Smrť sa volá Engelchen - Ladislav Mňačko

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: Dievča maturanti (24)
Typ práce: Maturita
Dátum: 12.12.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 327 slov
Počet zobrazení: 4 065
Tlačení: 371
Uložení: 356
Ladislav Mňačko - Smrť sa volá Engelchen
Román Smrť sa volá Engelchen (1959) patrí medzi najlepšie diela slovenskej literatúry o 2. svetovej vojne. Je jedných z prvých diel, ktoré opísali Povstanie nekonvenčne a objektívne. Mňačko ukazuje boj partizánov aj ich samotných bez idealizovania a schematizmu. Podáva neskreslený, otvorený a realistický obraz partizánskej vojny. Postavy románu sú psychologicky presvedčivé, hodnoverné, nie sú to „čítankoví hrdinovia“, často prežívajú i pocity strachu, zúfalstva, bezmocnosti, dopúšťajú sa aj chýb a omylov. Mnohých z nich vojna psychicky zničila a poznačila na celý život.

Kniha sa skladá z 10 kapitol so samostatnými názvami, každá kapitola je uvedená mottom. Jej dej sa odohráva v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny, resp. tesne po jej skončení v Zlíne (na Morave) a v okolitých horách na slovensko-moravských hraniciach. Román má autobiografický charakter, Mňačko v ňom vychádza z vlastných zážitkov. Spája prvky dokumentárnej a umeleckej prózy, uvádza i niektoré autentické udalosti a postavy (obec Ploština, ktorú skutočne vypálili Nemci, veliteľ oddielov SS Otto Skorzeny a pod. ).

Hlavnou postavou a zároveň a rozprávačom románu je partizán Voloďa. V posledné dni vojny ho trafila guľka do chrbtice. Odviezli ho do nemocnice, kde sa oňho starali doktor Brázda a sestrička Eliška. Voloďa mal ochrnutú spodnú časť tela od pása dole. Bol netrpezlivým  pacientom, bál sa, že zostane mrzákom. Ľutoval, že prežil a bol nepríjemný k doktorovi aj k sestričke. Doktor Brázda veril, že Voloďa vyzdravie, pretože miechu mal neporušenú. Medzi Voloďom a Eliškou sa postupne vytvoril blízky, dôverný vzťah. Voloďa (nebolo to jeho pravé meno, nazval ho tak zo žartu veliteľ) bol členom veľkej partizánskej skupiny, ktorá bojovala na slovensko-moravských hraniciach. mal 24 rokov a k partizánom sa pridal preto, lebo chcel pomôcť tým, ktorí bojovali proti Nemcom. Veliteľom skupiny bol Rus Nikolaj, mal veľkú autoritu, bol to dobrý a rozvážny  veliteľ. Jednotka mala viac než 100 členov, bola to jedna z najsilnejších skupín na hranici. Ukrývali sa v horách, v kopaničiarskej osade Ploština. obyvatelia Ploštiny im poskytli prístrešie, pomáhali im, živili ich, napriek tomu, že im za to hrozila smrť.

Skupine sa darilo spôsobovať Nemcom značné straty a škody. Pri jednej akcii zabili nemeckého generála a viacerých dôstojníkov a získali cenné dokumenty, ktoré odovzdali partizánskemu štábu. Okrem Čechov a Slovákov boli v skupine niekoľkí Rusi (boli to parašutisti, ktorí založili skupinu), Srb Peter a Fred, ktorý bol nemeckej národnosti. Voloďa nemal rád zbytočné násilie, preto mu bol Srb Peter nesympatický. Zdalo sa mu, že Peter je krutý a príliš ľahko zabíja. Spriatelil sa najmä s Fredom, ktorý mu porozprával, že jeho otec, inžinier Kubis, hrá nebezpečnú hru – jeho vila v Zlíne je centrom konšpirácie. Kubis sa vydával za dôsledného a fanatického Nemca, naoko sa priatelil s najvyššími nemeckými dôstojníkmi (o svojom Fredovi tvrdil, že zomrel za Veľkonemeckú ríšu na východnom fronte). Zásluhou Kubisa dostával štáb partizánskej armády neoceniteľné informácie. pomáhala mu v tom aj jeho zamestnankyňa, krásna červenovláska Marta. Kubisa a Martu nenávidel celý Zlín, Martu považovali iba za prostitútku pre nemeckých dôstojníkov a o Kubisovi si všetci mysleli, že je bezcharakterný zradca. Marta sa vydávala za Češku, mala falošný krstný list, v skutočnosti sa volala Goldová a bola Židovka. Všetkých jej príbuzných deportovali do koncentračného tábora, zachránila sa iba ona a jej brat, ktorý emigroval do Ameriky. Marta sa ukrývala dva roky v Ploštine, potom ju Kubis zamestnal vo firme, kde bol vedúci a zapojil ju do protifašistického odboja. Hrala úlohu dvojitej špiónky, bola vyzvedačkou Nemcov a zároveň získavala dôverné informácie pre partizánsky štáb.

Voloďa vedel po nemecky, vyzeral dôveryhodne, býval upravený, a preto ho Nikolaj často poveroval rôznymi úlohami v okolitých mestách. Viackrát ho poslal i do Zlína, do vily inžiniera Kubisa. Voloďa sa zblížil s Martou a zamiloval sa do nej. Tušil, že je Židovka, videl, že v súkromí, keď už nemusí chladnokrvne hrať svoju rolu, hrozne trpí. Voloďa sa o ňu bál, vedel, že to, čo robí, je veľmi nebezpečné. Bol k nej nežný a pozorný, zdalo sa mu, že Marta obohatila a naplnila jeho život. Po vojne si ju chcel vziať za ženu.
Raz sa Voloďa vrátil zo Zlína so zlou správou – do mesta prišli obávané špeciálne oddiely SS vycvičené na vyhľadávanie partizánov v horách. Nikolaj rozhodol, že opustia Ploštinu, kým je ešte čas. V Ploštitne sa v tých dňoch objavili dvaja neznámi muži, ktorí sa chceli pridať k partizánom. Tvrdili o sebe, že utekajú pred gestapom a že niekoľko dní blúdia v horách. Vypočúval ich Voloďa a podarilo sa mu viackrát ich prichytiť pri klamstve, neveril im a navrhoval, aby ich zastrelili. Nikolaja pomýlilo, že jeden z nich bol strašne dobitý, akoby ho skutočne  vypočúvalo gestapo, a preto rozhodol, že ešte počkajú. Poveril Freda, aby ich prísne strážil a nespúšťal z očú.
Partizánom sa podarilo niekoľko veľmi úspešných sabotážnych akcií, okrem iného vyhodili do vzduchu most, poškodili elektrické vedenie, prepadli oddiel SS. Po jednej takejto úspešnej akcii sa vrátil Peter aj s ukoristenými samopalmi a pancierovými päsťami. Jedna z pancierových pästí – najnovší model – zaujala aj Nikolaja. Pri neopatrnej manipulácii však zbraň vybuchla a Nikolajovi odtrhla nohy. Mal ešte toľko síl, aby si sám vpálil guľku do hlavy. Skupina si musela okamžite zvoliť nového veliteľa – stal sa ním Griška. Na voľbe nového veliteľa sa zúčastnil aj Fred, hoci mal dozerať na dvoch podozrivých. Tí využili zmätok, ktorý nastal po výbuchu, a ušli. osadu nikto nestrážil, pretože i chlapec, ktorý bol na stráži, opustil svoje miesto. Griška chlapca za to, že opustil stráž, na mieste zastrelil a o Fredovom osude mal rozhodnúť partizánsky súd. Všetci – až na jedného Rusa – hlasovali za trest smrti, aj Voloďa, hoci mal Freda veľmi rád. Fred však svojím činom ohrozil celú skupinu. Popravčia čata zložená zo šiestich partizánov však strelila vedľa, nikto nechcel Freda zastreliť. Griška už druhý rozkaz na streľbu nevydal, čo všetci privítali sa jasotom.

Partizáni sa rozhodli, že okamžite odídu z Ploštiny. Domnievali sa, že ak aj Nemci prídu, nenájdu po partizánoch ani stopy, a tak neublížia civilnému obyvateľstvu. Hrozne sa mýlili. Nemecké špeciálne komando sa už pripravovalo na akciu proti Ploštine. Dvaja zradcovia im mali ukázať nielen cestu, ale dosvedčiť aj to, kto s partizánmi spolupracoval. Marta sa dozvedela o akcii a spolu s Karolom, partizánom, ktorý bol práve v Zlíne, bežali upozorniť obyvateľov Ploštiny. Bolo však už neskoro. Nemci obkľúčili osadu. Marta a Karol sa ukryli v kroví, odkiaľ videli celú hrôzu. Nemci nahnali všetkých mužov a chlapcov – spolu ich bolo 27 – do jedného z domov a za živa ich upálili. Potom vypálili celú osadu a odišli. Karol nevydržal tú hrôzu, zabil sa. Marta ešte dlho potom ležala v horúčke.

Nemci sa od dvoch zradcov dozvedeli aj o tom, že Kubisova vila je vlastne centrom konšpirácie. prepadli vilu, Kubisa dobili na smrť a jeho telo vyvesili v meste na výstrahu. (Fred sa o tom dozvedel až neskôr. Neustále sa obviňoval, že otec zomrel kvôli nemu, psychicky sa celkom zrútil, z bývalého veselého mládenca zostala iba troska.) Všetci partizáni boli zhrození, trpeli výčitkami svedomia, ale museli sa spamätať a konať. Nemci im boli v pätách. Rozdelili sa na štyri skupiny, skupina, v ktorej bol aj Voloďa, dostala za úlohu prinútiť Nemcov, aby sledovali ich stopu, a tak ich odlákať od ostatných, aby mohli obnoviť bojovú činnosť. Bola to takmer samovražedná úloha, všetci to dobre vedeli. K skupine sa pred časom pridali aj dvaja nemeckí vojaci, ktorí dezertovali od svojej jednotky a partizáni ich – hoci s nevôľou – prijali. Boli to však vynikajúci vojaci, dobre poznali zbrane a veľmi pomohli.

Nemecké komando so psami im bolo neustále v pätách. Pri jednej prestrelke sa partizánom podarilo zabiť niekoľko psov a Nemcov, oni však stratili ôsmich druhov. po niekoľkých dramatických a strašných dňoch a nociach, keď sa už takmer vzdávali nádeje, zistili, že Nemci odišli. Voloďu v nemocnici trápia hrozné výčitky svedomia, prenasledujú ho nočné mory, stále vidí pred sebou horiace domy Ploštiny, vyčíta si, že on zostal nažive, kým nevinní ľudia zomreli. Podobné stavy prežíva aj Marta, po vojne ňou všetci pohŕdajú, aj ona sama sa cíti špinavá, potupená. Navštívi v nemocnici Voloďu, aby sa s ním rozlúčila – tvrdík, že odchádza za bratom do Ameriky. Obidvaja vedia, že ich vzťah už nemá budúcnosť, neboli by spolu šťastní, nevedeli by nikdy prekonať hrôzy, ktoré zažili. Prišla za Voloďom, aby mu povedala meno toho dôstojníka, ktorý dal rozkaz na vypálenie Ploštiny – bol to generál Engelchen. Vedela, že Voloďa sa postará o to, aby neušiel spravodlivému trestu. O pár týždňov navšítil Voloďu Martin brat a oznámil mu, že Marta zomrela, nechcela už ďalej žiť a vzala si morfium. Voloďa sa pomaly uzdravuje, vie už aj chodiť pomocou palice. Požiada dokora Brázdu, aby ho pustil z nemocnice. Eliške sľúbi, že sa vráti, veď ju má veľmi rád, najskôr však musí nájsť Engelchena.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8.8)

O autorovi: Ladislav Mňačko

Ladislav Mňačko

Ladislav Mňačko bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“ alebo „slovenským Kischom“.

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012