Povojnová Európa

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Chlapec sp-prace (11)
Typ práce: Poznámky
Dátum: 13.07.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 611 slov
Počet zobrazení: 5 689
Tlačení: 462
Uložení: 474
Ukončenie vojny znamenalo novú úlohu, ktorá stála pred politikmi a diplomatmi európskych krajín. Bolo potrebné vysporiadať sa s porazenými a určiť hranice novovzniknutým štátom. S tým sa museli vyrovnať dohodové štáty v snahe zastaviť rozpínavosť Nemecka a stabilizovať situáciu v Európe. Mimo tohto diania zostávalo boľševické Rusko, ktoré sa vydalo na cestu krvavej občianskej vojny a v podstate od novembra 1917 prestalo byť spojencom Dohody. Jednou z požiadaviek dohodových krajín bolo aj to, aby sa rokovaní zúčastňovala iba demokratická vláda zastupujúca väčšinu národa. Za takúto nebola považovaná ani Leninova boľševická vláda, ani nemecký cisár, ani maďarskí boľševici na čele s Bélom Kunom. Z týchto dôvodov sa rokovaní nezúčastnila ani jedna zo spomenutých krajín.

Jedným z najdôležitejších dokumentov, ktorý mal byť východiskom pri rokovaní s porazenými krajinami, bolo 14 bodov prezidenta Wilsona, ktoré boli považované za oficiálny program dohodových štátov. Odvolávali sa na ne hlavne Nemci pri podpise mierovej dohody, keď na nej chceli niečo zmeniť.

Nie každá z európskych mocností však bola ochotná bezvýhradne prijať Wilsonovu víziu usporiadania povojnových vzťahov, ktorá odmietala tajnú diplomaciu. Zmenili sa ja mocenské pomery:

· Postavenie USA ako svetovej veľmoci sa po vojne upevnilo už aj vzhľadom na to, že ich priemysel zaznamenal minimálne straty a naopak ekonomiky európskych spojencov boli zadĺžené, pričom hlavným veriteľom boli USA, ktoré preto neusilovali o územné zisky, ale o čo najväčšiu liberalizáciu svetového obchodu.

· Francúzsko, vedené obavami o svoju bezpečnosť, sa usilovalo o trvalé oslabenie Nemecka a o čo najvyššie vojnové reparácie. Francúzi chceli Nemecko oslabiť tak teritoriálne, ako aj hospodársky. Nemecko malo byť podľa Francúzov rozdelené, sčasti okupované a malo platiť vysoké vojnové reparácie.

· Veľká Británia porážkou Nemecka stratila najvážnejšieho námorného protivníka, preto sa usilovala hlavne o získanie nemeckého a tureckého koloniálneho panstva v Afrike, Palestíne a Prednej Ázii vôbec. Na rozdiel od Francúzov, Angličania v záujme európskej mocenskej rovnováhy odmietali tvrdé postihy pre Nemecko, pretože takto by sa Francúzsko stalo dominantnou mocnosťou na starom kontinente.

V tejto konštelácii síl, kde vo vzťahu k Nemecku vystupovali Francúzi ako maximalisti a USA ako idealisti, by sa dalo predpokladať, že VB bude plniť úlohu akéhosi prostredníka medzi týmito dvoma krajinami. Je však potrebné pripomenúť, že tak Británia ako aj Francúzsko mali záujem na reparáciách vzhľadom na svoje dlhy voči USA.

Parížska mierová konferencia
Konečné riešenie všetkých vyššie spomínaných problémov mala nájsť konferencia, ktorá sa začala 18. januára 1919 vo Versailles pri Paríži. Už samotné miesto konania konferencie (Paríž) malo symbolizovať na jednej strane západnú demokraciu a na strane druhej to mal byť výraz úcty voči jednej z najviac postihnutých krajín.

Na čele konferencie bola tzv. Rada piatich zložená zo šéfov delegácií a Rada desiatich, v ktorej boli aj ministri týchto krajín:

· USA – prezident Woodrov Wilson a štátny tajomník Robert Lansing. Wilson, ako líder americkej Demokratickej strany, presadzoval politiku americkej angažovanosti v Európe prostredníctvom Spoločnosti národov. Počas svojej prítomnosti na konferencii v Paríži strácal domácu podporu, takže americká verejnosť sa pod vplyvom jeho oponentov viac prikláňala k politike americkej izolácie.

· Francúzsko – predseda vlády Georges Clemenceau, pre svoju neústupčivosť prezývaný „tiger“, a minister zahraničia Stephen Pichon
· Veľká Británia – premiér David Llyod George a minister zahraničia James A. Balfour
· Taliansko – premiér Vittorio Orlando a minister zahraničia Sidney Sonnino
· Japonsko – Kinmoči Saiondži a minister zahraničia Nobuaki Makino, ktorí vstupovali do jednaní iba v otázkach Ďalekého východu a Pacifiku.

Keďže Taliani konferenciu čoskoro opustili, rozhodovali väčšinou najvyšší predstavitelia USA, VB a Francúzska, ktorým sa začalo hovoriť Veľká trojka.
Oficiálne najvyšším orgánom konferencie bolo plenárne zasadanie všetkých štátov (bolo ich 32), ktoré vyhlásili vojnu Nemecku. Toto plénum v podstate iba schvaľovalo uznesenia, na ktorých sa dohodla Rada štyroch riešiaca otázky Európy. Tvorili ju Wilson, Llyod George, Clemenceau a Orlando.
Na konferencii pracovalo celkom 58 výborov, ktoré sa zaoberali čiastkovými problémami a odporúčali riešenia nadradeným orgánom. V jednom z týchto výborov presadzovala svoje požiadavky aj česko – slovenská delegácia. Na jej čele bol formálne predseda vlády Karel Kramář. Skutočným šéfom delegácie bol minister zahraničia Eduard  Beneš.
Zdroj: killka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 4.6)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.013