Svetový obchod a obchod s otrokmi

Svetový obchod a obchod s otrokmi

Európania a obchod

V Španielsku vládli Habsburgovci do roku 1701. Naposledy bol tento štát mocný v období dobyvačných výprav - t.j. v 16. storočí, keď získalo kolónie v južnej Amerike. Portugalci mali tiež kolónie v Južnej Amerike, východnej Afrike i južnej Ázii (Indonézii). Nizozemsko zaznamenalo najväčší rast hospodárstva v námornom obchode v 17. storočí, kedy vytlačilo z prvenstva Španielov a Portugalcov. Obchodné stanice malo na ostrovoch juhovýchodnej Ázie, v Južnej Afrike, v Brazílii a Kanade, odkiaľ sa dovážali množstvo tovaru. V druhej polovici 17. storočia ich v obchodovaní predbehli Angličania. V odľahlých častiach sveta pôsobili ich obchodné spoločnosti, ktorých cieľom mala byť ochrana kupcov. Napríklad Britská východoindická obchodná spoločnosť. Takéto organizácie mali vo východnej Indii i Francúzi a Holanďania.

Prisťahovalci z Európy brutálne zasiahli do spôsobu života domorodcov, ktorí sa dovtedy živili lovom a zberom plodín. Nútili ich pracovať na novovznikajúcich plantážach, baniach, či pri stavbe ciest a domov. Novovzniknutý európsky priemysel tu hľadal odbytiská pre svoje výrobky Domorodci sa niekde stali pre bielych otrokmi. Našli sa aj tí, ktorí domorodcom pomáhali (misionári), ktorí okrem toho šírili i Kresťanstvo.

Obchod s otrokmi

V 16. storočí pravidelne obchodovali s otrokmi Španieli, Portugalci i Briti. Otroci pracovali napríklad i v islamských - arabských krajinách. Drvivá väčšina ich však pracovala na plantážach v Amerike, kam boli dovážaní z Afriky už od 16. storočia. Výhodné to bolo pre Európanov, ktorí takto získali pracovné sily i Afričanov, ktorí na tomto obchode zbohatli. Obchod s otrokmi dosiahol svojho vrcholu v 18. storočí. Popritom však dochádzalo k častým vzburám otrokov. Napríklad v rokoch 1791 - 1801 došlo k veľkej vzbure v Santo Domingu (Haiti).

Obchod v Ázii a dejiny Ázie (1650-1850)

Mandžuovia (cudzinci) vtrhli do Číny a založili tu dynastiu Čchin. Podriaďovali si obyvateľstvo pod svoju správu, kým z krajiny nevytvorili silný štát až do roku 1911. Na istý čas si podmanili okolité štáty ako Vietnam, Barmu, Turkestan a Tibet. Na severe bojovali s Ruskom. V Číne sa obchodovalo hlavne s čajom. Vzrastal tu počet obyvateľov. Tibetu vládol dalajláma. Európania klopali Číňanom na dvere, pretože hľadali obchod. Čína povolila Európanom vstup len do prístavu Kanton.

Japonsko sa od obchodu izolovalo. Obávalo sa prinesenia cudzích myšlienok a náboženstiev. Svoju základňu tu mali len Holanďania na jednom ostrove, odkiaľ nesmeli prejsť na pevninu. Za vlády šóguna Tokugawa Japonsko bolo stabilným štátom. V krajine bol zrušený feudalizmus, krajinu tvoril jeden celok, bol mier, vzrastali obyvatelia, zvyšovalo sa hlavne obyvateľstvo miest.
India a juhovýchodná Ázia povolila Európanom - obchodníkom vstup do ich krajín. Obchodovali tu hlavne Briti a Francúzi, ktorí medzi sebou o obchodnú moc v polovici 18. storočia v týchto krajinách bojovali. Európania vyhľadávali ázijské výrobky a do týchto krajín prinášali nové myšlienky a zmeny.
V Indii sa vyostrovalo napätie medzi hinduistami a moslimami. a mogulská ríša slabla. Jeden z panovníkov, Šahdžahár dal postaviť jedno z najväčších diel orientálnej architektúry - Tádž Mahal. Roku 1707 začal úpadok. Krajinu začali obsadzovať cudzinci - Maráthovia a Briti.

V Perzskej ríši naďalej vládli Safíjovci. Mali malé kontakty s Európanmi, ale s Indiou a Áziou obchodovali. Ríša bola stabilná. V polovici 17. storočia zaznamenala úpadok Osmanská ríša. Osmani bojovali s Španielmi, pápežským štátom, Safíjovskou Perziou, Rusmi. Turci stratili Uhorsko, vplyv v Afrike a ríša stagnovala.

V 18. storočí Indiu už pomaly obsadzovali Briti. Z domorodých národov tu mali moc Maráthovia, Afgánci a Peržania. Britská obchodná spoločnosť vytvárala rôzne spojenectvá, ktoré neraz prevzali vládu nad indickými kráľovstvami. Vzdelaní Indovia spoznávali Kresťanstvo. Čína takýmto zmenám v 18.-19. storočí odolávala, bola čoraz konzervatívnejšia a odmietala brať do úvahy nové myšlienky a udržiavať zahraničné styky. Začal sa tu však obchod s ópiom. Za čínsky tovar dodávali ópium pestované v krajinách na juh od Číny. Číňania si na ópium navykli, preto fyzicky slabli. Japonsko sa ešte vždy izolovalo, ale sa modernizovalo rýchlejšie ako Čína. Vyrábal sa tu krásny tovar, bol tu mier, no na druhej strane mali šóguni politické problémy, izolácia bola brzdou a boli tu i zemetrasenia.

Ostatné ázijské krajiny našli v Európanoch nových priateľov i nepriateľov, ktorí zasahovali do ich záležitostí, ale vždy v svoj prospech. Silnelo súperenie medzi Ruskom, Čínou a Britániou o ovládnutie strednej Ázie. Ázijské tradície a stabilita boli narušené a keď ázijskí vládcovia náporu načas odolali, Európania sa vždy vrátili.

Obchod v Afrike a dejiny Afriky (1650-1850)

Afrika stratila veľa obyvateľov, ktorí boli odvezení ako otroci do Ameriky, Arábie i Európy. Rozvinuli sa nové národy obchodníkov - Ašanti, Kongovia. Songhajská ríša upadala. Kánem Bornu existovalo. Afrika bola teda pestrou zmesou národov s vlastnými zvykmi, formami vlády, jazykmi i bohmi. Niekoľko silných afrických národov ovládlo iné kmene alebo národy. V západnej Afrike vznikli i moslimské štáty ako Dahome a Ašantská ríša, kde prebiehal obchod. Islam sa rozširoval aj do štátov na juh od Sahary. Portugalci mali vplyv v Mozmbiku, v južnej a východnej Afrike boli Holanďania, štáty oslobodené od otroctva ako Libéria a Sierra Leone boli ovplyvňované Britmi.

Oceánia

V Austrálii a Oceánii žili nerušeným životom domorodci (Maori, Aboriginovia). Európania ich nenarušovali svojimi objavnými plavbami, ako napríklad výskum Jamesa Cooka. Boje sa začali až začiatkom 19. storočia.

Obchod a otroctvo v Južnej a Strednej Amerike (1650-1850)

Tieto časti sveta boli pod nemilosrdnou koloniálnou vládou. Hospodárstvo tvorili plantáže, bane a bolo tu veľa miest. Domorodé kultúry boli postupne ničené. Domorodci boli často nútení pracovať pre votrelcov alebo sa stiahnuť na odľahlé miesta. Na plantážach pracovali predovšetkým prispôsobivejší africkí černosi. V 19. storočí bojovali nové hnutia za nezávislosť od Španielska a Portugalska. Bohatstvo baní a plantáží obrábaných otrokmi už strácalo svoju cenu. Hnutia za nezávislosť avšak viedli majitelia pôdy, hoci možno potomkovia Európanov. Obyčajný ľud pritom nič nezískal. Boje za nezávislosť začali počas napoleonských vojen, keď v Španielsku vládol Jozef Bonaparte. Argentína, Paraguaj, Mexiko a Brazília získali nezávislosť v rokoch 1810-30. V západných krajinách Južnej Ameriky sa v bojoch vyznamenal Simon Bolívar, inšpirovaný osvietenskými myšlienkami. Získal nezávislosť Venezuely, Kolumbie, Peru a Horné Peru bolo pomenované na jeho počesť Bolívia. Najväčšia moc bola však stále v rukách slobodných plantážnikov.

Koniec otroctva (19.storočie)

Koncom 18. - začiatkom 19. storočia kapitalistické krajiny postupne otroctvo odcudzovali a rušili. Ako prví to urobili Briti. Roku 1865, po vojne sever proti juhu bolo otroctvo zrušené v USA a roku 1888 bolo zrušené v Brazílii.