Kolíska obsah

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

Autor: Dievča ivana123
Typ práce: Referát
Dátum: 29.12.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 395 slov
Počet zobrazení: 45 420
Tlačení: 633
Uložení: 544
Alfonz Bednár: Kolíska
 
Úvod
O tejto knihe som donedávna nepočul. Slovenskí autori pre mňa nie sú atraktívni, ale po prečítaní tejto knihy som sa rozhodol vybrať si práve ju. Predpokladám, že ani moji spolužiaci túto knihu ešte nečítali a ani o nej nepočuli, takže budem rád, že im ju budem môcť zhrnúť. Niekedy bolo ťažké sa v deji orientovať a tak môže byť pre niekoho táto kniha zložitá, ale ja verím, že v mojom podaní bude všetko zrozumiteľné. O autorovi som taktiež doteraz nič nevedel, takže som rád, že si doplním informácie a budem ich môcť sprostredkovať mojim poslucháčom.

1 Životopis autora
Alfonz Bednár (* 19. október 1914, Rožňová Neporadza (dnes Neporadza) – † 9. november 1989, Bratislava), bol slovenský prozaik, scenárista a prekladateľ, ktorý použil novátorské tvorivé postupy pri zobrazovaní spoločenskej situácie po druhej svetovej vojne. Vniesol svetlo aj do literárneho spracovania Slovenského národného povstania. Pochádzal z roľníckej rodiny. Ľudovú školu vychodil v Bošianskej Neporadzi. Gymnázium navštevoval v Nitre (1926 – 1930) a v Trenčíne (1930 – 1934). Po maturite študoval na Filozofickej fakulte v Prahe a v Bratislave. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Liptovskom Mikuláši a v Bardejove. Po roku 1945 pracoval na Povereníctve informácií v Bratislave, bol lektorom vydavateľstva Pravda a redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Od roku 1960 pracoval ako dramaturg a scenárista v Československom filme v Bratislave. Už počas vojny publikoval v odbornej tlači niekoľko článkov o vyučovaní slovenského jazyka. Do literatúry vstúpil po roku 1945 ako prekladateľ. Venoval sa prekladaniu americkej a anglickej prózy. V tom čase vydal aj knihy veršov pre deti. Už prvým románom sa Bednár predstavil ako umelecky zrelý epický prozaik. Bol autorom, ktorý sa dokázal vnútorne vzoprieť hotovým schémam poplatným ideológii päťdesiatych rokov. Šiel svojou vlastnou tvorivou cestou. Bednár pri tvorbe románov vychádzal z presvedčenia, že človeka rozlične determinuje minulosť (Slovenské národné povstanie), a aj v povojnovej dobe ovplyvňuje jeho rozhodovanie a konanie. Umelecky silným spôsobom zobrazoval pudové stránky v človeku – aj v takom, ktorý počas povstania stál na „správnej“ strane dejín. Vtedajšia kritika označovala jeho diela za „netriedne“ a „abstraktne humanistické“. Bednár moderným epickým spôsobom opisoval slovenskú dedinu v jej polstoročnom vývoji. Jeho úsilie však bolo brzdené cenzúrou, preto kompletné spracovanie problematiky dediny mohlo vyjsť až po páde komunistického režimu. V roku 1992 vyšla jeho románová epopeja Role. V druhej polovici šesťdesiatych rokov sa začal Bednár orientovať na súčasnosť. Svojimi knihami kládol nepríjemné otázky socialistickej prítomnosti. Satiricky a ironicky pranieroval nedostatky každodennej hovorovej slovenčiny, nevhodné slová, zaužívané slovné mechanizmy, nezmyselné slogany a osobitne významovú prázdnotu šlágrových textov. Zvolil si formu alegórie, podobenstva a satiry. Jeho knihy z toho obdobia sú kritikou ľudí modernej doby, ktorým chýbajú pozitívne vnútorné sily a citové rodinné väzby. Napísal tiež cestopis a je autorom viacerých televíznych a filmových scenárov. V roku 1963 vydal Alfonz Bednár prvý zväzok Dejín slovenskej literatúry, vysokoškolskej učebnice, kde uplatnil osobitý pohľad na problematiku a novú koncepciu literárnych dejín. V roku 1994 vyšla Bednárovej dcére Kataríne kniha o ňom pod názvom Z rozhovorov alebo Edele a iné veci tohto sveta.
 
2 Rozbor diela
Druh: epika
Útvar: novela (vyznačujúca sa majstrovskou kompozíciou) zo zbierky Hodiny a minúty
Forma: próza
Téma: Priblíženie súdnych procesov v 50. rokoch, na ktorých ľudia museli svedčiť tak, ako to súd očakával. Je tu zobrazenie života ľudí v prítomnosti, ktorá je ovplyvnená minulosťou. Je to i o tom, ako sa človek zachová v hraničnej situácii.
Idea: Autor kriticky zachytil priebeh súdnych procesov zo začiatku 50-tych rokov a obdobie združstevňovania. Autorovi išlo o psychológiu ľudí, zachytáva ich myšlienky, pocity, výčitky svedomia, spomienky, cez ktoré sa vracia do minulosti.
Kompozícia: bez členenia kapitol, striedanie časových línií (línia prítomnosti a minulosti)
Jazyk: francúzske a nemecké výrazy, slang, hovorový jazyk, jednoduchý štýl
Pásmo autora: rozprávací a opisný slohový postup
Pásmo postáv: dialógy, vnútorné monológy (prienik do psychiky postáv), uvažovania

2.1 Postavy
Hlavné postavy: 
Zita Černeková - krásna, mladá, pracovitá, chudobná, pracovala u Majerského, čakala s ním dieťa, ale potratila, Majerský ju vyhnal, vydala sa za Ragalu a neskôr za Černeka, s ktorým má dieťa
Jozef Majerský - partizán, ochorel, zapálili sa mu oči, opustil skupinu, mal výčitky svedomia, keď prišiel k Zite, lakomý, mal inú ženu a dieťa, nespravodlivý, prefíkaný
 
Vedľajšie postavy:
Mišo Černek - vodca partizánskej skupiny, pomstychtivý, žiarlivý, starostlivý, zobral si Zitu, aj keď vedel, že miluje Majerského
Jano Ragala - pracoval u Majerského, oženil sa so Zitou, ale bil ju, pridal sa k zlodejskej bande, zomrel pri prestrelke
Nemci - zapaľovali domy a chalupy, vraždili mužov, ženy aj deti, zabávali sa na trápení Zity a jej chorého syna
oberscharfuhrer Obmann – veliteľ jednotky (prišiel s ňou do Lieskova na aute)

3 Dejová línia
Dej sa rozvíja retrospektívne – cez spomienky hlavných postáv. Dej novely sa začína v roku 1952. Zita Černeková počúva v rádiu priamy prenos zo súdneho procesu s tzv. triednymi nepriateľmi. Jedným z obvinených je aj Jozef Majerský – podľa prokurátora rozvratník, sabotér, kulak a zradca. „Obžalovaný Majerský,...podľa výpovedí svedkov ste rozvratník a sabotér, rozvracali ste družstvo, opovržlivo ste sa vyjadrovali o sovietskych kombajnoch a napomáhali ste kulacké bunky, ktorých cieľom je znemožniť v Temešanoch prechod od individuálneho ku kolektívnemu hospodáreniu.“ (84) Majerský sa obvineniam bráni; tvrdí, že je nevinný. „Družstvo som nerozvracal a nič som nesabotoval... Nikdy som nevidel sovietsky kombajn, kulacké bunky som nenapomáhal.“ (84) Jedným zo svedkov je aj Zitin manžel, Mišo Černek, bývalý veliteľ partizánskej skupiny. Má dosvedčiť, že Majerský ušiel od svojej jednotky s úmyslom prezradiť partizánov Nemcom. Predseda súdu číta Černekovu výpoveď. Zita počúva výpoveď svojho manžela s hnevom a odporom. Ľutuje Majerského; vie, že obvinenia nie sú pravdivé. „Nezradil som,“ ozval sa Majerský tichým, zahriaknutým hlasom, „súdruh prokurátor...“... „Lepšie by bolo, obžalovaný Majerský, keby ste mlčali,“ ozval sa pevný jedovatý prokurátorov hlas. „Svedok súdruh Černek, povedzte nám, ako to bolo s obžalovaným v slávnom Slovenskom národnom povstaní, respektíve po zatlačení Povstania do hôr.“ Zita rýchle dýchala, rádio jej bez hlasu šumelo nad hlavou, zdesene čakala, čo jej muž povie o Majerskom... „Súdruh predseda,“ ozval sa prokurátor, „ráčte prečítať výpoveď svedka Černeka!“... „S obžalovaným Jozefom Majerským... som bol v našom slávnom Slovenskom národnom povstaní a približne od polovice februára roku 1945 som bol s ním v horách po zatlačení Slovenského národného povstania do hôr fašistickými okupantmi. Vtedy, bolo to v polovici februára, obžalovaný Majerský ušiel od našej jednotky s tým úmyslom, že ju zradí a vydá sa do rúk fašistickým okupantom...“ Zita... chvela sa ľútosťou k Majerskému a hnevom na svojho muža, meniacim sa na hlbokú nenávisť. (85)

Správa o procese vyvolá v Zite spomienky na udalosti z februára 1945, keď po potlačení Povstania sa jej osud znova skrížil s jeho osudom. Zita bola doma sama s dieťaťom. Mišo Černek bol veliteľom partizánskej skupiny, nemala o ňom žiadne správy. Dedinu pred časom obsadili Nemci a tých, ktorí pomáhali partizánom, zabili – medzi nimi ženy aj deti – a ich domy podpálili. Zita sa zachránila, jej manžel akoby zázrakom nebol na zozname (ktorý dostali Nemci od gardistov - udavačov).

V tú noc bola dlho hore, lebo mala choré dieťa. Kolísala ho v kolíske. Neďaleko domu stál na stráži Hans Moeller, ktorému matka zomrela pri jeho narodení. Do kuchyne zrazu vošiel Majerský. Videl, že sa tam ešte svieti a chcel požiadať o pomoc a úkryt. Ten s prekvapením zistí, že v dome je žena, ktorú dobre pozná. Zita ho prosila, aby odišiel, bála sa, že ak Nemci u nej nájdu partizána, zabijú ju i jej dieťa. Napriek tomu, že sa veľmi bála, ukryla Majerského v izbe pod perinami. Majerský sa pridal k partizánom iba z vypočítavosti, vedel, že po vojne sa budú ceniť všetci, ktorí bojovali proti Nemcom. Bol členom skupiny, z ktorej zostalo iba niekoľko mužov, ich veliteľom bol Mišo Černek. Majerský ochorel, zapálili sa mu oči a mal veľké bolesti. Rozhodol sa, že opustí skupinu. V noci zišiel z hôr a vošiel do domu na kraji dediny, nevedel, že tam býva Zita, ani to, že je manželkou Miša Černeka. Až teraz v tmavej studenej izbe si začal uvedomovať, čo spravil. Napadlo ho, že svojím činom možno ohrozil aj ostatných, lebo Nemci podľa jeho stôp v snehu môžu nájsť ich úkryt. Mal výčitky svedomia i kvôli Zite, myslel na to, že ju dostal do veľkého nebezpečenstva i na to, ako jej ublížil pred niekoľkými rokmi. Zita zatiaľ v kuchyni začala Majerskému pripravovať jedlo. V hlave sa jej vynárajú spomienky, vyčíta si, že sa neopýtala na svojho muža, spomína si, ako Nemci prikázali podpáliť 17 domov za trest, že v dedine boli partizáni. „Obrátila sa, bezradne hľadela pred seba, na mysli so všetkým, čo sa v Lieskove stalo od začiatku októbra, keď nemecké vojsko vytlačilo z Lieskova partizánov a vypálilo sedemnásť chalúp. Myslela na chlapov. Nemci ich odvliekli, ženy upálili i deti. Ľudia sa udávali, bože...! Gardisti udávali a potom sa udávali sami. Pre všeličo sa udávali, vyzrádzali. Staré hriechy im poprichodili na um, škriepky, zvady, staré súdy a pomsty. Bože, čo teraz? Keby tak niekto vedel, že je tu partizán! Ako človek môže udať človeka? Mala ho vyhnať ako psa, mala mu povedať, aby sa vrátil, odkiaľ prišiel, aby šiel inde.“ (88) Majerský leží pod perinami, veľmi ho bolia oči, pretože dostal zápal. Lieskov je tichý, ale obersharfuhrer Ernst Obmann ide od dvora k dvoru a kontroluje.

Zita si spomenula tiež na minulosť. Ona a jej matka pracovali na začiatku vojny v Čechách, v Radotíne na veľkostatku, kde bol šafárom Majerský. Varili robotníkom, Majerský však chcel na kuchyni zarobiť a časť zásob si nechával pre seba. „Tam sa jej Majerský zapáčil, len čo ho videla prvý raz. Bol štíhly, vysoký, chudej tváre, urastený a v páse tenký... Zita s matkou varila robotníkom a raz po večeri, keď okrem nich nebolo nikoho v kuchyni, Majerský sa smelo opýtal: „Teta Furková, čo by ste povedali, keby som si vzal vašu Zitku?“... Tri týždne sa tešila Furková, jej Zita a tešil sa aj Majerský, lebo Furková, ktorá oddávna hovorievala: Chudobnému divčaťu len chlap môže dať trocha radosti! A zverila Zitu Majerskému...“ (96) Matka teda dovolila Zite stýkať sa s ním. Keď sa matka dozvedela, že je už dávno ženatý a má i deti, zakázala dcére stretávať sa s ním. Zita povedala Majerskému, že čaká dieťa. On, aby sa jej zbavil, „dal“ ju Janovi Ragalovi, jednému z robotníkov. Na dôvažok ešte udal na súde Zitu a jej matku, že kradnú z kuchyne a vyhnal ich z veľkostatku. Hladné sa túlali po okolí, Zita prišla o dieťa. Stretla sa s Janom Ragalom, ktorého Majerský tiež vyhnal, a vydala sa za neho. Žili spolu zle, Ragala ju bil a onedlho po svadbe odišiel, pridal sa k zlodejskej bande a po prestrelke s políciou zomrel. Zita sa potom druhýkrát vydala za starého mládenca Miša Černeka a prisťahovala sa s ním sem, do tohto domu, ktorý si sám postavil na kraji dediny.

Zita, ponorená do spomienok, ďalej kolísala chorého syna. Zvuk kolísky začuje nemecká hliadka. Oberscharfuhrerovi Ernstovi Obmannovi pripomínal tento zvuk zvuk mlyna, v ktorom ako dieťa vyrastal. Nemci vstúpili do Zitinej chalupy, chceli zistiť, čo za stroj zvuk vydáva. „Ach!... Toto som nikdy nevidel a myslel som si, že je to – hahá! – a to je šteňa – hahá! A nad šteňaťom sučka – hahá! – aká pekná, biela, hotová do postele.“ (97) Nedovolili jej obliecť sa, pýtali sa jej, kto býva v tej izbe (kde bol teraz ukrytý Majerský), ona povedala, že nikto, lebo tam sa nekúri. Zita sa bála, aby si nevšimli roztopený sneh po Majerského čižmách. „Vtom jej oči blysli strachom. Bože môj...! Dívala sa na dlážku predo dvere, kde bola špinavá mláčka z Majerského bagančí, na štyri mokré fľaky, vedúce k izbeným dverám, a na mláčku vody na prahu pred izbenými dverami. Ak si to niektorý všimne!“ (102) Veliteľ jej prikázal, aby neprestala kolísať dieťa, páčil sa mu dunivý zvuk kolísky. On a jeho vojaci si robili posmech zo Zity, trápili ju, nedovolili jej ani obliecť sa. Majerský v izbe počul rehot Nemcov a neustále dunenie kolísky. Príde mu ľúto, že sa tak zachoval k Zite a jej matke, ale musel. Okrádal na strave robotníkov, každý týždeň dával menšie dávky a na niekoho to povedať musel. Spomína si na tých, ktorí ostali v bunkri, na Francúza, ktorí ich učil pesničku a oni sa na ňom smiali. Trpel stále viac, uvažoval nad tým, že sa pokúsi dostať von, a že sa vráti k partizánom.
Nemci sa v kuchyni zabávali. Pýtali si od Zity veľký hrniec, chceli sa doň vymočiť a močom chceli pokrstiť Zitino dieťa a chcú dať pripiť aj Zite na pokrsteného. „V kostoloch sa krstí studeným, my budeme teplým.“ (122) Keď sa Zite zdalo, že už to ďalej nevydrží, a keď videla, že Nemci chcú jej alebo synovi ublížiť, zobrala syna do náručia a s plačom vbehla do izby, volajúc Majerského na pomoc. Izba však bola prázdna, Majerský ušiel cez okno. Nemci vybehli von, lebo sa ozvala streľba. O chvíľu doniesli do kuchyne troch ranených (bol medzi nimi i veliteľ skupiny) a dvoch mŕtvych Nemcov. Potom priviedli i Majerského, ktorý sa vzdal. Zita si myslela, že Nemci zabijú ju aj jej syna, ale napokon naložili ranených a mŕtvych do auta a spolu zo zatknutým Majerským odišli.

Zita (už opäť v roku 1952) počúva prenos zo súdneho procesu. Majerského odsúdili na dvanásť rokov väzenia a na konfiškáciu majetku, jeho manželku a syna na vysťahovanie z okresu. Zita trpko vyčíta manželovi, že svedčil proti Majerskému. Mišo Černek sa bráni, výpoveď musel podpísať, prinútili ho k tomu: „...vzali ma, povedali mi ,Podpíš!“ (132) Okrem toho sa bál aj o Zitu a o syna. Na súde však povedal pravdu, ale túto výpoveď už nevzali do úvahy a nebola ani v rádiu. Zita nevie, či môže veriť Mišovi, obáva sa, že vypovedal proti Majerskému z pomsty a zo žiarlivosti, lebo vedel, že Zita sa za neho vydala iba z núdze. „Z núdze sa vydala za neho, z núdze s ním i teraz žije – a Mišo to vie. Pomstí sa...“ (133)

Záver
Na záver musím vyjadriť spokojnosť s vybranou knihou, pretože ide o veľmi pútavé dielo od uznávaného autora. Neviem, ako som doteraz nemohol počuť o takom významnom autorovi, ako bol Alfonz Bednár,  o ktorom som sa dozvedel veľa nových informácii, a v budúcnosti by som si rád prečítal aj iné diela z jeho tvorby. V jeho dielach ma najviac zaujalo to, že išiel svojou vlastnou umeleckou cestou a nedbal na vtedajšiu politickú situáciu. Verím, že po mojom prezentovaní aj moji poslucháči dostanú chuť prečítať si dielo od uvedeného autora. 
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8.8)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Čitateľský denník

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.026