Problémy versailleského systému

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Chlapec sp-prace (11)
Typ práce: Referát
Dátum: 13.07.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 185 slov
Počet zobrazení: 8 549
Tlačení: 649
Uložení: 757
Po skončení vojny potrebovala Európa aspoň niekoľko rokov na to, aby skonsolidovala nielen politickú, ale aj hospodársku situáciu. Pri snahe o konsolidáciu sa však prejavili problémy, ktoré pretrvávali už od mierovej konferencie.

· Prvá bola skupina problémov týkajúcich sa rôznych predstáv o politickej spolupráci v Európe. Tvrdým úderom pre západoeurópske štáty bolo to, že USA sa bezprostredne po skončení mierovej konferencie stiahli z Európy a nemali záujem na udržiavaní európskeho systému politiky. Z týchto dôvodov hlavne Francúzsko vyvíjalo tlak na VB, od ktorej chceli dosiahnuť uzatvorenie aliancie namierenej proti Nemecku. Francúzi mali záujem na tom, aby v prípade nemeckej snahy o odvetu za prehratú vojnu nezostali vo vojne s Nemeckom úplne sami. Okrem Británie sa mali na spomínanej aliancii podieľať aj Francúzsku naklonené krajiny na východných nemeckých hraniciach – Poľsko a Československo.

· Druhú skupinu problémov tvorili hospodárske problémy európskych krajín. VB, ktorá spolu s Francúzskom bola najväčším dlžníkom USA, potrebovala nájsť spôsob, akým by získala dostatok prostriedkov nielen na splácanie dlhov, ale aj na hospodársky rozvoj, pretože v Británii bola v tom čase obrovská nezamestnanosť. Problém bol v tom, že výrobky, ktoré Briti vyrábali, nemali kde predávať. V podobnej situácii bolo aj Francúzsko a Nemecko. Z tohto pohľadu bolo pre Britov výhodnejšie nepodporovať francúzske požiadavky na totálnu politickú aj hospodársku izoláciu Nemecka. Briti potrebovali silné a prosperujúce Nemecko, ktoré by bolo nielen odberateľom ich výrobkov, ale aj určitou konkurenciou pre francúzsku hegemóniu na európskom kontinente.

· Ďalšou spornou otázkou bola otázka hospodárskej obnovy Ruska, ktoré bolo po vyčerpávajúcej občianskej vojne úplne zničené a potrebovalo zahraničné investície. Obrovský ruský trh na jednej strane lákal západných investorov, na strane druhej niekoľko rokov po vzniku sovietskeho Ruska žiaden európsky štát nebol ochotný de iure uznať legitimitu sovietskej vlády. Problém bol v tom, že komunisti znárodnili všetok majetok na svojom území, čím výrazne poškodili dovtedajšie, hlavne francúzske, investície. Preto Francúzsko požadovalo vrátenie týchto prostriedkov a podnikov a až potom bolo ochotné rokovať o uznaní vlády sovietov. Keďže však Rusi odmietali vrátiť „kapitalistom“ akýkoľvek majetok, rokovania uviazli na mŕtvom bode. Rovnako iniciatíva britského premiéra Llyoda Georgea, ktorý bol ochotný rokovať s komunistami, kvôli odporu Francúzov uviazla.

· Špecifickú úlohu zohrávala aj nemecká otázka, ktoré sa dostalo do úplnej izolácie, podobne ako Rusko. Francúzi ich chceli reparáciami čo najviac vyčerpať a preto s nimi rokovali ako s podmaneným štátom a sovietske Rusko predstavovalo pre Nemcov komunistickú hrozbu, s ktorou nechceli nič mať.

· Ďalším problémom bola otázka odzbrojenia, ktorá sa naliehavo objavovala v medzinárodných vzťahoch po skúsenostiach svetovej vojny. Vehementne túto požiadavku presadzovala VB, ktorá hneď po skončení vojny drasticky znížila stav svojej armády. Naopak veľkým nepriateľom odzbrojovania bolo Francúzsko, ktoré pri vtedajšom oslabení Nemecka a Ruska a pri neexistencii Rakúsko – Uhorska bolo dominantnou mocnosťou na kontinente. Francúzska zahraničná politika bola navyše determinovaná nenávisťou a strachom z Nemecka.

Janovská konferencia – apríl, máj 1922
Vďaka tlaku VB sa nakoniec zorganizovala medzinárodná konferencia v talianskom Janove v roku 1922, na ktorej sa mali prerokovávať otázky európskeho hospodárstva. V prvom rade sa mali prerokovať otázky súvisiace s platením nemeckých reparácií, ktoré Nemci neboli schopní plniť. Témou konferencie bola aj otázka Ruska, resp. jeho zapojenia do európskej ekonomiky. Treba podotknúť, že väčšina európskych štátov dovtedy de iure neuznala sovietsku vládu. Jednou z podmienok jej uznania bolo totiž uznanie sovietskej vlády, že je ochotná vziať na seba všetky dlhy a záväzky cárskej vlády, čo boľševici odmietali.

Absenciu ruského trhu okrem Anglicka a Francúzska pomerne výrazne pociťovalo aj Nemecko, ktoré vznikom sovietskeho Ruska stratilo možnosť investovať a podnikať v týchto priestoroch. Aj Nemci (ale hlavne Angličania) uvažovali nad tým, aby sa vytvorilo určité konzorcium, ktoré by pomohlo rozprúdiť obchod s Ruskom. Jednou z podmienok pre Nemcov však bola spočiatku účasť západných mocností – hlavne Anglicka. Nemci sa zmluvou z Versailles stali závislými na spojencoch a práve v nadviazaní kontaktov s Ruskom videli možnosť hospodárskeho osamostatnenia sa.

Rusi mali zase eminentný záujem na tom, aby sa Nemecko nestalo členom západného konzorcia. Išlo im totiž o oslabenie západného protikomunistického spojenectva a preto sa usilovali o podpísanie dvojstrannej hospodárskej zmluvy s Nemeckom v čo najkratšom čase.

Keď sa janovská konferencia nakoniec začala, jej oficiálnym programom bola hospodárska obnova Európy, otázka nemeckých reparácií a vojnových dlhov však do jednania nebola zaradená, pretože príliš komplikovala vzťahy jednotlivých krajín. Na konferenciu boli pozvaní aj sovieti, ktorí to prijali s zadosťučinením, ale naďalej pevne rozhodnutí neuznať žiaden zo záväzkov voči „imperialistom“. Na druhej strane Nemci vnímali konferenciu ako príležitosť vymaniť sa zo závislého vzťahu voči spojencom a jednať s nimi ako rovný s rovným. Konferencie sa zúčastnilo spolu 29 štátov. Vyhliadky na úspech celej konferencie neboli veľké. Francúzska neochota ustúpiť, odmietnutie USA aktívne sa zúčastniť, ako aj panická obava sovietov zo spiknutia Západu obmedzovali manévrovací priestor britskej politiky. Po tom ako sovieti odmietli spojenecké požiadavky (otvorenie ruského trhu, vrátenie znárodnených podnikov a platenie predvojnových dlhov), sa rokovania dostali do slepej uličky.

Ako náhle si Nemecko overilo neústupčivý postoj Francúzska v otázke reparácií (odmietli znížiť reparácie) a Rusko obdobný postoj v otázke platenia cárskych dlhov, učinili obidve delegácie prekvapivý krok. 16. apríla 1922 v sídle sovietskej delegácie v Rapalle podpísal ľudový komisár Georgij Čičerin s nemeckým ministrom zahraničia Waltherom Rathenauom zmluvu, v ktorej sa obidve strany vzdali všetkých vojnových náhrad voči sebe navzájom a nadviazali diplomatické styky. Rapallskou zmluvou sa Nemecko zrieklo náhrady za znárodnený majetok a stalo sa tak prvým štátom, ktorý uznal sovietske Rusko de iure. Obidva štáty tak položili základy pre obojstranne výhodnú spoluprácu. Rusi dostávali z Nemecka nové technológie, ktoré by si ináč nemohli dovoliť. Nemcom zmluva umožnila obchádzať ustanovenia versaillskej zmluvy. Napríklad, keďže Nemci nemohli na svojom území vyrábať a skúšať ťažké zbrane, tak ich vyrábali a skúšali v ZSSR.

Locarnská konferencia (5. – 16. október 1925)
Po neúspechu v Janove a po doslovnom fiasku, ktoré utrpela francúzska politika v Porúrí, prišla nemecko – ruská zmluva ako blesk z jasného neba. Francúzsko si uvedomovalo, že jeho vedúca pozícia v Európe veľmi rýchlo slabne. Z týchto dôvodov veľmi promptne zareagovali francúzski predstavitelia na ponuku nemeckého ministra zahraničia Gustava Stresemanna. Stresemann im ponúkol garanciu hraníc na Rýne v tzv. Rýnskom garančnom pakte. Za účelom dojednania tejto zmluvy sa zišla konferencia vo švajčiarskom Locarne, ktorej sa zúčastnili: Nemecko, Francúzsko, VB, Taliansko, Belgicko, prizvané bolo aj Poľsko a ČSR. Rýnsky garančný pakt bol podpísaný 16. októbra 1925 a garantoval nedotknuteľnosť hraníc Nemecka s Francúzskom a Belgickom. Týmto aktom malo Francúzsko a Belgicko zaistenú neporušiteľnosť západných nemeckých hraníc.

Za prehru francúzskej zahraničnej politiky sa však považuje fakt, že Francúzi nedokázali podobnú garanciu dať svojim stredoeurópskym spojencom – Poľsku a ČSR. S Poľskom a ČSR Nemecko podpísalo iba arbitrážne zmluvy, ktoré nedávali jasnú záruku ochrany ich hraníc s Nemeckom. V praxi to znamenalo, že hranice sa môžu zmeniť, ak sa na tom dohodne arbitrážna komisia pozostávajúca z európskych veľmocí, čo nakoniec využil Hitler v roku 1938. Takýmto spôsobom si Nemecko zaistilo pokoj na západných hraniciach, ale ponechalo si otvorenú otázku východných hraníc.

V ten istý deň doplnilo Francúzsko svoje predchádzajúce spojenecké zmluvy s východnými spojencami o garančné zmluvy, ktoré mali obidva štáty upokojiť. Francúzsky ministerský predseda Briand a nemecký minister zahraničia Stresemann sa vďaka Locarnu v roku 1926 stali laureátmi Nobelovej ceny za mier.
Zdroj: killka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7.2)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020