Medzinárodné vzťahy na prelome 19. a 20. storočia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Chlapec sp-prace (11)
Typ práce: Poznámky
Dátum: 04.05.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 868 slov
Počet zobrazení: 14 498
Tlačení: 736
Uložení: 681
Zmena mocenskej rovnováhy
Prvá svetová vojna predstavuje zásadný medzník nielen v európskych, ale aj v svetových dejinách. Je vyvrcholením, ale aj ukončením niekoľko desaťročí trvajúceho mierového obdobia v dejinách Európy. Od francúzsko-pruskej vojny v rokoch 1870 – 1871 žila Európa, s výnimkou Balkánu, v mieri. Súčasne sa od spomenutej  vojny neustále hromadili a vyostrovali konflikty medzi európskymi veľmocami, ktoré vyvrcholili v prvej svetovej vojne. Francúzi nemohli Nemcom zabudnúť porážku a potupné vyhlásenie vzniku Nemeckej ríše vo Versailles, ako aj stratu hospodársky dôležitého Alsaska a Lotrinska. Zahraničné vzťahy porazeného Francúzska spoluurčovala politika odvety. Na druhej strane nemecké cisárstvo neustále pripravovalo preventívnu vojnu proti Francúzsku.

  Veľmi dôležitou mocnosťou v európskej aj svetovej politike bola Veľká Británia, ktorá už dlhú dobu zohrávala úlohu akéhosi jazýčka na váhach európskej politiky. Jej hlavným cieľom bolo nepripustiť, aby sa niektorá z veľmocí stala hegemónom v Európe. Vždy, keď sa niektorá z mocností o to pokúsila, zorganizovali Briti koalíciu štátov, ktoré jej v tom zabránili. V duchu tejto politiky dochádzalo počas dlhých storočí k organizovaniu zväčša protifrancúzskych koalícií (napr. koalície proti Napoleonovi). Po vzniku zjednoteného Nemecka a po neustálom ekonomickom raste tejto krajiny sa hlavným britským konkurentom stalo Nemecko. Napätie v britsko – nemeckých vzťahoch sa začalo stupňovať už koncom 19. storočia. V roku 1890 odstúpil „architekt“ európskej politiky posledných desaťročí, nemecký kancelár a zjednotiteľ Otto von Bismarck. K moci sa dostala militantná vláda na čele s Leom von Caprivi, ktorý bol absolútne podriadeným služobníkom svetovládnych plánov Viliama II.

  Nepriateľstvo Britov si Viliam II. „zabezpečil“ snahou o vybudovanie námornej flotily, čím ohrozil Britániu na najcitlivejšom mieste. Plán na vybudovanie námornej flotily (tzv. Tirpitzov plán) sa preto stal hlavným zdrojom britsko – nemeckého súperenia.
  Nemecko – francúzske a nemecko – britské súperenie nebolo jediným konfliktným bodom v európskej politike z prelomu 19. a 20. storočia. Rovnako vážnymi protivníkmi boli v tomto období aj Rakúsko – Uhorsko a Rusko. Pre viedenskú politiku bola totiž snaha o ochranu pravoslávia v Osmanskej ríši na Balkánskom polostrove absolútne neprijateľná. Prípadné osamostatnenie sa slovanských národov na Balkáne by mohlo mať inšpirujúci vplyv na Slovanov v Rakúsku – Uhorsku. Rusi touto „ochranou“ sledovali najmä svoju dávnu politiku ovládania strategicky dôležitých úžin Bospor a Dardanely, ktoré boli v držbe rozpadávajúcej sa Osmanskej ríše. Ovládnutím úžin sa chceli Rusi dostať k Stredozemnému moru. Z tohto dôvodu podporovalo Rakúsko – Uhorsko Bulharov, ktorí sa vymanili z ruského vplyvu a stali sa spojencami dunajskej monarchie.

  Potenciálnym zdrojom konfliktu bolo Srbsko, kde sa dostala k moci prorusky orientovaná dynastia, ktorá podporovala národnooslobodzovacie hnutie slovanských národov v Rakúsko – Uhorsku. Spory medzi európskymi veľmocami viedli k rozdeleniu Európy do dvoch vojenských politických blokov.
 
Koloniálne delenie sveta
  Všetky konflikty pretrvávali bez vojenského riešenia až do konca storočia. 19. storočie možno označiť za storočie kolonializmu. Prímorské veľmoci sa podieľali na dokončení koloniálneho rozdelenia sveta. Boj o kolónie pohlcoval väčšinu ich energie. Na rozdelení sa prevažnou mierou podieľali tieto krajiny: VB, FR, NE, Rusko, Belgicko a Holandsko. Bývalé koloniálne mocnosti, Španielsko a Portugalsko, v tomto období do bojov o kolónie už výraznejšie nezasiahli.
  Veľká Británia, ako najväčšia koloniálna mocnosť, ovládala Indiu, Austráliu, Nový Zéland a Kanadu. Koniec 19. storočia sa niesol v znamení posilňovania britských pozícií v strednej Ázii a v Afrike. Neúspešné vojny v Afganistane a na juhu Afriky v republike Transvaal oslabili jej medzinárodný kredit. Veľký záujem Britov pútal hospodársky dôležitý Egypt, ktorého dôležitosť vzrástla otvorením Suezského prieplavu v roku 1869.  Napriek tomu, že Egypt bol formálne súčasťou Tureckej ríše, udržiavali si Briti a Francúzi pomerne veľký hospodársky vplyv v tejto krajine. Hospodárska kríza v 70-tych rokoch 19. storočia podnietila národné povstanie Egypťanov, ktoré nakoniec porazili Briti a v roku 1882 obsadili Káhiru, čím fakticky ovládli Egypt. Od tohto obdobia sa začali Briti snažiť o severojužné prepojenie svojich afrických dŕžav.

  Francúzsko ako ďalšia koloniálna krajina, kolonizovalo Afriku vo východno – západnom smere a prenikalo údoliami riek Senegal, Niger a Kongo. Podarilo sa mu získať ostrov Madagaskar a v Ázii ovládlo Indočínu (polostrov Zadná India). V 80-tych rokoch sa Francúzi dostali do konfliktu s belgický kráľom Leopoldom II., ktorý v povodí rieky Kongo budoval svoje dŕžavy a donútili ho postupovať južne od tejto rieky. Belgičania skolonizovali obrovské územie južne od Konga (neskôr Zair).
  Nemecko, ako nová veľmoc, sa rovnako snažilo o získanie čo najväčšieho podielu z afrických kolónií. Obsadilo Togo, Kamerun, juhozápadnú a východnú Afriku.

  Jednou z najväčších koloniálnych ríš bolo v tomto období Rusko, ktoré nemalo kolónie za morom, ale jednoducho ich pripájalo k svojmu územiu. Hlavné smery ruskej kolonizácie smerovali na Kaukaz, do strednej Ázie a do čínskeho Mandžuska (severovýchodná oblasť dnešnej Číny).
 
Súperenie v kolóniách
Je iba samozrejmé, že veľký záujem európskych mocností o koloniálne územia musel skôr či neskôr viesť k politickému napätiu, alebo k mocenským stretom.
K napätiu dochádzalo koncom storočia v Číne, kde sa stretávali záujmy niekoľkých mocností. V Číne chceli obchodovať Briti, Rusi, Nemci, Američania, Francúzi ale aj Japonci. Najväčšími rivalmi v tejto oblasti boli Rusi, Briti a Japonci.

Ďalšou časťou sveta, ktorá mala „predpoklady“ na konflikt veľmocí bola Afrika. Briti sa v Afrike snažili o severo – južné spojenie Egypta s južnou Afrikou. Spojnicou mala byť plánovaná železnica Káhira – Kapské Mesto. Podobný zámer, ale východno – západný, mali aj Francúzi, ktorí chceli vybudovať železnicu Dakar – Džibuti. K stretu veľmocí došlo v roku 1898 na území dnešného Sudánu vo Fašode. Na tomto mieste sa stretli britská armáda pod vedením generála Kitchenerafrancúzske vojsko pod vedením kapitána Marchanda. Vypukla tzv. fašodská  kríza, ktorej hrozilo, že prerastie do otvorenej vojny. Bolo jasné, že niektorá z veľmocí musí ustúpiť. Nakoniec ustúpilo Francúzsko, ktoré bolo oslabené domácimi vnútropolitickými škandálmi a obávalo sa nemeckého útoku v Európe. Francúzi uznali britský vplyv v tejto oblasti. Pre Francúzov sa tak ukázala schodná cesta do budúcnosti, zakladajúca sa na dohode s Veľkou Britániou.
Zdroj: killka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.021