Neskorý stredovek – Slovensko v Uhorsku

Neskorý stredovek – Slovensko v Uhorsku

Po kráľovi Matejovi Korvínovi nastúpil na uhorský trón rod Jagelovcov, ktorý pochádzal z Poľska. Jagelovci sa považujú za slabých panovníkov. Ako prvý vládol Vladislav II. Zlá politická a sociálna situácia vyvrcholila roku 1514, keď ľud povstal pod vedením Juraja Dožu.

Povstanie skončilo neúspehom a v Uhorsku bolo zavedené nevoľníctvo. Významné udalosti sa však odohrali na sklonku života druhého jagelovského panovníka v Uhorsku – Ľudovíta II. Roku 1526 padol v bitke pri Moháči, kde bojoval s Turkami. Turci si hneď potom začali podmaňovať južné Uhorsko. Ich postup skončil v roku 1541, došli až po Dunaj.

Uhorsko však nemalo panovníka. Jagelovci mali zmluvu s Habsburgovcami, že keď jeden z týchto rodov niekde vymrie, nahradí ho druhý. Preto roku 1526 nastúpil na uhorský trón Ferdinand I. Habsburský. Bývalý východ Uhorska sa však dostal do rúk vtedajšiemu najsilnejšiemu šľachticovi Jánovi Zápoľskému. Ten a jeho potomkovia sa vo svojej vláde opierali o Osmanskú ríšu. Uhorsko bolo teda rozdelené, potvrdilo sa to roku 1541.

Juh patril Turkom, severozápad Habsburskej monarchii a východ bolo Sedmohradsko. Keďže Turci obsadili aj dovtedajšie hlavné mesto – Budín, boli všetky úrady, miestodržiteľ a panovník presídlení do Bratislavy. Bratislava bola hlavným korunovačným mestom Uhorska do roku 1848. Prvý panovník korunovaný v Bratislave, Maximilián I. Habsburský vládol po Ferdinandovi. Sídlo arcibiskupa bolo presídlené z Ostrihomu do Trnavy.

Turci však za Dunajom svoje útoky neskončili, pokračovali i na Slovensko, ich cieľom boli predovšetkým banské mestá. Roku 1543 sa odohrala bitka pri Plášťovciach, kde Turci porazili panovníkovo vojsko. Obyvatelia dedín a miest budovali na ochranu pevnosti a veže – vartovky. Turci lúpili, vypaľovali a odvádzali poddaných.

Na druhej strane sa zo zahraničia dostávali do Uhorska myšlienky reformácie a renesancie. Hlavné strediská reformácie boli mestá na východnom Slovensku a Žilina, kde sa roku 1610 konal ustanovujúci snem evanjelickej cirkvi. Spočiatku v Uhorsku platil Augsburský mier – Koho panstvo, toho náboženstvo.

Časť veľmožov (šľachty) bola nespokojná s vládou Habsburgovcov v Uhorsku. Nesúhlasili predovšetkým s centralizáciou moci, obmedzovaním jej práv a rekatolizáciou (Habsburgovci boli katolíci a vo svojej ríši presadzovali túto vieru a obmedzovali protestantov). Celé 17. storočie sa niesli v znamení protihabsburských stavových povstaní. Povstania viedli šľachtici, protestanti, väčšinou pochádzali zo Sedmohradska.

1. Povstanie Štefana Bočkaja (1604-1606) – Hlavnou príčinou bolo obsadenie protestantských kostolov katolíkmi a odpor voči Habsburgovcom.Povstanie podporili i Turci. Skončilo mierom vo Viedni /podpísal brat kráľa Rudolfa II.- Matej II.– šľachta získala náb. slobodu, Bočkaj získal Sedmohradsko.

2. Povstanie Gabriela Bethlena (1616-1626)Hlavnou príčinou bol neskúhlas s vládou Ferdinanda III. Habsburského. V Košiciach boli upálení traja katol. mučeníci, ktorí sa nechceli vzdať viery. Povstanie podporili české stavy a Turci. Povstanie skončilo mierom, cisár potvrdil nábož. slobody šľachty.

3. Povstanie Juraja I. Rákocziho (1644-1646): Roku 1645 mierom v Linci cisár Ferdinand III. uznal náboženskú slobodu aj pre poddaných.

4. Sprisahanie Vesseleniho (1664-1670): Snaha o zabitie cisára. Neúspešné; krvavo potlačené – smrť vodcov.

5. Povstanie Imricha Tokoliho (1678-1687): Bojovali kuruci (stavy) proti habsburs. vojskám (labáncom). Povstanie ukončené tzv. Prešovskými jatkami – poprava jeho vodcov.

Rekatolizácia v Uhorsku začala v 17. storočí, predovšetkým v období tridsaťročnej vojny. Roku 1681 vyvrcholila, prišli na pomoc rády jezuitov a františkánov. Došlo k viacerým vzburám a zaberaniu kostolov. Podľa dohody si evanjelici mohli postaviť dva kostoly v každej stolici.

6. Povstanie Františka II. Rákocziho (1703-1711): Ukončené Satu-marským mierom: kompromis medzi šľachtou a Habsburgovcami, Habsburgovci sľúbili beztrestnosť vodcom povstania, získali uhorskú korunu dedične, šľachta si ponechala svoje práva zvláštne postavenie v rámci Uhorska malo Sedmohradsko.

Myšlienky humanizmu a renesancie šírili študenti študujúci na zahraničných univerzitách. Na Slovensku vznikali nové školy na všetkých typoch (mestské školy, akadémie (Žilina), kolégiá (Prešov), roku 1635 bola založená univerzita v Trnave. V mestách vznikali prvé kníhtlačiarne. Písala sa i literatúra. Vznikali nové stavby v renesančnom slohu.

Obyvateľstvo sa delilo na poddaných, mešťanov a šľachtu. Na území Slovenska žilo asi 1 000 000 ľudí. Na území Uhorska žili Maďari, Slováci, Rusíni, Valasi, Chorváti a Srbi, Nemci, Poliaci, Židia, Arméni, Gréci a etnikum Rómov. Roku 1608 vydal uhorský snem zákon o rovnoprávnom postavení Slovákov, Nemcov a Maďarov. Najviac bolo poddaných. Tí sa venovali poľnohospodárstvu, rozdelení boli do štyroch skupín: sedliaci, želiari, podželiari a nevoľníci. Ich stravu tvorili predovšetkým obilné potraviny a alkohol. Časť mešťanov mala politické práva. Šľachta bola pomaďarčovaná a mala výhradne najvyššie práva i majetky. Delila sa na magnátov, stoličných a zemanov.

V roku 1663 sa odohrala vojna Uhorska s Turkami o Sedmohradsko. Po dvadsiatich rokoch prímeria však Turci zaútočili na centrum rakúskych Habsburgovcov – Viedeň. Habsburgovci rýchlo zorganizovali početnú armádu (ktorej súčasťou boli aj zahraničné vojská z Poľska pod vedením Jána Sobieskeho a z Nemecka pod vedením Karola Lotrinského). Na čele habsburských vojsk bol Eugen Savojský. Turci boli v tejto bitke porazení a táto porážka bola definitívna, lebo odteraz sa začali sťahovať na Balkán. Roku 1699 bol s nimi podpísaný Karlovacký mier.

Významnou osobnosťou slovenských dejín bol zbojník Juro Jánošík. Bojoval v povstaní Juraja Rákocziho. Roku 1713 ho v Liptovskom Mikuláši za svoje činy obesili.