Európa po nástupe Hitlera k moci

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: sp-prace (16)
Typ práce: Referát
Dátum: 14.07.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 194 slov
Počet zobrazení: 8 594
Tlačení: 691
Uložení: 744
Hitlerove prípravy na vojnu
2. februára 1932 sa v Ženeve začala konferencia o odzbrojení. Táto snaha však vyšla naprázdno, pretože najsilnejšie európske krajiny neboli ochotné ustúpiť od svojich požiadaviek. Francúzsko odmietalo znovuvyzbrojenie Nemecka, ktoré podmieňovalo bezpečnostnými zárukami a Nemecko zase trvalo na rovnakej výzbroji, akú mali okolité štáty.

V januári 1933 sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler a jeho zahraničná politika jednoznačne smerovala k vojne. Hitler rozbil Weimarskú republiku a začal pripravovať Nemecko na svoje zámery. Cieľom jeho politiky bol vzniknového poriadku“ v Európe a vo svete. V nacistickej ideológii patrili boj a násilie na vrchol hierarchie hodnôt a „Veľkonemecká ríša mala byť vybudovaná na troskách zničenej Európy v priestore vyprázdnenom od menejcenných národov a židovskej rasy.“ Hneď v roku 1933 Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov, aby sa takto vyhlo nepríjemnej kritike na medzinárodnej scéne. Na uskutočnenie svojich svetovládnych plánov však Hitler potreboval silnú armádu a preto napriek zákazu z Versailles, začal podporovať zbrojný program armády a zvyšovať jej počty. V tomto počiatočnom období však sám Hitler priznal obavy z francúzskeho zásahu, ktorý by jeho plány pravdepodobne navždy prekazil.

Obrovské výdaje na zbrojenie a štátne zákazky (napr. na výstavbu diaľnic) veľmi rýchlo znížili nemeckú nezamestnanosť, čím si Hitler upevnil svoju popularitu medzi obyvateľstvom. Otázku nezamestnanosti mladých sčasti vyriešil v roku 1935, keď opäť porušil versaillskú zmluvu a zaviedol všeobecnú brannú povinnosť. Postupne začalo pracovať aj Goebbelsove ministerstvo propagandy, ktoré presviedčalo nemeckú aj svetovú verejnosť, že Hitler vojnu nechce, ale je do nej tlačený západnými štátnikmi.

Reakcie Západu – appeasement
Európske veľmoci na čele s VB sa podobne ako nemecký prezident Hindenburg domnievali, že Hitlera sa im podarí ustrážiť, keď mu dajú zodpovednosť za vedenie vlády. Z toho pramenila britská (neskôr aj francúzska) politika appeasementu. Jej podstatu tvorili ústupky Hitlerovým požiadavkám, ktoré mali „uspokojiť“ Nemecko a priviesť ho naspäť do Spoločnosti národov. Utvrdzovala ich v tom aj mierová rétorika A. Hitlera.

Kým na verejnosti vystupoval Hitler ako mierumilovný štátnik, ktorý žiada iba spravodlivé nemecké požiadavky, v súkromí sa vyjadroval veľmi otvorene. Medzi dôstojníkmi reichswehru (ríšskej armády) už začiatkom februára 1933 načrtol plán dobytia „životného priestoru“ na Východe. Najprv chcel dobyť strednú a potom východnú Európu. Francúzsko chcel buď poraziť, alebo si podriadiť, dosiahnuť takto kontinentálnu hegemóniu a stať sa svetovou veľmocou spolu s USA. Na dosiahnutie týchto cieľov bol ochotný ísť do zväzku s VB ako s rasovo príbuzným národom. Rovnako počítal s Talianskom a Japonskom ako so spolubojovníkmi. Hitler sa už v roku 1936 vyjadril veľmi jednoznačne: „Nemecká armáda musí byť do štyroch rokov pripravená k nasadeniu, nemecké hospodárstvo musí byť do štyroch rokov pripravené na vojnu.“ V podobnom duchu sa vyjadroval aj jeho blízky spolupracovník Hermann Goring: „My už sme vo vojne, len sa ešte nezačalo strieľať:“

Hitler a Mussolini – konkurenti a spojenci

Kým západné veľmoci, VB a Francúzsko, vo vzťahu k Nemecku poctivo uplatňovali politiku appeasementu, tak na druhej strane sa veľmi zaujímavo vyvíjal vzťah dvoch fašistických diktátorov – Hitlera a Mussoliniho. Pre prvú fázu ich vzťahov je typické napätie, ktoré vyplývalo z ich záujmov v Rakúsku. Kým Hitler považoval Rakúsko za súčasť budúcej Veľkonemeckej ríše, tak autoritatívny režim rakúskeho kancelára Engleberta Dollfusa sa jednoznačne orientoval na Mussoliniho Taliansko. Dokonca v júni 1933 boli rakúski nacisti, ovládaní z Nemecka, zakázaní. Sám Mussolini otvorene podporoval Dollfusa a patrične to dával Hitlerovi najavo. Hitler a Mussolini sa dokonca v tomto období aj stretli (jún 1934), ale napriek určitej spriaznenosti obidvoch režimov si zjavne nepadli do oka. Mussolini bol pobúrený arogantným správaním Hitlera, o ktorom prehlásil, že „je určite blázon a pravdepodobne aj klamár“.

V júli 1934 sa rakúski nacisti s Hitlerovou podporou pokúsili o puč. Po jeho prezradení Mussolini vyslal k hraniciam Rakúska armádu. Zatiaľ nepripravený Hitler musel cúvnuť.

Mussolini si však veľmi rýchlo uvedomil, že politikou lavírovania medzi Západom a Hitlerom sa veľmi rýchlo dostane do izolácie a preto sa snažil o zblíženie najmä s Francúzskom. Jeho zámerom bolo znovu vybudovať rímske impérium, na čo potreboval kolónie. Keďže väčšinu kolónií už vlastnili VB a Francúzsko, zostávali mu už iba niektoré územia v Afrike. Najprv získal Líbyu a v roku 1935 začal vojenský útok na dovtedy nezávislé cisárstvo Habeš (dnešná Etiópia). Tento útok bol jednoznačnou agresiou, ktorá mala byť medzinárodne odsúdená. Briti a Francúzi sa však neodhodlali zakročiť. Obávali sa, aby razantný proces nevohnal Mussoliniho do Hitlerovho náručia. Napriek tejto opatrnosti sa napokon stalo to, čoho sa západné mocnosti najviac obávali. Práve konflikt v Habeši prispel k tomu, že sa Hitler zblížil s Mussolinim. Samotné morálne odsúdenie agresie západnými krajinami nemalo na vojnu vplyv, ale Mussolinimu ukázalo, že skôr či neskôr by podobné dobrodružstvá narazili na ich odpor. Mussolini preto začal sondovať možnosti zblíženia s Hitlerom. Váhavosť a ústupčivosť Západu povzbudili aj Hitlera a v marci 1936 porušil mierovú zmluvu tým, že nemecké vojská vpochodovali do Porýnia. Zo strany Adolfa Hitlera išlo o veľmi riskantný ťah. Sám sa vyjadril, že tieto dni patrili k najkritickejším v jeho živote, pretože prípadný francúzsky zásah by navždy pochoval jeho svetovládne plány. Nemecko v roku 1936 ešte ani zďaleka nebolo pripravené na vojnu. Západné demokracie sa však zmohli len na písomný protest.

Občianska vojna v Španielsku 1936 – 1939
Občianska vojna v Španielsku znamenala jedinečnú možnosť, kde sa mohli predstavitelia dvoch fašistických štátov konečne zblížiť a začal spolupracovať. Španielsko bolo od roku 1931 republikánske a od roku 1936 tam boli vo vláde socialisti (ale bez komunistov). Volebné víťazstvo ľavicovej koalície urýchlilo rozhodnutie občianskej junty zvrhnúť vládu násilím. Pod vedením generálov Emilia Molu a Francisca Franca sa 18. júla 1936 začal ozbrojený puč v Španielskom Maroku. Na čelo povstania sa čoskoro postavil Francisco Franco a boje sa preniesli na územie Španielska. Franco ovládol 1/3 územia a keďže nemal dostatok síl na ďalší boj, požiadal o pomoc Taliansko a Nemecko. Obidva štáty spočiatku váhavo, neskôr však koordinovane, začali podporovať Franca. Do Španielska prúdili zásoby zbraní, vojenský materiál, ale aj ozbrojené vojenské jednotky.

Republikánska armáda sa obrátila s prosbou o pomoc na Francúzsko. Francúzska strana však vydala zákaz dodávať zbrane obom bojujúcim stranám a priklonila sa k britskej politike neintervencie, ktorá mala zabrániť nekontrolovateľnému medzinárodnému konfliktu. Ich pomoc sa obmedzila na dobrovoľnú účasť ich občanov v Interbrigádach. Počet ľudí bojujúcich v radoch republikánov dosiahol až 35 000 (z toho z ČSR asi 1 500). Tento postoj „západniarov“ sa nezmenil ani po apríli 1937, keď nemeckáLegie Condorleteckým náletom zničila španielske mesto Guernica, čo vyvolalo medzinárodné pobúrenie. (Na tento barbarský čin zareagoval aj španielsky maliar Pablo Picasso, ktorý v roku 1937 namaľoval obraz Guernica).

Vďaka spolupráci Talianska a Nemecka v roku 1939 boli republikáni definitívne porazení a v máji 1939 VB a Francúzsko dokonca uznali Francovu vládu.

Nemecko – talianska spolupráca v Španielsku viedla k ďalšiemu rozvíjaniu „dobrých vzťahov“. Po dohode v otázke Rakúska, bol 23. októbra 1936 v Berlíne medzi Nemeckom a Talianskom podpísaný protokol, ktorý obsahoval uznanie Francovho Španielska, koordináciu spoločného boja proti komunizmu a sľub vzájomnej pomoci v ďalších otázkach. Mussolini neskôr túto zmluvu nazval Os Berlín – Rím.

25. novembra 1936 bol podpísaný nemecko – japonský Pakt proti Kominterne, ktorý bol vo svojej podstate namierený proti ZSSR. O rok neskôr, v roku 1937, k Paktu pristúpilo aj Taliansko a vznikol tak spolok fašistických štátov, ktorý dostal pomenovanie Os Berlín – Rím – Tokio.

Zdroj: killka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.023 s.
Zavrieť reklamu