8. Koniec vlády Arpádovcov

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petuska1 (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 15.01.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 118 slov
Počet zobrazení: 1 399
Tlačení: 86
Uložení: 80

8. Koniec vlády Arpádovcov

Vláda Ondreja II. bola vyplnená veľkým množstvom výprav, ktoré celkom nepriniesli väčšie úspechy. Za pätnásť rokov podnikol 14 výprav do Haliče bez toho, žeby bol dosiahol reálny politický úspech. Prvá výprava do Haliče sa uskutočnila hneď roku 1205 a po nej pribral do svojho kráľovského titulu kráľ Haliče a Vladimírska (Ladomerie). Opakoval výpravy do Haliče a za vojvodu tu určil svojho syna Kolomana, ktorého však odtiaľ vyhnali. Ostrihomský arcibiskup však korunoval Kolomana za kráľa. Roku 1223 došlo k rozporom medzi Ondrejom a jeho najstarším synom Belom. Po zmierení roku 1224 dostal mladší kráľ Belo opäť Slavónsko, Chorvátsko, Dalmáciuako vojvodský údel. V Haliči sa usiloval Ondej II. presadiť za kráľa svojho najmladšieho syna Ondreja, ktorý si udržal Halič až do smrti.

Po smrti Ondreja II. 1235 bol za kráľa korunovaný jeho najstarší syn Belo IV. (1235-1270). Vzhľadom na prebiehajúci hospodársko-spoločenský vývoj bol Belo IV. opakom svojho otca a pokúšal sa, čiastočne už za otcovho života, zastaviť rozpad kráľovského majetku. Na vedúce miesta povolal nových ľudí, ktorí mu mali pomôcť v jeho diele. Nariadil prísnu revíziu donácii svojho otca a nemilosrdne odobral všetky majetky, ktorých nadobudnutie nebolo zaslúžené. Keďže sa revízia týkala veľkého počtu obdarovaných, popudil ňou proti sebe verejnú mienku a vyvolal všeobecnú nespokojnosť, čo vytvorilo nie práve vhodnú situáciu pre mobilizáciu všetkých síl na obranu pred blížiacimi sa Tatármi.

Začiatkom 13. storočia vznikla v Áziii pod vedením Džingischána (Temudžina) veľká Tatárska (Mongolská) ríša, ktorá sa po ovládnutí okolitých ázijských území dala na expanzívny vstup do Európy. Už roku 1223 porazili Tatári na rieke Kalke spojené ruské a kumánske vojska., obsadili veľkú časť Ruska a roku 1240 zaujali Kyjev.Kumáni ušli pred Tatármi do Uhorska, kde ich aj s kráľom prijal Belo IV. A usadil ich medzi Dunajom a Tisou. Vonkajšou zámienkou tatárskeho vpádu do Uhorska bolo, že Belo odmietol žiadosť Tatárov o vydanie Kumánov.

Vzhľadom na ešte trvajúci napätý vzťah medzi Belom IV. a veľmožmi bola pre Uhorsko práve najmenej vhodná situácia na odolávanie silnému protivníkovi. Belo IV. sa síce hneď, ako sa dozvedel o obsadení Kyjeva, začal pripravovať na vpád Tatárov , no dvorské kruhy a uhorská verejnosť toto nebezpečie podceňovali. Iní zas tvrdili, že aj Kumáni sú spojenci Tatárov a nemá sa im zdôverovať. Uhorské vojsko sa zhromažďovalo veľmi pomaly. Malú ochotu do boja prejavovali veľmoži, proti ktorým kráľ ešte nedávno veľmi prísne vystupoval. Tatárske vojská pod vedením Batu chána začali ťaženie proti Uhorsku začiatkom marca 1241, keď sa dozvedeli, že ich posledný posli k Belovi IV. o vydanie Kumánov, boli povraždení. K rozhodujúcej bitke došlo pri rieke Slanej 11. apríla 1241. Uhorské vojsko v nej bolo na hlavu porazené. Belov brat, vojvoda Koloman, ktorý velil oddielu, čo bol vystavený prvému náboru Tatárov, bol ťažko ranený a na následky zranenia zomrel v Záhrebe.
V Uhorsku prestala jestvovať organizovaná moc a odpor. Celá krajina bola vydaná napospas Tatárom. Belo IV. márne vypisoval pápežovi a ostatným západným panovníkom o pomoc. Pred Tatármi, ktorí sa ho usilovali zajať, musel újsť až na Dalmácke ostrovy. Keď sa situácia pre celú krajinu zdala beznádejná, Tatári v polovici roku1242 odtiahli z Uhorska, lebo Batú dostal správu o smrti veľkého chána Ogotaja a ponáhľal sa spolu so všetkými vojskami domov, aby mohol uplatniť svoje osobné ašpirácie pri novom upravení pomerov v ich ríši. Po odchode Tatárov bolo Uhorsko v úplne rozrušenom stave. Najviac bolo zničené územie na východ od Dunaja a Zadunajsko, na Slovensku najmä juhozápadné Slovensko a južná polovica východného Slovenska. Nepodarilo sa im však dobyťTrenčiansky hrad.
Belo IV. po tatárskom vpáde pochopil, že v novej situácii sa nezaobíde bez veľmožov, ktorí vzhľadom na svoje veľké majetky už vtedy predstavovali reálnu materiálnu silu. Pretože stále kolovali chýri o opätovnom vpáde Tatárov, bolo potrebné v prvom rade posilniť obranu krajiny stavaním kamenných hradov, ktoré sa osvedčili za tatárskeho vpádu ako nedobytné. Kamenné hrady sa stavali na miestach starých hradov a boli v ich bezprostrednej blízkosti, alebo aj na celkom nových strategicky dôležitých miestach. Hrady alebo ich časti stavali na svoj náklad aj mocní feudáli. Preriedené obyvateľstvo bolo čiastočne doplnené hosťami z okolitých krajín, ktorí zväčša dostali osobitné výsady.

Tatári z krajiny odišli no hordy Kumánov ostali. Usadili sa na širokých rovinách Uhorska a za peniaze poskytli vojenskú pomoc každému záujemcovi. Aj ostatná spoločnosť v Uhorsku akoby sa nimi nakazila: úskoky, boje, nekonečné naťahovanie, to bol jej každodenný chlieb. Došlo to tak ďaleko, že pápež vyslal poslov do Uhorska, aby sa prezvedeli ako vyzerá situácia v krajine. A tí mu napísali:„Krajina sa vracia k pohanským ohavnostiam.“ Vyslanci zároveň upozorňovali, že ani na kráľovskom dvore nie je všetko v poriadku. Proti Belovi sa vraj vzbúril jeho vlastný syn Štefan a domáha sa panovníckeho stolca už za otcovho života. Belo nechcel vyostrovať už aj tak zložitú situáciu v krajine, a tak prepustil synovi vládu nad jednou časťou kráľovstva. Uhorsko malo teda v tej chvíli dvoch kráľov, pričm každý mal inú predstavu o tom, ako treba vládnuť. Belo, verný svojím tradíciam sa orientoval na Nemecko, kde nachádzal vzor a upevnenie kráľovskej moci. Štefan sa cítil dobre len v slobodných kumánskych táboroch. Všetky neporiadky a rozpory v krajine využívali bohatí a mocní šľachtici. Najali si vojska Kumánov, ale aj žoldnierov zo zahraničia, opevnili sa na svojich hradoch a pustili sa do boja o nadvládu.

K významným politickým udalostiam z čias Belovej vlády patriaboje o Rakúsko a Štajersko. Po dohode s českým kráľom Přemyslom Otakarom patrilo Štajersko k Uhorsku, no po porážke pri rieke Morave, sa tu Belo IV. viedenským mierom definitívne vzdal svojich mocenských nárokov a až do konca vlády žil s českým panovníkom v priateľskom vzťahu. Toto nerád videl jeho bojachtivý syn Štefan, ktorý od roku 1258 spravoval Štajersko a jeho postúpením českému kráľovi stratil údel. K vyhroteniu situácie medzi otcom a synom, túžiacim po samostatnej vláde alebo údele, došlo roku 1262, keď sa prívrženci oboch stretli pri Bratislave. Otec ustúpil a krajina sa rozdelila na dve časti. Zadunajsko a Slovensko (bez Zemplínskej a Abaujskej župy), oblasti vtedy hospodársky významnejšie, si ponechal Belo IV., a územie na východ od Dunaja spolu so Sedmohradskom dostal Štefan. Toto rozdelenie krajiny a vlády trvalo prakticky až do smrti Bela IV., lebo sa mu nepodarilo zbaviť Štefana vlády nad polovicou kráľovstva.

Z čias po tatárskom vpáde poznáme veľké množstvo donácii majetkov na našom území, omnoho viac než na iných územiach vtedajšieho Uhorska. Má to dve príčiny. Na Slovensku najmä vo Zvolenskej župe, rozpadávajúcej sa už vtedy na menšie stolice, bolo pomerne mnoho pôdy v kráľovských rukách. Druhou príčinou je, že hornaté oblasti Uhorska spustošili Tatári oveľa menej než iné časti Uhorska, preto tu udeľovaná pôda aj s ľuďmi, ktorí ju obrábali, bola skutočne reálnym darom , čomu tak na spustošenej a vyľudnenej pôde nebolo. Existujú listiny, v ktorých sa výslovne konštatuje, že dar sa ináč bohatému feudálovi (s majetkami v iných častiach Uhorska) dáva na našom území preto, lebo všetky jeho majetky sú spustošené. V donáciách sa spomína veľmi mnoho osád, o ktorých z čias pred tatárskym vpádom niet písomných dokladov. Mnohé z donácii predstavovali udelenie drobného pozemkového majetku a povinnosťou obdarovaných bolo za určitých podmienok slúžiť pri kráľovskom vojsku alebo pri najbližšom hrade. Účelom týchto donácii bolo zvýšiť počet kráľovského vojska. Na udeľovanie menších majetkov Belom IV. máme už doklady spred tatárskeho vpádu, a to aj pre hosťov. Koncom vlády Bela IV. došlo k opätovnému potvrdeniu výsad šľachty, udelených zlatou bolou. Potvrdzovali sa tu mnohé články, ktoré boli na prospech strednej i drobnej šľachty, no zrejmá bola aj snaha panovníka rešpektovať osobitné postavenie najvýsadnejšej šľachtickej vrstvy, magnátov. Po smrti Bela IV. nastúpil na trón jeho syn Štefan, ako Štefan V. Ako samostatný panovník vládol len 2 roky.
 

Poslední Arpádovci

Štefan V. (1270-1272)

Posledný arpádovský panovník, ktorý niesol najpoužívanejšie meno v rode, nastúpil na trón ešte za vlády svojho otca. Bolo to výsledkom sporov, ktoré nastali medzi otcom a synom, najmä ohľadom postoja k babenberskému Rakúsku a k Přemyslovi Otakarovi II. Po čiastočnom urovnaní nezhôd sa stal Štefan nositeľom titulu mladší kráľ. Fakticky však bola krajina rozdelená medzi neho a Bela IV. Na zverenom území sa Štefan správal ako suverénny vládca, mal vlastné vojsko, mince ba i zahraničnú politiku. Rozdielne smerovanie oboch mužov zavŕšila bitka pri Isaszegu v roku 1265 v ktorej bol uhorský kráľ Belo IV. porazený vlastným synom Štefanom. Štefanove vladárske túžby sa naplnili po smrti Bela IV. To už bol niekoľko rokov ženatý s Alžbetou, dcérou kumánskeho náčelníka Sejhana. Obaja manželia sa nechali spoločne korunovať pár dní po Belovej smrti. Vzápätí Štefan zosadil všetkých otcových prívržencov.

Mnoho z nich, ba dokonca i členovia arpádovskej rodiny radšejzvolili útek do bezpečia, ktoré im poskytol český kráľ Přemysl Otakar II. presne tak, ako to sľúbil Belovi ešte za jeho života. I to bol dôvod vojny, ktorá vypukla medzi Štefanom a českým panovníkom. Uhorské vojská v nej utrpeli porážku v bitke pri Mošoni v roku 1271. Aj napriek mierovým rokovaniam, ktoré sa následne začali vo Viedni, kumánska jazda niekoľkokrát vyplienila Moravu patriacu českému kráľovi. Po neúspechu na vojenskom poli utrpel Štefan i diplomatickú porážku a musel sa vzdať navždy všetkých nárokov na rakúske krajiny. Ku koncu vlády sa zhoršili aj jeho vzťahy so šľachtou. Klika združená okolo chorvátskeho bána Joachima Pektariho, tajne podporovaná kráľovnou dokonca zajala následníka trónu Ladislava. 6. 8. 1272 kráľ podľahol nečakanej náhlej chorobe. Neplnoletý následník, ambiciózna matka, odbojná šľachta. To všetko neveštilo do budúcnosti nič dobré.
 

Ladislav IV. Kumánsky (1272-1290)

Za kráľa Uhorska bol korunovaný hneď po smrti svojho otca v roku 1272 ako desaťročný. Počas neplnoletosti mala za neho vládnuť matka Alžbeta Kumánska. Do jej vlády sa čoraz viac plietli príslušníci najbohatších uhorských magnátskych rodov, predovšetkým chorvátsky bán Joachim Pektari z rodu Gutkeledovcov.

O priazeň Uhorska sa v tom čase uchádzali obaja záujemcovia o korunu Svätej ríše rímskej, Rudolf Habsburský i Přemysl Otakar II.. Ladislav IV. sa napokon jednoznačne postavil na stranu Habsburga, čím pokračoval v politike svojho otca, ktorý bol nezmieriteľným nepriateľom českého kráľa. Mladý panovník sa dokonca osobne zúčastnil rozhodujúcej bitky oboch rivalov, ktorá sa odohrala na Moravskom poli v roku 1278. Uhorské vojsko veľkou mierou prispelo k porážke Čechov i ku smrti ich kráľa.

Vnútorná situácia v Uhorsku sa však stále zhoršovala. Na vyčíňanie pohanských Kumánov musela reagovať i pápežská stolica. Legát Filip pricestoval osobne do Uhorska aby sa presvedčil o situácii a aby napomenul mladého kráľa. Tieto kroky však spôsobil i pravý opak. Urazený Ladislav sa ešte viac primkol ku Kumánom, ktorých divoký a nespútaný život mu vyhovoval oveľa viac. I keď bol nútený prisľúbiť vykonanie nápravy, nič z toho na nekonalo. Pre neho by to znamenalo úplne zmeniť spôsob života, podriadiť sa však nemienil. Na sľuby veľmi rýchlo zabudol. Pápežský legát Filip, nevidiac inú možnosť, vyhlásil nad krajinou interdikt a Ladislava exkomunikoval z cirkvi. Len s veľkým úsilím sa uhorským vyslancom podarilo presvedčiť samotného pápeža, aby trest zmiernil. V roku 1280 je však Filip opäť v Uhorsku. Na stretnutí s kráľom a jeho matkou žiadal prijatie ráznych opatrení voči pohanom. Napriek sľubom v písomnej podobe sa opäť nič nezmenilo.
S vyčíňaním kráľa a jeho kumánskej družiny bola čoraz nespokojnejšia i šľachta. Niektorí jej predstavitelia sa dokonca pokúsili kráľa zosadiť. To ho priviedlo k myšlienke pozvať si na pomoc Tatárov. A tak v rokoch 1285, 1287 a 1288 prichádzajú do krajiny, aby mu pomohli skrotiť šľachtu. Strašne vyplienili najmä východné Slovensko. To bol dôvod na otvorenú vojnu s najsilnejšími uhorskými rodmi. Do boja povstali Kyseckí, Boršovci ale i spišskí mešťania. Kráľ utrpel niekoľko porážok. Po výmene pápeža sa mu nový muž na petrovom stolci dokonca chystal vyhlásiť križiacku výpravu. K tomu však nedošlo. 10. 6. 1290 zavraždili kráľa Ladislava IV. traja Kumáni v tábore pod hradom Chersig.
 

Ondrej III. (1290-1301)

Kráľ, s ktorým na trón nikto nerátal. Bol synom Štefana, ktorý sa narodil až po smrti svojho otca, uhorského kráľa Ondrea II. , takže jeho legitimita bola často spochybňovaná. Situácia, ktorá v Uhorsku nastala po zavraždení Ladislava IV. Kumánskeho si vyžadovala rýchle riešenie. Uchádzači o trón boli totiž traja. Okrem Ondreja, neapolskí Anjouovci žiadali trón pre Karola Martela a tiež cisár Svätej ríše rímskej Rudolf I. Habsburský. Uhorská šľachta sa takmer jednomyseľne vyslovila za Ondreja. S pomocou matky sa pomocou rôznych machinácií a zákulisných ťahov dokázal zbaviť svojich kráľovských protivníkov.

Z uhorskej šľachty mu najviac problémov robila rodina Kyseckých, ktorým vyhlásil vojnu. Keďže uhorskej šľachte sa postupne prestávala páčiť zahraničná politika kráľa, ktorý sa zapojil do boja o korunu Svätej ríše rímskej na strane Habsburgovcov, čoraz reálnejšou sa stávala výmena na tróne. Šubičovci, Frangepanovci, Baboničovci i pápež otvorene začali podporovať nároky Karola Róberta z Anjou na trón.

Konflikt sa vyostril po tom, čo do Uhorska prišiel v roku 1300 s pomocou Šubičovcov samotný Karol Róbert. Ondrej zrejme dúfal, že ho urovná diplomatickou cestou. Tento plán mu však nevyšiel.

14. januára 1301 zomrel dodnes nevysvetlenou smrťou, ktorá prišla vhod všetkým jeho odporcom, takže sa často objavujú narážky o možnej otrave.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 5)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.209