Povojnové Rusko - Sovietsky zväz

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Chlapec sp-prace (11)
Typ práce: Referát
Dátum: 14.07.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 178 slov
Počet zobrazení: 8 846
Tlačení: 636
Uložení: 639
Občianska vojna „červených proti bielym“
V protiklade so sľubmi boľševikov o ukončení vojny, bol koniec vojny pre Rusov v roku 1918 ešte v nedohľadne. Kým v ostatnej Európe sa už nebojovalo, v Rusku sa rozpútala krvavá občianska vojna doplnená rusko – poľskou vojnou, ktorá bola ukončená až v októbri 1920. Ponižujúci brest – litovský mier, ako aj praktická politika boľševikov zapríčinili, že proti nim vypuklo niekoľko povstaní. 6. januára 1919 rozohnali Ústavodarné zhromaždenie a svojim pohŕdaním všetkými demokratickými procedúrami presvedčili všetkých odporcov, že ukončenie boľševickej diktatúry je možné iba ozbrojenou silou.

V okrajových častiach Ruska sa začali vytvárať protiboľševické centrá odporu. Významnú podporu pre protiboľševický odboj predstavovali československí legionári, ktorí obsadili transsibírsku magistrálu a na nimi obsadenom území vznikali protiboľševické eserské vlády (eseri – ruská obdoba sociálnych demokratov).

Občianska vojna červených (boľševikov) proti bielym (protiboľševická opozícia) trvala do roku 1921. Na čele bielogvardejských vojsk  stáli generáli Anton Ivanovič Denikin a admirál Alexej Vasilievič Kolčak. Na čele Červenej armády stál Lev Trockij. Po počiatočných úspechoch bielych vojsk prebrala iniciatívu Červená armáda, ktorej sa nakoniec podarilo vytlačiť bielogvardejcov z územia Ruska a ovládnuť väčšinu krajiny. Napriek tomu, že západné štáty podporovali bielogvardejské vojská, podarilo sa komunistom zabezpečiť si moc v krajine na ďalších 70 rokov.

Podľa spôsobu boja s realizácie nadobudnutej moci je však ťažké určiť, ktorá bojujúca strana bola v danej chvíli pre Rusko vo vtedajšej dobe tvrdšia. Tak boľševici, ako aj ich opozícia si vynucovali poslušnosť brutálnym terorom. Výhodou boľševikov bolo vari to, že prichádzali s niečím novým a neustále sľubovali, kým opozičné vojská dávali obyvateľstvu jednoznačne najavo, že ich víťazstvo bude znamenať návrat cárskej vlády.

Upevnenie boľševickej moci
Totálne zničené hospodárstvo Ruska bolo na pokraji krachu, a preto aj tu, podobne ako v Nemecku, vznikla veľká inflácia a peniaze strácali hodnotu. Nastali problémy so zásobovaním miest, pretože dediny neboli schopné zásobovať mestá za bezcenné papiere. Komunisti tak v podstate dosiahli jeden zo svojich ideálov: faktické zrušenie peňazí.

Na vyriešenie problémov zaviedol Lenin tzv. vojnový komunizmus, pre ktorý je charakteristické poštátnenie výroby a distribúcií, ako aj násilná rekvirácia poľnohospodárskych výrobkov. Úplne prestali fungovať trhové vzťahy a jediný trh, ktorý fungoval bol čierny trh. Celé ruské hospodárstvo bolo centralizované, t.j. riadené z jedného centra, kde bujnel byrokratický aparát.

Po tom, ako sa z boľševických sľubov prebudili roľníci, pripravila Leninova vláda ešte tvrdšie prebudenie národom a národnostiam Ruska. Napriek tomu, že im sľúbili právo na sebaurčenie, pokračovali v starej cárskej politike jednotného a nedeliteľného Ruska a preto potláčali akékoľvek autonomistické snahy. Pod Leninovým vedením bol v roku 1922 utvorený Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR) ako federatívny štát.

Vzhľadom na to, že na čele spoločnosti zostávala centralistická komunistická strana, v ktorej mali rozhodujúce slovo Rusi, bolo jasné, že federácia zostala iba na papieri. V prípade, že niekto požadoval ozajstnú federáciu, bol vystavený prenasledovaniu ako predstaviteľ tzv. nacionalistickej úchylky.

Po upevnení moci začalo prenasledovanie všetkých, na ktorých padlo, čo i len podozrenie z toho, že neschvaľujú sovietsky vládny systém. Najprv začalo prenasledovanie pravoslávnej cirkvi – jej kňazi boli odsudzovaní na trest smrti z veľmi pochybných dôvodov, chrámy boli búrané a pálili sa cirkevné knihy. Na rad prišlo aj prenasledovanie predstaviteľov bývalých politických strán, ktorí boli najčastejšie obviňovaní zo špionáže a z prípravy protiboľševických povstaní. Leninov spolupracovník Trockij sa zaslúžil o násilný exodus ruskej inteligencie. V rokoch 1922 – 1923 muselo z Ruska odísť niekoľko stoviek učencov – filozofov, historikov, sociológov, literárnych vedcov, umelcov, čím došlo k výraznému oslabeniu kultúrneho potenciálu krajiny, ktorá sa takto zbavovala svojej elity.

Boj o Leninovo dedičstvo – nástup Stalina

Druhý front, na ktorom sa odohrával boj o moc, prebiehal v samotnom centre komunistickej strany. Po tom, ako bol Lenin od roku 1923 definitívne vyradený z politického života, prebrala moc skupina politických vodcov. Bol to tzv. triumvirát, ktorý tvorili: Giorgij Jevsejovič Zinoviev, Lev Borisovič Kamenev a Josif Visarionovič Stalin. Všetkých troch spájala obava pred Trockým, ale aj pred Leninom. Trockij bol na čele Červenej armády a počas vojny si získal nielen rešpekt, ale aj povesť despotu. 21. januára 1924 zomrel Lenin. Stalin (spolu so Zinovievom a Kamenevom) začal odsúvať z mocenských pozícií Trockého, ktorý napriek Leninovej kritike Stalina, svoju pozíciu nevyužil a neubránil sa. Už v roku 1924 sa po boku Stalina objavuje nový spojenec – Nikolaj Ivanovič Bucharin. Spolu s ním začal Stalin postupne vytláčať z mocenských pozícií aj Zinovieva a Kameneva. V roku 1925 sa obidvaja ocitli mimo straníckych a štátnych funkcií. V roku 1926 sa spojil Trockij so Zinovievom a Kamenevom a na ruskej politickej scéne sa rozohral ideologický boj tohto zoskupenia proti Stalinovi s Bucharinom. Hlavným sporom medzi nimi bolo, či je možné vybudovať socializmus v jednej krajine (Stalin), alebo je potrebná neustála svetová revolúcia (Kamenev, Zinoviev). Stalin využíval proti svojim protivníkom všetky prostriedky, ktoré ako generálny tajomník komunistickej strany mal po ruke. V roku 1927 sa mu podarilo odstrániť z funkcií Zinovieva a Kameneva úplne. Neskôr pristúpil aj k ich fyzickej likvidácii.

Hospodárska politika komunistov

Po skončení občianskej vojny začali komunisti presadzovať tzv. Novú ekonomickú politiku – NEP. Pod týmto názvom sa neskrývalo nič iné ako trhové hospodárstvo. Komunisti totiž, vidiac zúfalú situáciu hospodársku situáciu po vojne, rozhodli sa zoštátnené podniky opätovne prenajímať súkromným podnikateľom, ktorým sa podarilo oživiť ruské hospodárstvo. Svoj vrchol dosiahla NEP v rokoch 1924 – 1925. V každom ekonomickom a hospodárskom odvetví bolo jednoznačne badateľné zlepšenie života aj hospodárstva. Noví podnikatelia – nepmani, rozprúdili ekonomiku, takže medzi starými boľševikmi dochádzalo k protestom. Začali obviňovať Stalina s Bucharinom z podpory kapitalizmu.

Napriek odporu Bucharina začal teda Stalin ťaženie proti súkromným podnikateľomprešiel na násilné rekvirácie roľníckych produktov. Opätovne sa objavili problémy so zásobovaním a ruská spoločnosť sa dostávala do novej krízy. Stalin s rozhodol úplne zavrhnúť systém NEP-u, v roku 1929 vyhlásil prvú päťročnicu a všetky problémy označil za problémy rastu. V prvom rade Stalin vytýčil potrebu vybudovania silného strojárskeho, automobilového a železiarskeho priemyslu. Na to však boli potrebné investície, ktoré sa dali získať iba predajom domácej produkcie. Keďže roľníci odmietali odovzdávať vysoké kontribúcie, začalo sa s kolektivizáciou, čiže s vytváraním roľníckych družstievkolchozov. Samozrejme, že sa to dialo násilím, pretože žiaden roľník nebol ochotný dobrovoľne odovzdať svoju pôdu. Dochádzalo k násilnému odoberaniu úrody, častokrát aj osiva. Z tohto dôvodu v roku 1932 po zlej úrode vypukol na inak úrodnej Ukrajine hlad, ktorému podľahlo asi 5 miliónov ľudí.

Stalinské čistky
Ďalším javom vtedajšieho stalinského Ruska boli tzv. čistky, ktorým podľahlo niekoľko miliónov ľudí. Za rok začiatku čistiek možno považovať rok 1934, v ktorom začali ruskú spoločenskú klímu napĺňať zinscenované procesys nepriateľmi štátu a strany“. Bežným javom tohto obdobia boli tzv. monsterprocesy, ktoré „odhaľovali“ mohutné protisovietske sprisahania a napĺňali boľševický vynález – koncentračné tábory, nazývané gulagy. Stalin  sa týmito procesmi zbavoval svojich faktických, ale aj domnelých protivníkov, pričom častokrát sa do gulagu dostávali nielen obvinení ale aj celé ich rodiny. Obeťami procesov boli spočiatku osoby, ktoré boli v opozícii proti komunistom, neskôr začal Stalin vyhľadávať aj tzv. vnútorných nepriateľov, takže na rad prišli aj „zaslúžilí“ komunisti.

Na rozsah stalinských čistiek môžeme poukázať na príklade Červenej armády. Ani ten najbrutálnejší nepriateľ by jej pravdepodobne nedokázal zasadiť taký úder, aký jej svojimi čistkami zasadil Stalin. Čistkám padli za obeť traja z piatich maršalov, 14 zo 16 armádnych veliteľov, 136 zo 199 divíznych veliteľov, 221 zo 397 brigádnych veliteľov, všetkých 11 námestníkov komsára vojenstva a 75 z 80 členov Najvyššej vojenskej rady. Aj kvôli čistkám bola Červená armáda v roku 1941 absolútne nepripravená na nemecký útok.

V roku 1937 prebehla čistka aj medzi historikmi, národohospodármi a literátmi. Čistky postihli v prvom rade intelektuálov a nekomunistov, ale takisto komunistov a obyčajných ľudí.

Paradoxne práve v tomto období dochádza k budovaniu kultu osobnosti J.V. Stalina. Stalin (vlastným menom Džugašvili) sa vedome nechal oslavovať a doslova vypĺňal miesto, ktoré zostalo po cárovi a cirkvi.
Zdroj: killka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.021