Polstoročie revolúcií v Európe (1820-71)

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: babuska
Typ práce: Referát
Dátum: 20.06.2022
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 851 slov
Počet zobrazení: 3 043
Tlačení: 306
Uložení: 274

Polstoročie revolúcií v Európe (1820-71)

Revolúcie v Európe

Po Napoleonskych vojnách sa Francúzsko stalo krajinou s rozvinutým priemyslom, na úrodných poliach však bolo stále veľa poľnohospodárov. Bol tu obnovený absolutistický režim dynastie Bourbonovcov (Ľudovít XVIII., Karol X.) Anglicko bolo priemyselno - obchodnou krajinou s konštitúciou. Do Nemeckých štátov sa v priebehu 1. polovice dostával priemysel. Priemysel so sebou prinášal vznik novej - kapitalistickej spoločnosti. Vznikali tu hnutia bojujúce za zjednotenie tejto krajiny. V Taliansku takisto vznikali hnutia za zjednotenie krajiny. Rakúsko podporovalo prostredníctvom Metternicha myšlienky proti buržoáznym revolúciam. V juhovýchodnej Európe boli snahy o vydobytie samostatnosti pre krajiny ovládané Tureckom. V Rusku bolo samoderžavie panovníka a nevoľníctvo.

Revolúcie v 20-tych rokoch:

Taliansko: V období novoveku bola väčšina talianskych štátov pod cudzou nadvládou - v rokoch 1559-1706 Španielskych Habsburgovcov, v rokoch 1706-1796 Rakúsko-španielskou nadvládou, v rokoch 1796-1815 sem smerovali útoky Napoleona I. a po Viedenskom kongrese bol sever pod Rakúskou vládou a juh patril francúzskym Bourbonovcom. Vzniklo tzv. Karbonárske hnutie za oslobodenie krajiny. Potlačila ho Svätá aliancia. Išlo tu i odstránenie feudalizmu.

V Portugalsku a Španielsku boli boje o osamostatnenie kolónií v južnej Amerike. Grécko bojovalo za samostatnosť od Turecka. Rozhodujúce bitka sa odohrala pri Navarine roku 1827. Nezávislé je od roku 1830. Srbsko si vydobylo autonómiu už roku 1814. V Rusku vznikali rôzne hnutia roľníkov a odpor utláčaných. Mladí šľachtickí revolucionári pripravovali sprisahanie proti cárovi - chceli odstránienie absolutizmu a konštitučnú monarchiu. V decembi 1825 vypuklo toto veľké povstanie dekabristov, ktoré však bolo odhalené.
V Nemecku bola roku 1817 na hrade Wartburg vyslovená požiadavka zjednotenia. Ich výsledkom bolo odobratie akademických slobôd na vysokých školách.

Revolúcie v tridsiatych rokoch:.

V Belgicku vznikla vzbura. Štát vyhlásil samostatnosť od Nizozemska.
Poľsko bolo rozdelené. Západná - pruská časť začala budovať priemysel, východná - ruská časť - tzv. kongresovka nie, preto tu vzniklo povstanie. Bolo potlačené. V nemeckých štátoch vzbury pokračovali. Niektoré z nich vytvorili prvé ústavy, čím sa umožnila vláda buržoázii. V Taliansku viedol hnutia za samostatnosť Giuseppe Mazzini, stále neúspešne. Vo Francúzsku bola vláda Bourbonovcov odstránená, vlády sa ujal Ľudovít Filip I. Orleánsky. Bourbonovci predtým vládli absolutisticky a nebrali do úvahy moc buržoázie. Ľudovít Filip kapitalizmus podporoval. Vo Veľkej Británii vzniklo tzv. Chartistické hnutie, ktoré sa usilovalo zlepšiť postavenie robotníkov cestou reformy parlamentu, zavedenia volebného práva a niektorých ľudských práv. Bola spísaná petícia, ktorú podpísalo vyše milióna ľudí.

Revolúcie 1848 - 49:

Vo Francúzsku nebola situácia stále kľudná. Ľud bol nespokojný kvôli biede, novozbohatnutá buržoázia nemohla voliť. Vzniklo preto povstanie. Povstalci si vymohli odstránenie kráľovského režimu. Prijatá bola ústava, na základe ktorej zákonnú moc malo národné zhromaždenie a výkonnú moc prezident. K moci sa tak dostala buržoázia, ktorá spočiatku robila opatrenia v prospech ľudu, v júni to však už tak nebolo a proletariát povstal proti buržoázii. Revolúcia skončila pre ľud neúspešne. Prezidentom republiky bol Ľudovít Napoleon Bonaparte III. Ten sa roku 1851 vyhlásil za doživotného prezidenta a roku 1852 sa stal cisárom. (2. cisárstvo) Napoleon však nastolil vojensko politickú diktatúru, zrušil všeobecné volebné právo a obmedzil parlament. Od šesťdesiatych rokov vládol zhovievavejšie.

V Taliansku mali boje národnooslobodzovací charakter V januári 48 sa bojovalo na juhu (Sicíla a Neapolsko) proti Boubonovcom a v marci bolo povstanie v Benátsku a Lombardsku, kde vládli Habsburgovci. Po vzniknutí bojov pápež požiadal o pomoc Rakúsko, ktoré potlačilo povstanie a svoju moc ešte zväčšilo na štáty v strwede krajiny (Parma, Modena, Toskánsko). Oheň národného boja tu ešte stále tlel. V Nemeckých štátoch dochádzalo k vzburám nespokojného ľudu. Feudálne zriedenie tu končilo, posledné štáty prijímali Ústavy. V najvyspelejšom Prusku, kráľ musel vymenovať vládu zloženú z buržoázie.Vyslovená bola požiadavka celonárodného snemu, kde by sa riešila otázka zjednotenia. Snem sa konal vo Frankfurte, posmelený kráľ ho však ihneď rozohnal. Revolúcia skončila obnovením kráľovskej moci a obmedzením moci buržoázie, no kapitalizmus sa tu ďalej rozmáhal. V Rakúsku padol metternichovský absolutizmus. Povstania vznikli vo Viedni, Pešti a Prahe. Vo Viedni ľudia bojovali za odstránenie poddanstva a slobodu, čo sa aj podarilo. V Prahe sa zišiel všeslovanský zjazd, ktorého hlavnou ideou bolo získanie práv utláčaných národov v Habsburskej monarchii (Slováci, Česi, Poliaci, Chorváti). Praha sa zmenila na bojisko a cisárska armáda porazila povstalcov. Maďari boli za vytvorenie štátu s rovnocenným postavením Uhorska a Rakúska. Na čele Maďarov bol Lajoš Kossúth. Maďarské vojská cisárska armáda porazila roku 1849 pri Világosi.

Zjednotenie Talianska a Nemecka

Taliansko tvorilo 8 častí: Benátsko a Lombarsdko v Rakúsku, Parma, Modena a Toskánsko, kde vládli vedľajšie vetvy Habsburgovcov, Pápežský štát, Neapolsko a Sicília pod Bourbonovskou nadvládou a najsilnejším štátom bolo Sardinské kráľovstvo, ktoré zahŕňalo i Piemontsko a Savojsko. Tu vznikli boje za osamostatnenie v 50-tych rokoch pod vedením predsedu vlády Camilla Cavoura. Existovali dve koncepcie zjednotenia - liberálna, ktorá znamenala zjednotenie pod vplyvom jedného štátu a demokratická, ktorá bola za celonárodnú revolúciu. Vyhrala prvá možnosť pod vedením Sardinského kráľovstva. Roku 1859 začala vojna proti Rakúsku. Taliani vyhrali bitky pri Magente a Solferine, čím získali Lombardsko. Roku 1860 boli zvrhnuté habsburské vlády v strednom taliansku a roku 1861 bola revolúcia roľníkov na juhu. Tú podporil ľudový revolucionár Giuseppe Garibaldi a zvrhli tak nadvládu Bourbonovcov. Roku 1861 bolo vyhlásené talianske kráľovstvo v Turíne. Roku 1866 podporili Taliani Prusov, ktorí práve bojovali s Rakúskom. Dostali za to Benátsko. Roku 1870 bol pripojený pápežský štát a roku 1871 sa stal Rím hlavným mestom talianska. Talianskym kráľom sa stal Viktor Emanuel (z pôv. sard.-piem. kniež. )
Roku 1864 založil Švajčiar Henri Dunant červený kríž, organizáciu pomáhajúcu vo vojnách.

Nemecko bolo rozdelené až na 30 štátov. Od polovice 19. storočia sa stalo priemyselnou krajinou. Existovali dve koncepcie zjednotenia štátu. Jednou bolo zjednotenie Rakúska s Nemeckom (Rakúsko malo moc v Nemeckom spolku), druhou bolo zjednotenie pod nadvládou Pruska. Roku 1864 bola vojna medzi Dánskom a Pruskom, ktoré podporili i Rakúšania o Schleswicko a Holsteinsko. Rakúšania získali Holsteinsko a Prusi Schleswicko. Oto von Bismarck, pruský kancelár bojoval za zjednotenie Nemecka. Roku 1866 začal vojnu proti Rakúsku. Po výhre bitky pri Sadovej (Hradec Králové) začal vytvárať severonemecký spolok. Pokračovaniu zjednotenia bránilo Francúzsko, roku 1870 začala Prusko-Francúzska vojna o Alsasko a Lotrinsko. Prusko opäť zvíťazilo (bitka pri Sedane). Zjednotené Nemcké cisárstvo bolo vyhlásené 18.1.1871 vo Versailles. Cisárom krajiny sa stal predtým pruský kráľ Wilhem I. z rodu Hohenzollernovcov a kancelár Otto von Bismarck. V Nemecku bolo všeobecné volebné právo a štát sa začalprudko hospodársky rozvíjať.

 Politický systém a myšlienkové prúdy v západnej Európe
Poslanci si začali si postupne uvedomovať, že štát musí viac dbať o život svojich občanov (sociálne problémy obyvateľstva).Dôvodom boli obavy z ďalších revolúcií. Prijať sa museli nové zákony. Avšak v parlamente sedeli aj poslanci, ktorí boli proti zmenám. Situácia sa riešila rozširovaním volebného práva pre stále viac vrstiev. Na konci 19. storočia bolo už vo viacerých európskych štátoch zavedené všeobecné volebné právo pre všetkých dospelých mužov. Ženy dostali volebné právo až v 20-tom storočí.
Po rôznych hádkach v parlamentoch sa začali poslanci s totožnými názormi spájať do politických strán.

Prvé politické strany vznikli v Anglicku, kde bol parlamentaristický režim. Boli to konzervatívna (zotrvávajúca na tradíciach, zvyklostiach, starých normách, menej pokroková) a liberálna strana. (Slobodná - štát má zaručiť práva občanov, nemá ich obmedzovať, len strážiť. Takisto v ekonomike štátu - o všetkom rozhoduje trh, štát len stráži). Tieto sa až do prvej svetovej vojny striedali na vládnucom kresle. Vo Francúzsku boli strany, ktoré chceli, aby sa zachovala monarchia (monarchisti), na druhej strane stáli republikánske strany, ktoré vyznávali slobodu a rovnosť občanov. Robotníci sa odtrhli od republikánov a vytvorili socialistickú stranu. V Nemecku bola sociálno demokratická strana, vznikali aj národné strany (po zjednotení Talianska a Nemecka, v utláčaných štátoch na ich obranu). Koncom storočia vznikli ľudové strany, boli to katolícke strany, ktoré spájali cirkev a robotnícke požiadavky.
Karl Marx bol nemecký filozof, zistil, že v rámci kapitalistického štátu nie je možné dosiahnuť zlepšenie zlého života robotníkov. Preto chcel, aby robotníci zvrhli kapitalizmus (Triedny boj). Povstania robotníkov boli už predtým (chartistické hnutie, Francúzsko 1848), ale neboli úspešné kvôli svojej nejednotnosti a nepremyslenosti. Vytvoril preto program - Manifest "komunistickej" strany. Na základe jeho učenia vznikli socialistické strany, ktoré sa delia na miernejších alebo radikálnejších - komunistov. Základy socializmu položili už začiatkom 19. storočia Francúzi Fourier a Saint Simon. Komunisti veria v rovnosť všetkých ľudí. Na dosiahnutie tohto cieľa však musí štát disponovať všetkým bohatstvom krajiny a deliť ho prijateľným spôsobom medzi obyvateľstvo.

Západná Európa 1848 - 1871

Francúzsko: Francúzi podporili Talianov v ich národnooslobodzovacom boji, čím získali Savojsko a mesto Nice. Bojovali však s Pruskom, kde stratili Alsasko a Lotrinsko. Po bitke pri Sedane Napoleon III. padol do zajatia. Francúzske cisárstvo sa zrútilo a nastolená bola republika (4.9.1870-18.3.1871). 18.1.1871 vyhlásili vo Versailles Nemci cisárstvo. Republikánska armáda však nebola schopná zabrániť obkľúčeniu Paríža. Ľud bol zase nespokojný a v marci 1871 povstal. K moci sa dostala parížska komúna. Bola to vláda drobných remeselníkov, robotníkov a časti inteligencie (t.j. neúplná diktatúra proletariátu). Jej predstavitelia uskutočňovali predstavy o sociálnej spravodlivosti, t.j. zvyšovanie platov robotníkom, stanovenie pevných cien. Zavedené bolo povinné bezplatné vyučovanie v školách. Republikánska vláda ušla do Versailles, kde pripravovala porazenie komúny. Koncom mája 1871 bola komúna porazená. V bojoch zahynuli tisíce ľudí. Po dobytí mesta začali masové popravy, zatýkanie a prenasledovanie. Republika pokračovala.
Balkánsky polostrov: Balkán bol pod Tureckou nadvládou. Ako prvé získalo samostatnosť od Turecka Grécko, Srbi povstali v Belehrade už roku 1804, vyhlásili autonómiu. Roku 1813 ho však obsadili Turci, roku 1830 malo rozšírenú autonómiu a samostatnosti sa dočkalo až roku 1878.Rumunsko tvorilo spojené kniežatstvo Valašsko a Moldavsko. Roku 1862 vyhlásili Rumunsko za samostatné a roku 1878 bolo medzinárodne uznané. Povstanie Bulharov proti Turkom bolo až roku 1876 v Plovdive. Roku 1877 bola bitka na Šipke, za medzinárodné uznanie bojovalo v rokoch 1878-1885. K Rakúsko-Uhorsku patrilo Chorvátsko, Slovinsko a Bosna a Hercegovina, ktorú si Rakúšania anektovali roku 1908. Podľa berlínskej zmluvy sem patrila aj predtým. V roku 1914 existovala i Čierna Hora a Albánsko.Situácia na Balkánskom polostrove bola napätá aj tesne pred začiatkom 1. svetovej vojny. V prvej balkánskej vojne (1912) Srbsko, Čierna Hora, Albánsko a Bulharsko bojovali proti Turkom, ktorých chceli definitívne vytlačiť z Európy. V druhej balkánskej vojne (1913) stáli proti sebe Srbsko s Gréckom a Bulharsko, ktoré proti sebe bojovali o Macedónsko. Srbsko získalo od Macedónska nadvládu nad Kosovom. Napätie v tejto oblasti dopomohlo vzniku Rusko a Poľsko: Pokusy o ďalší rozmach Ruska (po vláde Kataríny II.) za vlády Mikuláša I. rozpútali vojnový konflikt s Tureckom, ktoré podporovali aj Európske mocnosti. Rusi mali záujmy i na Balkáne Rusko-turecký konflikt prerástol do krymskej vojny (1853-56).Turci vlastnili tento polostrov s mestom Sevastopoľ, ktorý chceli Rusi späť. Proti Rusku bojovali Turecko, Anglicko, Francúzsko a Sardínia. Po porážke Ruska uzavrel mier ďalší ruský cár Alexander II. Rusko potrebovalo ďalšie reformy, lebo bolo najzaostalejším európskym štátom. Roku 1861 cár zrušil nevoľníctvo a uskutočnil ďalšie reformy. Avšak Rusko bolo bez toho najdôležitejšieho - ústavy a parlamentu. O všetkom naďalej rozhodoval cár. Zrušenie ústavy navyše znamenalo pre poddaných hrozbu, lebo v Rusku nemal každý nevoľník svoje pole, ale pracovalo sa na panskom Polia prešli po r. 1861 do správy jej vlastníkov-bohatých.V rokoch 1863-65 došlo k ďalšiemu povstaniu v ruskej časti Poľska, ktoré malo národnooslobodzovací charakter. Skončilo sa potlačením Ruskou armádou. Výsledkom povstania však bolo zrušenie feudalizmu i v tejto, poslednej časti Poľska.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu