann Wolfgang von Goethe

Johann Wolfgang Goethe bol nemecký básnik, dramatik, humanista, vedec, politik a mysliteľ.

Literárne diela:
Italian Journey
The Sorrows of Young Werther
The Green Snake and the Beautiful Lily
Elective Affinities
Theory of Colours

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015