Sklený vrch - Alfonz Bednár

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: Chlapec sp-prace (11)
Typ práce: Referát
Dátum: 22.02.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 049 slov
Počet zobrazení: 8 793
Tlačení: 883
Uložení: 545
Román Sklený vrch vyšiel v roku 1954. Ich hrdinami boli typizované postavy robotníkov, partizánov, komunistov, ktorí spolu s ostatnými obetavo bojovali za lepšiu budúcnosť, žili iba pre prácu a spoločnosť.

V Sklenom vrchu spracoval Bednár povstaleckú a budovateľskú tematiku inakšie ako jeho predchodcovia. Povstanie je tu prítomné iba v náznakoch, mýtoch, v spomienkach a v úvahách o tom, či niektorí ľudia nezradili jeho idey v povojnovom období. Sklený vrch má formu denníka, ktorý si píše hlavná postava Ema Klaasová – Solanová. Ona a jej manžel, Ing. Solan, pracujú na stavbe hydrocentrály. Ema utrpí nehodu a odvezú ju do nemocnice. Jej manžel nájde denník, ktorý si Ema písala v posledných mesiacoch a začne ho čítať. Tieto záznamy tvoria jadro románu. O dva dni, keď Ing. Solan dočíta denník, dostane z nemocnice správu, že Ema zomrela. Ema si píše denník, pretože sa snaží vyrovnať zo svojou minulosťou, zo všetkým čo prežila. Má rada svojho manžela, ale jej minulosť a to, čo z nej pred manželom zatajila sa stále stavia medzi nich. Ema si píše denník od decembra1951 do apríla roku 1952, v spomienkach sa vracia do rokov vojny a do roku 1947. Román je koncipovaný ako tzv. román s tajomstvom. Dej románu sa odohráva na stavbe a v Tichej doline, kde Ema žila v čase vojny. Po dokončení stavby plánovali Ema a jej manžel odcestovať na dovolenku do Tichej doliny, kde sa voľakedy zoznámili.

Výpis z Eminho denníku.
Ema Klaasová pochádzala z Bratislavy. Matka zahynula, ale Eme sa podarilo ujsť do Tichej doliny, kde žila až do konca vojny. Tu v Tichej doline v chate pod Veľkým vrchom sa stretla s Milanom Kališom. Chodili spolu po lesoch, značkovali chodníky, obdivovali prírodu. Milan učil Emu vážiť si hodnoty ľudí a života. Hovorieval, že „človek sa musí vzdať sebectva, pri otázkach života a smrti a musí mať povinnosť k ľuďom, ktorí po ňom ostanú a prídu.“
  Koncom augusta sa zaľúbenci museli rozlúčiť. Milan jej vtedy povedal, že sa stretnú v Tichej doline o 4 roky. Milan sa však už na jar v roku 1944 vrátil do Tichej doliny. Zmenil sa on aj Tichá dolina. Často odchádzal na niekoľko dní a Ema tušila, že spolupracuje s partizánmi. Povedal Eme, že ak by sa dlhšie nevracal, nech sa ukryje v úkryte pod skalami a tam na neho počká. Milan však neprišiel.

  Po skončení vojny Ema začala hľadať Milana Kališa. Dozvedela sa, že je nezvestný a preto tajne dúfala, že Milan možno ešte žije. Emu udali známi jej otca ako dcéru nemeckého nacistu. Odviezli ju do tábora, kde si ju vybral doktor Zoltán Balla, ktorý hľadal slúžku pre svojho brata. Začala pracovať v jeho firme a neskôr sa zasnúbili. Balla bol vypočítavý, nespoľahlivý a sebecký. Emu chvíľami ľúbil, chvíľami nenávidel. Ema sa do Tichej doliny vrátila v roku 1947. Mala sem prísť so Zoltánom Ballom. V Tichej doline stála iba provizórna chata. Eme tu všetko pripadalo smutné. Zdalo sa jej, že všade vidí Milana Kališa. Po niekoľkých dňoch prišli do chaty traja mladí lyžiari a jedno bielovlasé dievča. Usadili sa pri Eminom stole. Jeden z nich(neskôr sa predstavil ako Mišo Pogáň) začal rozprávať rôzne zážitky zo starej chaty počas vojny. Eme sa niektoré príbehy zdali známe, tušila, že nejako súvisia s Milanom Kališom. Bola si istá, že neznámy určite poznal Milana Kališa)neskôr sa to aj potvrdilo). Ema trávila stále viac času s mladými lyžiarmi, najmä s jedným z nich, s Jožom Solanom (jej terajším manželom).

Na chatu prišlo oznámenie o svadbe dr. Zoltána Ballu. Na 2. deň – keď sa spamätala z prekvapenia – Ema schválne „stratila“ Zolov snubný prsteň a rozhodla sa skončiť s touto časťou svojej minulosti. Zdalo sa jej, že už sa dokáže vyrovnať aj ss tým, že Milan je mŕtvy. Cítila, že jej v tom pomôže Jožo Solan. Každý deň trávili spolu, snažili sa byť čo najviac sami, chodili na dlhé prechádzky. Jožo jej nosil každý večer kvety, ona mu rozprávala niektoré zážitky a rozprávky, ktoré poznala od Milana. Napríklad i rozprávku o Sklenom vrchu, podľa ktorej pomenoval Kalich Veľký vrch. Posledné dni pobytu v tichej doline sa Ema dozvedela, čo sa vlastne stalo s Milanom Kališom. Prezradil jej to tesár Tretina, bývalý partizán. Porozprával jej, čo sa stalo na jeseň v roku 1944. Napriek tomu, že on a jeho druhovia ho odhovárali, Milan (Tretina ho poznal pod menom Tkáčik) sa vybral na chatu do Tichej doliny. Nemci ho chytili a umučili k smrti. Tretina a jeho druhovia ho pochovali tam, kde zomrel pri potoku. Tretina u neho našiel medzi ostatnými papiermi aj Eminu okrúhlu fotografiu. Teraz už Ema vedela, kto je pochovaný v hrobe neznámeho vojaka. Bolo jej hrozne smutno. Do chatárskej knihy napísala záznam o Milanovom umučení pod Veľkým vrchom. Na druhý deň spolu so Solanom odišli z Tichej doliny.

Tieto udalosti súvisia s nasledovnými udalosťami:
Ing. Solan bol vedúcim na stavbe, veľkej hydrocentrály a Ema tam pracovala ako účtovníčka. Bývali v provizórnom baráku. Zatiaľ ešte nemali byt, vždy ho prepustili rodinám s deťmi. Na stavbe pracoval aj tretina, ktorý Eme voľakedy rozprával o smrti partizána Tkáčika(Milana Kališa). Keď spomenul toto meno pred Solanom, zbadal Emin strach a pochopil, že Solan nevie o kom je reč.
Na stavbe bolo stále viac problémov. Ing. Solana niekto obvinil zo sabotáže. Tretina poburoval ľudí na stavbe proti Solanovi a Eme. Solan sa rozhodol, že nebudú ďalej stavať podľa zlých plánov, čakal na nové projekty, ktoré mali čoskoro prísť. Projekt však neprichádzal a Solana medzitým preložili za trest na iný úsek. Tretina dosiahol, čo chcel, nastúpil na Solanovo miesto. Solanovi sa na novom úseku páčilo, práca sa mu darila. Povedal Eme, že onedlho určite pôjdu do tichej doliny. Znova sa jej pýtal na Tkáčika, ale uznal, že nikto nemá právo na minulosť toho druhého. Ema sa rozhodla, že v Tichej doline všetko svojmu mužovi vysvetlí i to prečo nemôže mať deti. Situácia na stavbe bola stále horšia. Na Tretinovom úseku došlo k ďalšej nehode.

Ema a Solan sa znova pohádali. Solan sa nazdával, že mali podať na Tretinu žalobu hneď vtedy, keď ich obvinil. Odcestoval do BA, aby požiadal o stranícku kontrolu všetkého, čo sa na stavbe dialo. Emu medzitým obvinili, že vo svojom pracovnom stole schovávala nové projekty, na ktoré márne čakal Solan aj Tretina. Ema vedela, že v stole nič nemala, začala sa veľmi báť, nechápala, čo sa deje a kto im chce ublížiť. Po kontrole sa všetko vysvetlilo, vyšlo najavo, že dokumenty o novom projekte zámerne ukrývali Tretinovi spoločníci.

V sobotu mali Ema a jej manžel konečne odcestovať do Tichej doliny. Posledné zápisky v denníku hovoria, o Eminej radosti o jej nádeji, že v Tichej doline sa všetko urovná. Ema na konci týchto úprimných vyznaní o minulosti a prítomnosti prichádza k záveru, že životné krédo Milana Kališa i ľudí v súčasnosti je vlastne rovnaké.:
„...musíme aj my zo svojho života urobiť most, k ľudskej budúcnosti. To musí robiť zo seba každý človek...A ak to vykoná nebude žiť nadarmo.
Zdroj: Katka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019