4. Príchod Maďarov a vznik uhorského štátu

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petuska1 (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 15.01.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 303 slov
Počet zobrazení: 2 375
Tlačení: 133
Uložení: 135

4. Príchod Maďarov a vznik uhorského štátu

Pri rekonštrukcii najstaršej periódy dejín Maďarov sa využívajú predovšetkým výsledky porovnávacej historickej jazykovedy a archeologického bádania. V písomných prameňoch sa Maďari objavujú až v 9. storočí. Preto sa v odbornej literatúre pri periodizácii najstarších dejín maďarského etnika používa prevažne historicko jazykovedná a archeologická terminológia.
 

Pôvod Maďarov

Pôvod Maďarov je pomerne komplikovaný, preto existuje viacero teórii o ich pôvode. Podľa prvého názoru mal Chámov syn, veľký lovec Nimrod, dvoch synov - dvojčatá, ktoré jedného dňa prenasledovali zázračnú laň, až k brehom Azovského mora, kde jej stopu stratili, ale objavili tu skupinu prekrásnych dievčat. Dvojčatá Hunor aMagor sa tu oženili a založili vlastný národ, a tak sa stali praotcami Hunov a Maďarov. Odkazom na príbuzenstvo s Hunmi mali byť Maďari vládcami Karpatskej kotliny (bývalého Attilovho územia), čo opodstatňuje ich historický nárok na toto územie. Táto predstava sa udržala až do obdobia osvietenstva a národného obrodenia. Podľa druhej, náboženskej hypotézy bol predkom Maďarov Jáfetov syn, Magog, ktorý bol predkom všetkých euroázijských nomádskych národov. Z antropologického a kultúrneho hľadiska predstavujú Maďari nesmierne zmiešaný fenomén. Takže nejaký „čistý Maďarský kmeň“ nikdy neexistoval. Preto je jazyk vlastne jediným kritériom na stanovenie kontinuity maďarského národa. Najstaršie dejiny maďarských kmeňov delíme do štyroch základných období :
4.tisícročie- 2.tisícročie pnl: ugrofínske obdobie /neolit/ obdobie rodovej spoločnosti
2.tisícročie- prvá polovica 1.tisícročia pnl: ugorské obdobie /bronzová doba/ rodová spoločnosť
Druhá polovica 1.tisícročia pnl- 5.storočie : obdobie vzniku pramaďarského jazyka /železná doba/ kmeňová spoločnosť
5.storočie- 895: staromaďarský jazyk, kmeňový zväz
Aj v tejto periodizácii je zrejmé, že maďarčina patrí medzi ugrofínske jazyky, ktoré sa približne začiatkom 4. tisícročia p.n.l. vydelili z tzv. uralského prajazyka. Jeho nositelia žili v oblasti medzi pohorím Ural a dolným tokom rieky Ob.
 

Zaradenie jazyka

Ugrofínska jazyková jednota sa na prelome 2. a 3.tisícročia rozpadla na dve skupiny jazykov: k prvej patriafínsko-permské, k druhej ugorské jazyky. V druhej skupine treba hľadať aj predchodcu dnešnej maďarčiny.
Podľa pravidelnosti hláskových zmien a porovnania základných slov maďarskí lingvisti stanovili asi pred dvoma storočiami ugrofínsky pôvod jazyka. Mnohých tieto delenia resp. bádanie neuspokojilo, a preto začali pátrať po svojich predkoch, s ktorými by sa maďarský národ mohol pýšiť. Sledovali niektoré biblické tradície, pomocou ktorých sa dostali až k Etruskom a dokonca aj Sumerom. Seriózna veda však ugrofínsky pôvod maďarského jazyka a národa už dlho považuje za preukázaný.
 

Pátranie po domovine

Keď hľadáme starú domovinu Maďarov, tak podľa lingvistov by sme mali pátrať v oblasti tzv. uralskej pravlasti (Z Sibír a S Ural), niektorí archeológovia si dokonca myslia že existuje „rozsiahli pôvodný domov“ týchto národov, ktorý siaha od Balkánu k Z Sibíri. Vo svojej pravlasti všetci hovorili spoločným jazykom až do 4. tisícročia p. n. l. keď sa začali deliť. V tomto období sa zaoberali hlavnelovom, hlavne sobov a losov, čo dokazujú aj nástenné maľby v jaskyniach. Taktiež sa našli dôkazy, že vyrábali sane, lyže a venovali sa hrnčiarstvu.

Hlavým dôvodom na migrácie bolo asi preľudnenie. Do novej vlasti sa dostali pod silným vplyvom svojich vyspelejších susedov iránskeho pôvodu. Popri love sa ich zdrojom obživy stal aj chov dobytka a obrábanie pôdy. Taktiež začali používať med a okolo roku 1500 p. n. l. taktiež bronz. Žili v rodovej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje patriarchát. Čo sa týka koní, hrali veľmi významnú úlohu v ich živote. Kone boli súčasťou pohrebnej výbavy a tak boli pochovávané spolu so svojimi nebohými pánmi.

Ugorské kmene žili začiatkom 2.tisícročia p.n.l. na území vymedzenom riekami Ural, Belaja, Kama a Volga. Časť z nich odišla smerom na sever (Vogulovia a Osťakovia, aby unikli pred suchom, ktoré bolo vyvolané rýchlim otepľovaním sa, stiahli sa do SV lesov, usadili sa okolo rieky Ob a vrátili sa k lovecko-zberačskému spôsobu života). Tí čo ostali vo svojich sídlach (aj predkovia dnešných Maďarov) pod vplyvom nových prírodných podmienok a iránskych etník zmenili spôsob života a v priebehu mnohých desaťročí sa z nich stali nomádi. Tento proces sa odohral približne v rokoch 1000/800- 500 p.n.l.
Etnografia objavila medzi roľníckym obyvateľstvom v Karpatoch niekoľko pradávnych tradícií, ktoré sa zhodujú alebo sú veľmi podobné tým, ktoré sa zistili len u ugrofínskych národov a to bola napríklad predstava o „strome ktorý vyrastie až do neba“, spája pozemský, zemský a nebeský svet, názor o „dvoch dušiach“ alebo špecifická povaha šamanov.

V období kočovania boli ešte stále pravdepodobne pod vplyvom iránskych nomádskych národov, od ktorí sa ajnaučili spracovávať železo. Ale ani dnes nevieme s presnosťou povedať, kedy opustili svoju juhosibírskú oblasť, aby sa usadili východne od veľkého ohybu Volgy. Možno že v posledných storočiach boli stiahnutí iránskymi národmi, ale k ich ďalšej migrácií mohlo dôjsť až v období 350 a 400 n.l. v dôsledku veľkých zmätkov v tejto oblasti ktoré spôsobili Huni, alebo ešte neskôr okolo roku 550 n.l., ako reakcia na príchod tureckých národov. S tureckými etnikami prišli predkovia Maďarov do styku, čo sa odrazilo v prenikaní slov tureckého pôvodu do maďarčiny. V dejinách Maďarov zohrala dôležitú úlohu najmä významná Chazarská ríša.
Intenzívne kontakty predkov Maďarov s týmito tureckými etnikami sa však začali až v ďalšej fáze ich migrácie. Väčšina predkov Maďarov sa v rozpätí od 5. do začiatku 9. storočia n.l. presunula z ich dovtedajších sídel medzi Volgou a Kamou na juhozápad do oblastí nad Čiernym morom. Obsadili územia kde predtým žili Protobulhari, ktorí odtiaľ pod Asparuchovým vedením po roku 670 odišli. Chazari, ktorí zapríčinili rozpad Veľkého Bulharska a odchod Asparuchových kmeňov, usadili predkov Maďarov na týchto vyprázdnených územiach ako „fedrátov“, ktorí mali chrániť západnú hranicu Chazarskej ríše a v prípade potreby zasiahnuť proti porazeným Bulharom.

V Chazarskom kaganáte Maďari zotrvali až do prvej tretiny 9. storočia n.l.. Práve v tomto období sa objavujú o nich prvé písomné záznamy. V 30-tych rokoch 9. storočia n.l. sa Maďari nielenže vymanili spod chazarskej zvrchovanosti, ale začali Chazarov ohrozovať. Proti nim bola postavená chazarská pevnosť Sarkel pri dolnom toku rieky Don. V tom čase sa k ich siedmim kmeňom, nazývaným Nyék, Megyer, Kurt-Gyarmat, Tarján, Jeno, Kér, Keszi, pripojili tri odbojné chazarské kmene, ktorých Konštantín VII. Porfyrogenet vo svojom diele De administrando imperio (O spravovaní ríše) nazval Kabarmi. Z diela učeného cisára Konštantína VII. Porfyrogeneta sa zároveň dozvedáme, že Maďari sídlili na území, ktoré sa podľa ich vodcu Levediho nazývalo Levediou. Odtiaľ potom po prehratom boji s Pečenehmi museli odísť do oblasti zvanej Atelkuzu. Levedia sa nachádzala asi v povodí dolného toku Južného Bugu. Oblasť Atelkuzu, t.j. medziriečia, bádatelia kladú medzi dunajskú deltu a Dneper.

Taktiež sa našlo veľa dôkazov o tom, že starí Maďari prijali zvyky, kultúru, politiku ale aj zriadenie rodov do vojenských jednotiek od tureckých kmeňov. Ich vývoj nám ukazuje, že počas obdobia ich spolunažívania s tureckými národmi si Maďari začali vytvárať stratifikované spoločenstvo, kde bol nomádsky spôsob života doplnený poľnohospodárskymi postupmi obrábania pôdy, ako aj s premyslenejšími právnymi a náboženskými zvyklosťami. Taktiež sa utvárali riadne inštitúcie politického a vojenského vedenia, ktoré slúžili na koordináciu útokov, ktorých cieľom bol predovšetkým získať vojenskú korisť, alebo otrokov.

Po vymanení sa spod chazarskej nadvlády, tieto kmene sami seba nazvali ako Magyar tj. „tí ktorý rozprávajú“, čo bolo v ranných arabských správach o nich upravené ako madzhgir. V najstarších Z písomných záznamoch sú však uvedený ako turci, alebo ungri. Pod týmto pomenovaním sú uvedený aj v byzantskej správe z roku 839. V tomto období obývali rozsiahle územie ktoré sa nazývalo Atalkuz.

V roku 862 podnikli svoj prvý výpad proti Východofranskej ríše, čo neskôr opakovali na vlastnú päsť, alebo s inými útočníkmi, ako napríklad s veľkomoravským kniežaťom Svätoplukom. V roku 894 sa stali spojencamibyzantského cisára Leva VI. Múdreho, ktorému vďačili za prvý podrobný popis ich zvláštnych zvykov po úspešnom boji proti bulharskému cárovi Symeonovi.

Ale taktiež v tomto roku skončil na stepiach relatívny pokoj, čo malo pre Maďarov zásadné dôsledky. Silná vlna ďalších tureckých národov hrnúcich sa z východu prinútila Pečeňou, ktorí kočovali medzi Urálom a Volgou a v druhej polovici 9. storočia n.l. údajne viedli dve vojny s Maďarmi, aby prekročili Don, čo veľmi rád uvítal cár Simeon, ktorý s nimi ihneď uzavrel spojenectvo proti Maďarom. Teraz Pečeňovia dvojnásobne motivovaný napadli Maďarov, ktorí obkľúčený s oboch strán, sa vydali na západ hľadať nové domovy. Na základe Porfyrogenetovho textu môžeme datovať tento útok približne do roku 895. Ním sa začala posledná fáza dlhého putovania maďarských kmeňov smerom na západ, zakončená ich usadením v strednej Európe.
Maďari v predvečer ich prechodu cez Karpaty neboli v západnej a strednej Európe neznámi. Pravidelne sa tu objavovali od roku 892 – buď si hľadali korisť, alebo vstupovali do služieb veľkomoravských kniežat či východofranských vládcov. V roku 881 bojovali pri Viedni , roku 892 boli spojencami východofranského kráľa Arnulfa proti Svätoplukovi I., iba o dva roky neskôr vpadli do Zadunajska a zároveň uzavreli spojenectvo s Byzantskou ríšou proti Bulharom.

Záverečným dejstvom migrácie Maďarov z východných sídel na západ bolo tzv. zaujatie vlasti v Karpatskej kotline. Maďari nešli do úplne neznámeho prostredia. V predchádzajúcich desaťročiach mali dostatok príležitostí, aby sa s ním bližšie spoznali. Treba vziať do úvahy, že Karpatská kotlina mala pre nomádov, ako napríklad Hunov, Avarov a Maďarov zvláštnu príťažlivosť (podobnosť s ázijskou stepou). Ich šance boli sľubné, pretože v roku 894 zomrel veľkomoravský vládca Svätopluk I., ktorý ovládal takmer celú Karpatskú kotlinu. Jeho smrťou nastal pomerne rýchli úpadok Veľkomoravskej ríše, čo Maďari využili.
 

Proces vzniku uhorského štátu

Keď v roku 894 Maďari prvý krát porazili vojská cára Simeona, dostali ich vodcovia iný návrh, tento krát od kniežaťa Svätopluka I. z Veľkej Moravy, ktorý bol ohrozený spojenectvom francúzsko-bulharských vojsk. Podľa dohody, ich úlohou bolo iba vyplienenie Panónie. Avšak pravá Maďarská sila dorazila v roku 895 prešla Vereckým priesmykom Karpaty. A ich úspechy v boji prinútili podunajské mocnosti k zastaveniu nepriateľstva. Frankovia a Moravania rýchlo uzavreli mier, zatiaľ čo Simeon, ktorý sa spojil s Pečeňami, otáľal s dojednaním mieru s Byzantskou ríšou.

S veľkou pravdepodobnosťou nebolo maďarské ťaženie v roku 895 len s účelom získania koristi, ale ako vopred premyslený útok, ktorý malo za účel získať pôdu na trvalé osídlenie. To dokazuje aj fakt, že v tomto boji boli vojská vedené najvyšším veliteľom „gyulou“, Arpádom. Bol nositeľom jedného z dvoch najvýznamnejších hodností, na ktorom bol pravdepodobne založený systém vlády dvoch kráľov. Arpád je taktiež jeden z prvých postáv maďarskej histórie, ktorého meno je zachované až do našich čias, a to v dielach dvoch byzantských cisárov Leva VI. Múdreho a Konštantína VII. Porfyrogenneta. K ďalším patril Kurszán, „kende“, nominálny vládca zväzu siedmich maďarských kmeňov, a rôzni nositelia tretej hodnosti „harka“, t.j. ďalší veliteľ. Prvým písomným záznamom maďarskej histórie je, slávne dobitie historickej vlasti Arpádovými bojovníkmi, ktoré je spojené aj s tragickým útekom jednoduchého atelkuszkého ľudu do Sedmohradska.

Gesta Hungarorum je kronika, ktorá popisuje 300 rokov víťazstiev nad fiktívnymi vodcami tu objavených národov Rumunov, Chazarov, Kumanov a ďalších. V skutočnosti však Maďari narážali na odpor veľmi zriedkakedy, lebo väčšina Karpatskej kotliny bola tvorená územie medzi franskou, veľkomoravskou a bulharskou ríšou a bola vlastne nikoho zemou. Sedmohradsko s údolím rieky Maros, pohraničná oblasť bulharskej ríše, bolo asi prvým územím za karpatským oblúkom, kde sa Maďari uchýlili, a podľa povesti každý s ich siedmich náčelníkov vybudoval hlinený hrad (tu má asi pôvod jeho nemecké meno Siebenburgen). Avšak v ďalších rokoch bolo zaznamenaných viacero sporov medzi samotnými náčelníkmi. Dôvodom týchto sporov mohli byť neúspešné boje s Pečeňami, pri ktorých prišli o dobytok, a taktiež kvôli zabratiu ďalších území. Preto Maďari nerozšírili svoju moc za rieku Dunaj až do roku 899, keď ich Arnulf, teraz už cisár, vyzval aby mu pomohli v boji proti italskému kráľovi Berengarovi, ktorý taktiež usiloval o cisársku korunu. Tak začal prvý maďarský nájazd na Západ.
V boji Maďari získali skúsenosti z politických pomerov na územiach, ktoré sa mali stať v nasledujúcom polstoročí cieľom ich nájazdov. Taktiež objavili najkratšie nájazdové cesty k nim. Využili zmätok vo Východofranskej ríši, ktorí nastál po Arnulfovej smrti v roku 899, a pri svojom návrate domov sa veľmi jednoducho zmocnili Panónie spoločne s územiami v Podunajsku. Po roku 906 rovnaký osud pripravili Veľkej Morave.

Je veľmi pravdepodobné, že prvé skupiny Maďarov sa v Karpatskej kotline začali usídľovať so súhlasom Moravanov v oblasti Potisia. Počiatočné relatívne dobré vzťahy Maďarov s Moravanmi na čele s panovníkom Mojmírom II. sa skončili už roku 900 keď Maďari obsadili Zadunajsko. Od tých čias sa začali množiť ich útoky na zvyšné územie Veľkej Moravy, oslabenej predchádzajúcou vojnou Mojmíra II. A jeho brata Svätopluka II. zavŕšilo porážkou Mojmíra II. roku 906.

Ako symbolický dátum zániku Veľkej Moravy sa uvádza rok 907, keď sa východofranské vojská pokúsili od starých Maďarov vydobyť Zadunajsko. V bitke pri opevnenej bratislavskej akropole 4. júla 907 však utrpeli ťažkú porážku. Pre Bavorov to malo ďalekosiahle dôsledky, pretože tu zahynul aj výkvet ich šľachty. Starým Maďarom už nestála v ceste žiadna významnejšia prekážka, ktorá by ich zadržala v ďalšom postupe na západ a na sever.
Po víťazstve sa stali novým hegemónom Karpatskej kotliny. Pokúsili sa tu pokračovať vo svojom nomádskom spôsobe života, ale v stredoeurópskych podmienkach sa však nedal dlhodobo aplikovať. Vyžadoval si totiž aby sa stáda presúvali podľa ročných období na veľké vzdialenosti medzi letnými a zimnými pastviskami. Poľnohospodárske plodiny, zbrane, hlinené nádoby a luxusný tovar získavali výmenným obchodom, lúpežou alebo vymáhaním mierových atribútov od domáceho obyvateľstva. Časť populácie sa musela začať zaoberať obrábaním pôdy. Trvalo mnoho desaťročí kým prešli na usadlý spôsob života.

Keď v dôsledku bavorských intríg v roku 904 zomrel Kurszán a v roku 907 zomrel Arpád, bol už dokončený nový geografický rámec maďarského osídlenia, ktorý bol zo všetkých strán chránený širokým pásom neobývanej zeme, tzv. „gyep“. V tomto období zabrali dve valcové centrálne oblasti pozdĺž Dunaja. Neskôr prešiel kniežací titul a aj moc nad celou touto oblasťou do dedičnej držby Arpádovcov. Každý kmeňový náčelník vládol ako knieža na území ktoré obývali jeho ľudia. Gyula, najvyššia hodnosť po náčelníkovi, vládol celkom nezávisle v Sedmohradsku, taktiež ako aj harka v západnom Podunajsku. Náčelníkom kmeňov boli podriadený predáci rodov a bohatí, tvoriacich vojenskú aristokraciu. Táto vrstva predstavovala iba jednu pätinu Maďarov ktorý sa usadili v Karpatskej kotline. Ostatný príslušníci ako služobníci, roľníci, remeselníci, alebo aj otroci vykonávali rôzne práce, hlavne pre elitu. Žili v samostatných komunitách a tešili sa s určitej nezávislosti. Tikalo sa to hlavne tesárov, hrnčiarov, kováčov a koženíkov. Najvyššia elita žila v samostatných obydliach so svojou rodinou a otrokmi, čo sa týka jednoduchých bojovníkov, tí sídlili na dedinách, rovnako ako zvyšok populácie.
Oblasť v ktorej žili starí Maďari sa vo veľkej miere líši od dnešnej podoby. Oblasť bola charakteristická záplavami, alebo barinami, hodila sa pre polonomádsky spôsob života, ktorý Maďari viedli v Atelkuzu. Podľa Arabských prameňov sa Maďari sťahovali do svojich zimovísk v riečnom údolí. Po oteplení sa vracali na pastviny ktoré sa nachádzalo na horných tokoch riek, kde pásli svoj dobytok, a koncom jesene sa vracali znova do svojich zimovísk, kde si vytvárali aj zásoby, a to hlavne s toho čo vypestovali. Obyčajný obyvatelia si veľmi rýchlo zvykli na usadlí spôsob života. Pestovali pšenicu, žito, jačmeň a proso. Venovali sa taktiež aj vinárstvu, pestovali chmeľ, z ktorého vyrábali pivo. Ich hlavnou úžitkovou plodinou bolo konope.

Čo sa týka nájazdov tak sa vyznačovali hlavne masakrom, vypaľovaní, znásilňovaním a nesmierne veľkou krutosťou. Úspech im dlho zaručovala hlavne kombinácia skvelých jazdeckých schopností a lukostreľba, ako aj podrobne premyslená stratégia. Boj sa začal bleskovým útokom, nasledovalo predstieranie víťazstva, kde bol hlavný cieľ dostať sa za nepriateľa a nasledovne ho zničiť náplavom šípov a bojom z blízka. Podľa osvedčenej praxe tureckých nomádov prenikli Maďari na určité územie tak dlho, až ich vládcov prinútili vykúpiť si dočasný mier ročným tribútom. Jedinú významnejšiu protiofenzívu podnikli v roku 907 bavorský vládca, skončila fiaskom a porážkou pri Bratislave.
Problém nastál pri nástupe mocného saského vojvodu Henrich I. na nemecký trón, ktorý si kúpil v roku 924 od Maďarov dočasný mier na deväť rokov. Počas tohto obdobia nechal postaviť niekoľko hradov, ktoré Maďari nevedeli dobýjať, posilnil a zreorganizoval svoju armádu s ktorou bol napokon schopný poraziť Maďarov v roku933 pri rieke Riade. Po tejto prehranej bitke sa ich nájazdy sústreďovali hlavne na južné Nemecko, avšak hneď ako si Henrichov syn Oto I. Veľký upevnil svoju moc, boli Maďari znova niekoľko krát porazení. Po vyplienení Panónie, Otovým mladším bratom Henrichom v roku 951 sa cieľom Maďarov stali Balkán a Byzancia.

Ústredná politika Byzantskej ríše voči staromaďarskému kmeňovému spoločenstvu bola prvým pokusom o nadviazanie stálejších diplomatických vzťahov, na druhej strane však umožnila ďalšiu vlnu vojenských výprav staromaďarských bojovníkov na západ. Pri jednej z nich došlo k dlhšiemu pustošeniu južného Nemecka. Nemecký cisár Oto I. však zostavil dostatočne silné vojsko, ktoré pripravilo staromaďarským bojovníkom 10. augusta 955 pri Augsburgu na rieke Lech katastrofálnu porážku. Podobný vojenský neúspech stihol staromaďarských bojovníkov i na východe roku 970, keď vystupovali ako spojenci ruského kniežaťa Sviatoslava proti Byzantsku.

Bitku pri rieke Lech považujeme za ukončenie ohrozovania civilizovanejšieho Západu barbarmi. Porážka prinútila maďarskú spoločnosť viesť usadlí spôsob života a vymeniť pohanské obyčaje za kresťanstvo, aby sa mohla zaradiť do spoločnosti kresťanských národov. Nebola to vlastne žiadna radikálna zmena ktorá sa odohrala v ten rok, lebo táto zmena vlastne sa formovala a presadzovala v celej druhej polovici 10. storočia, pričom sa neobmedzila len na Karpatskú kotlinu. Postihla celú periférnu oblasť kontinentu severne a východne od riek Labea Dunaja.

Po skončení výbojov Karola Veľkého sa pozdĺž týchto riek stabilizovali hranice západného sveta, v ktorej sa už začali formovať začiatky stredovekej spoločnosti. Spoločnosť sa už nedelila na základe pravidla slobodný a neslobodný, ale delili sa na šľachtica a roľníka, čiže na tých, ktorí pôdu vlastnia a na tých ktorí na nej pracujú. Príslušnosť v družine kmeňového náčelníka a od 8. storočia lénny systém umožňovalo obyčajnému slobodnému bojovníkovi uchovať si osobnú nezávislosť, niekedy aj dosiahnuť vyššie postavenie, alebo naopak spadnúť na úroveň neslobodných. Za to, že prisahal, že bude slúžiť svojmu pánovi zbraňou aj radou, vazal získal pôdu na pokrytie základných potrieb k novému spôsobu boja. Vazalstvo vytvorilo hierarchiu politickej organizácie s kráľom.

Zdá sa, že prvé vážne kroky smerujúce k stabilite vnútorných pomerov, položením základov pevnej územnej organizácie a k nenásilnému prispôsobeniu sa kresťanskému okoliu boli podniknuté už v roku 950 za vládyArpádovho vnuka kniežaťa Fajsa.

V tomto období boli kniežacie hrady ochranou jednak proti znepriateleným domácim kmeňovým náčelníkom, ako aj proti vnútorným nepriateľom. Vzhľadom k tomu, že maďarsko-nemecké vzťahy boli v polovici 10. storočia na bode mrazu, nemohli Maďari od Ríma očakávať vyslancov kresťanskej misie a obrátili sa preto na Byzanciu. Diplomatické kontakty s Carihradom boli také staré ako prítomnosť Maďarov v tejto oblasti.

Avšak v roku 957 byzantský cisár Konštantín VII. zrušil platbu ročného tribútu Maďarom. Nemecký kráľ, ktorý sa mal onedlho stať nemeckým cisárom, nenapodobnil protiavarskú politiku svojho predchodcu Karola Veľkého a namiesto toho aby usiloval o vyhladenie svojich polonomádských susedov, chcel z nich spraviť svojich vazalov, pomocou čoho mohol dosiahnuť ich christianizáciu. V roku 956 pravdepodobne presvedčil Konštantínových vyslancov o maďarskej bezbožnosti, v čom by sme mohli vidieť jednu z príčin vzájomného odcudzenia Maďarov a Byzancie. V druhej polovici vlády kniežaťa Taksonyho, ďalšieho Árpadovho vnuka, ktorý v roku 955 prevzal moc po Fajsovi, ktorý sa obrátil s žiadosťou o vyslanie biskupa rovno na Rím, lenže túto iniciatívu zmaril nový cisár.

V období okolo roku 970, keď Taksony zomrel a na kniežací trón sa posadil Gejza, dozreli podmienky napoloženie základov pre budúce Uhorské kráľovstvo. Nájazdy definitívne skončili, tradícia poľnohospodárstva a usadlého spôsobu života sa rozvíjala a taktiež došlo k zmene orientácie kresťanstva z východného na západný. Tak sa silnému a nekompromisnému vládcovi s jasnou víziou sami núkali stimuly a príležitosti k vykonaniu troch úloh. Po prvé nominálna vláda kniežaťa nad gyulou a veľkým množstvom ďalších predákov, ktorí síce uznávajú jeho zvrchovanosť a prisľubujú mu pomoc pri cudzej agresii, ale z daní a dávok ktoré vyberajú vo svojich dŕžavách si vydržiavajú nezávislé dvory a družiny, ktorá by sa mala stať skutočnou teritoriálnou vládou. Po druhé, bolo by potrebné vybudovať v celej zemi jednotný colný a daňový systém, a tak zaistiť zdroje pre nenahraditeľné vojenské sily. Po tretie by bolo nutné hromadne propagovať a šíriť kresťanstvo, jednak kvôli nemu samému, jednak ako prostriedok na dosiahnutie vyššie uvedených cieľov. Našťastie pre Uhorsko sa niekoľkým vládcom z arpádovskej krvi podarilo krvou a železom tieto ciele presadiť.
Gejza pochádzal z rodu Árpadovcov. Aby mohol vytvoriť centrálny štát musel obmedziť moc kmeňových náčelníkov. Jeho vojsko malo počet okolo 20 000 vojakov. Sobášom s dcérou sedmohradského kniežaťa si podmanil Sedmohradsko. Do Nitrianska, ktoré malo dôležitú úlohu pri správe juhozápadného Slovenska, dosadil svojho brata Michala. Po jeho násilnej smrti dal nitriansky údel synovi Štefanovi. Gejza pozval bavorských misionárov, aby tu šírili kresťanstvo, ktorí neskôr jeho a aj jeho syna Vajka pokrstili, a obaja prijali meno Štefan. Po Gejzovej smrti v roku 997 sa Štefan stal veľkokniežaťom. Gejzov syn Štefan pokračoval v konsolidácii štátu. Ešte pred rokom 1000 porazil vládcu Kappánya. Štefan obávajúci sa útoku Koppányových vojsk sa preplavil s vojskom za Dunaj a tu si vybudoval mocné opevnenie, aby sa mohol brániť. V rozhodujúcej bitke pri Veszpréme zvíťazil a získal Zadunajsko. Okolo roku 1000 n.l. zase porazil Ajtonya – Achtuma a tým získal Sedmohradsko a dolné Potisie.

Vyvrcholením konsolidácie bol vzniknového stredoeurópskeho štátu – Uhorského kráľovstva. Stalo sa to tak aj s podporou Ota III., ktorý sa snažil o urovnanie vojenských a politických pomerov v tejto časti strednej Európy. K vzniku štátu prispel tiež pápež Silvester II., lebo v ňom chcel presadiť kresťanstvo. Dňa 25. decembra roku 1000 sa uskutočnila korunovácia Gejzovho syna Štefana za prvého uhorského štátu.

Územné doformovanie uhorského štátu komplikovalo to, že v susedstve vznikali ďalšie dva silné štátne útvary, a to české a poľské kráľovstvo. Nemecká ríša prejavovala ambíciu rozšíriť svoje územie ďalej na východ, čo bytostne ohrozovalo vznikajúce Uhorské kráľovstvo. Z tohto hľadiska bolo hlavne územie dnešného Slovenska miestom stretu záujmov.

Keď po Gejzovej smrti nastúpil na veľkokniežací stolec Štefan, musel si svoje právo naň obhájiť v boji proti iným staromaďarským kniežatám. V tejto neistej dobe našiel Štefan spoľahlivých spojencov medzi starými slovenskými rodmi Hunt a Poznan. To, že Štefan našiel zázemie práve na území Slovenska treba vysvetľovať tak, že pravdepodobne už pred rokom 997 bol údelným vojvodom v Nitre. Pápež Silvester II. okolo roku 1000údajne poslal Štefanovi kráľovskú korunu s právom používať titul apoštolský kráľ. Treba pripomenúť, že kontinuita cirkevnej a svetskej správy, ako aj výroba v poľnohospodárskych a remeselných strediskách ostala od Veľkej Moravy v podstate neprerušená.
Svätá stolica pomerne rýchlo uznala uhorskú cirkevnú provinciu so sídlom v Ostrihome. Iste nebolo náhodné, že územie, patriace priamo pod správu ostrihomského biskupa, sa v 11. storočí, s výnimkou Ostrihomu a blízkeho okolia, rozprestieralo na sever od Dunaja. Ostrihomská arcidiecéza sa stala dedičkou a pokračovateľkou nitrianskej diecézy z roku 880. Vplyvná cirkevná hierarchia bavorskej provincie si robila nárok na správu tvoriaceho sa Uhorska. Na určitú kontinuitu s Veľkou Moravou poukazuje aj existencia údelného vojvodstva so sídlom v Nitre pre arpádovských princov, ktoré plnilo svoju funkciu až do roku 1113. Vládcovia nitrianskeho údelného vojvodstva vydávali vlastné mince, mali vlastný dvor a disponovali dobre vyzbrojenou družinou.

Za vlády Štefana I., koncom 11. storočia vyhláseného za svätého, došlo k dlho očakávanému upokojeniu vnútorných pomerov v uhorskom štáte. Štefan I. sa prejavil ako vynikajúci organizátor a zákonodarca. Nadväzujúc na veľkomoravskú tradíciu , vytvoril civilnú komitátnu správu a cirkevnú správu. Kráľovským sídlom a súčasne i sídlom arcibiskupa ako uhorského primasa sa stal Ostrihom. Okrem toho založil niekoľko nových biskupstiev: Jáger, Päťkostolie, Ráb, Csanád, Kalocs na území dnešného Maďarska, Alba Julia a Bihor v Sedmohradsku na území dnešného Rumunska a ich vedením poveril väčšinou vzdelaných benediktínskych mníchov. Sv.Štefan sa podobne ako jeho otec Gejza orientoval na európsky západ. Svedčí o tom i jeho svadba s bavorskou princeznou Gizelou. Dynastické spory a ničivé vojny s nemeckými cisármi, ktoré s novou intenzitou zasiahli Uhorsko po smrti Štefana I. roku 1038, veľmi oslabili celý štát.

V rokoch 1061- 1063 bol uhorským panovníkom Belo I., predtým údelné knieža v Nitre. Belo bol synom Štefanovho bratranca, nitrianskeho vojvodu Vazula poľskej kňažnej Adelaidy z dynastie Piastovcov. Meno Belo svedčí o silnej úcte k sv.Vojtechovi- Adalbertovi. Súčasne nám Belo I., ale i ďalší členovia arpádovskej dynastie môžu slúžiť ako dôkaz spriaznenosti s panovníckymi rodmi susedných slovanských krajín (poľský štát, Kyjevská Rus). Musíme poznamenať, že etnická príslušnosť nehrala v tejto stredovekej dynastii prvoradú úlohu a nijako nebránila prenikaniu slovanského elementu. Z uhorského hľadiska boli Arpádovci a vôbec všetci uhorskí panovníci rovnako kráľmi všetkých obyvateľov Uhorska bez ohľadu na ich etnický pôvod. Uhorských kráľov nemôžeme označiť iba ako maďarských kráľov.
Formovanie včasnostredovekého uhorského štátu je späté s menom uhorského kráľa sv. Ladislava (1077- 1095). Ladislav I. v spore o investitúru medzi pápežom a Svätou ríšou rímskou nemeckého národa podporoval pápeža. Dokázal tým nezávislosť vo vzťahu k mocnému nemeckému susedovi. Odmietal však pápežov návrh stať sa vazalom Svätej stolice podľa vzoru Chorvátska. Vnútornú rozháranosť a nestabilitu Uhorska odstránil Ladislav I. zavedením prísnych zákonov a podporou cirkvi. Za jeho vlády došlo ku kanonizácii dvoch členov arpádovskej dynastie: Štefana a Imricha. Kanonizovaný bol aj Gerard, čanádsky biskup talianskeho pôvodu. Prvým krokom na získanie Chorvátska, v tom čase samostatného kráľovstva, bol sobáš chorvátskeho kráľa Zvonimíra so sestrou uhorského kráľa Ladislava I. Ilonou. Po smrti kráľa Zvonimíra pozvala jeho vdova Ladislava I. do Chorvátska. Roku 1091 obsadil Ladislav I. prímorské Chorvátsko a svojho mladšieho brata Lamperta dosadil na chorvátsky trón. Definitívne začlenenie Chorvátska do uhorského štátu znamenala až korunovácia uhorského kráľa Kolomana za chorvátskeho kráľa v Biograde roku 1102. S Chorvátskom získalo Uhorsko ďalšie územie, obývané Slovanmi, s bohatou antickou tradíciou a veľkým obchodným významom, ktorý zvýrazňoval prístup k moru.
Počas panovania Bela II. (Slepého) roku 1137 bolo k Uhorsku pripojené malé kniežatstvo Ráma, ktoré predstavovalo severozápadnú časť Bosny. Uhorskú expanziu na Balkán sa usilovalo zastaviť Byzantsko a Benátky. Vlečúce sa boje však nakoniec iba potvrdili dosiahnuté uhorské územné zisky. K posledným väčším ziskom Uhorska na Balkáne patrí pripojenie časti Srbska počas panovania kráľa Imricha roku 1201. Ďalšou sférou uhorských záujmov bola Halič, kde sa uhorskí králi angažovali najmä v 12. a 13. storočí.
Čo sa týka územia Slovenska, to bolo začlenené do uhorského štátuv okolo roku 1018, keď Boleslav Chrabrý podpísal tzv. Budišínsky mier, ktorým sa vzdal územných nárokov v Uhorsku a Čechách. K definitívnemu začleneniu nášho územia došlo až koncom 11. storočia.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012