Nacistická agresia do leta 1941

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Chlapec sp-prace (11)
Typ práce: Referát
Dátum: 15.07.2008
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 074 slov
Počet zobrazení: 3 651
Tlačení: 465
Uložení: 466
Po porážke a definitívnom rozdelení Poľska medzi Nemecko a Sovietsky zväz, ktoré bolo dokončené 28. Septembra 1939 nemecko – sovietskou zmluvou o priateľstve a hraniciach, mal Hitler zabezpečený východný front, odkiaľ mu nehrozilo nebezpečenstvo pri operáciách na západe. Vojská Wehrmachtu sa tak začali pripravovať na bleskovú vojnu (Blitzkrieg) na západe.

Blitzkrieg na západe
Vzhľadom na to, že nemecký zbrojný priemysel do značnej miery závisel od dodávok švédskej železnej rudy, bolo potrebné zabezpečiť plynulosť a neohroziteľnosť námorných trás v Severnom mori. Hitler sa teda začal pripravovať k útoku na Dánsko a Nórsko, ktorým sledoval aj narušenie britských námorných spojov. Dňa 9. apríla 1940 nacisti, takmer bez boja, obsadili Dánsko a zaútočili na Nórsko. V Nórsku sa Britom a Nórom podarilo určitý čas brániť strategicky dôležitý prístav Narvik, cez ktorý prúdila do Európy švédska ruda. Onedlho však aj ten padolnórsky kráľ musel ujsť do Londýna. V Nórsku vznikla kolaborantská vláda, na čele ktorej stál zradca Vidkun Quisling, ktorého meno sa neskôr stalo synonymom zrady v celej Európe.

V noci z 9. na 10. mája 1940 nemecké letectvo bombardovalo svoje vlastné mesto Freiburg. Tento nálet pripísali spojeneckým vzdušným silám, aby 10. mája 1940 mali dôvod k obsadeniu Beneluxu. V priebehu niekoľkých dní kapitulovali vlády Nizozemska a Belgicka, emigrovali do Londýna, odkiaľ vyhlásili pokračovanie vo vojne proti Nemecku. Nemcom sa počas obsadzovania oblasti podarilo obkľúčiť vyše 300 000 vojakov britsko – francúzskeho expedičného zboru v blízkosti mesta Dunkerque. Zúfalá evakuácia týchto jednotiek do Anglicka cez prieliv La Manche sa podarila. Na množstve malých rybárskych člnov sa zachránila väčšina vojakov.

Doterajšie vojenské neúspechy západných štátov mali svoj vplyv aj na zloženie vlád Anglicka a Francúzska. Hitlerovo počínanie jednoznačne poukázalo na neprijateľnosť politiky appeasementu, ktorého presadzovateľom bol Neville Chamberlain. V máji 1940 preto dochádza k výmene na poste ministerského predsedu VB. Do funkcie britského premiéra bol 10. mája 1940 zvolený tvrdý kritik Chamberlainovej politiky Winston Churchill. Churchill bol známy ako dôsledný zástanca boja až do konca.

Rovnako z francúzskej vlády musel odísť politik „mníchovského razenia“ Daladier a na jeho miesto nastúpil Reynaud. Táto zmena však prišla neskoro.

5. júna 1940 sa začal útok na Francúzsko, počas ktorého sa naplno prejavila demoralizácia francúzskej armády aj civilného obyvateľstva. 14. júna bol bez boja vydaný Parížnová vláda maršala Philippa Pétaina začala hľadať možnosti na podpísanie separátneho mieru s Nemeckom. Svojou politikou sa tak Pétain sám odsunul z francúzskeho odbojana jeho čelo sa postavil generál Charles de Gaulle, ktorý v zahraničí založil výbor Slobodné Francúzsko a z francúzskych kolónií (Alžírsko) viedol boj proti Hitlerovi.

Úspechy nemeckých vojsk sa rozhodol využiť aj Mussolini, ktorý vyhlásil vojnu už takmer porazenému Francúzsku. Jeho vojská však ani z ďaleka neboli také úspešné ako nemecké, ktoré si 22. júna vynútili francúzsku kapituláciu. K podpísaniu prímeria došlo v Compiegne, teda presne na tom istom mieste, kde bola podpísaná nemecká kapitulácia po prvej svetovej vojne. Francúzsko bolo rozdelené na dve časti. Sever s Parížom a pobrežie Atlantiku obsadili Nemci, zatiaľ čo juhovýchod Francúzska spravovala bábková vláda Philippa Pétaina vo Vichy.

Bitka o Britániu

VB na čele s Winstonom Churchillom zostala jedinou európskou demokratickou krajinou, ktorá bola schopná Hitlerovi vzdorovať. V Londýne sa vytvorilo centrum emigrantských vlád obsadených európskych krajín. Boli tam vlády Poľska, Československa, Holandska, Belgicka a Nórska. Hitler, domnievajúc sa, že nemecké úspechy a sovietska bezohľadná politika v obsadzovaní východoeurópskych krajín, zapôsobí na Churchilla, rozhodol sa ponúknuť Británii mierovú zmluvu. Túto ponuku však Churchill rezolútne odmietol. V Nemecku sa preto začali prípravy na obsadenie Británie. Ak však chcel Hitler obsadiť britské ostrovy, potreboval aspoň na určitý čas získať kontrolu nad prielivom La Manche, ktorú mu mohla zabezpečiť jedine nemecká Luftwaffe (letectvo) vzhľadom na silu britského námorníctva. V lete 1940 sa začala letecká bitka o Britániu, ktorá svoj vrchol dosiahla v mesiacoch august – október. Cieľom nacistov bolo narušenie ekonomického potenciálu krajiny a bojovej morálky obyvateľstva. Bitky sa na britskej strane zúčastnili aj česko – slovenskí, poľskí, belgickí a kanadskí piloti. Vďaka silnému odporu Britského kráľovského letectva (RAF) sa však Goringovi (šéf nemeckej Luftwaffe) nepodarilo dosiahnuť ani jeden zo svojich cieľov. Nemecko bolo nútené vzdať sa plánov na realizáciu operácie Seelöwe, teda vzdať sa myšlienky na vylodenie v Británii.

Veľkou pomocou pre osamotenú VB bol v tomto období postoj USA, zosobnený v osobe amerického prezidenta Franklina Delano Roosevelta. V USA formálne zostávali mimo vojenského konfliktu, svoju izoláciu však aspoň čiastočne prelomili schválením zákona o pôžičke a prenájme (Lend and Lease Act) v marci 1941. Na základe tohto zákona mohla americká vláda predávať na dlh iným štátom vojenské zásoby a materiál. Tento zákon mal kľúčový význam zvlášť pre VB, kam smerovali prvé konvoje. Onedlho sa začala ponorková vojna, ktorá zvyšovala riziko prepravy tovaru.

Africký front
Dňa 27. septembra 1940 došlo k uzavretiu nemecko – taliansko – japonského Paktu troch, v ktorom sa zúčastnené štáty dohodli na  rozdelení sfér vplyvu. Nemecko a Taliansko mali nastoliť „nový poriadok“ v Európe a v Afrike a to isté malo učiniť Japonsko v Ázii.

Paralelne s bitkou o Britániu prebiehala talianska ofenzíva proti britským kolóniám v Afrike. Mussolini sa v septembri 1940 rozhodol zaútočiť na najdôležitejšiu britskú kolóniu v Afrike, na Egypt. Bol však britskými jednotkami vytlačený do Líbyestratil dokonca aj už skôr obsadený Habeš. Neúspechy talianskych jednotiek donútili Hitlera k neplánovaným záchranným akciám. Do Afriky musel poslať časť armády na čele s generálom Erwinom Rommelom, jedným z najlepších nemeckých generálov, ktorému vďaka mnohým úspechom v Afrike prischla prezývkapúštna líška“. Po počiatočných úspechoch však musel Rommel čeliť húževnatému britskému odporu a jeho plány krížila hrdinská obrana Tobruku, na ktorej sa podieľali aj česko – slovenskí vojaci. Neúspešné obliehanie trvalo od apríla do decembra 1941.

Koniec nemeckým severoafrickým ambíciám však učinila až bitka pri El Alameine v roku 1942. Alamein bol jedinou obrannou pozíciou v Egypte, ktorú nebolo možné obísť pri bojoch o Egypt, maršal Rommel sa ju pokúsil dobyť na tri pokusy. Prvý pokus sa uskutočnil v júli a druhý na prelome augusta a septembra 1942. Pri týchto pokusoch sa vyznamenal jeden z najlepších britských generálov Bernard Montgomery. V októbri už prebrali iniciatívu samotní Briti a do novembra 1942 rozhodli bitku vo svoj prospech. Bitka pri El Alameine tak ukončila nemecké ťaženie v severnej Afrike.

Balkánsky front
Podobne ako v Afrike, aj na Balkáne museli Nemci zasahovať vďaka trúfalosti a neschopnosti Mussoliniho. V októbri 1940 začali Taliani neúspešnú ofenzívu proti Grécku napriek Hitlerovej nevôli. Gréci, podporovaní Britániou, začali protiútok a hrozila porážka talianskych fašistov. Opätovne museli zasiahnuť nemecké jednotky, ktoré v apríli 1941 obsadili Grécko.

V marci 1941 sa radikálne zmenila situácia v Juhoslávii, kde sa po prevrate dostala k moci vláda, usilujúca sa o vymanenie z nemeckej závislosti. To viedlo Hitlera v apríli 1941obsadeniu Juhoslávie, čo využil chorvátsky vodca Ante Pavelič a vyhlásil samostatný chorvátsky štát. Chorvátsko sa však stalo len ďalším z nemeckých satelitov, v ktorom zverstvá tamojších „ustašovcov“ na inonárodnom obyvateľstve prekonávali aj ich nacistické vzory. V Srbsku zaviedli nacisti okupačnú správu a nastolili okupačnú vládu. Táto vláda však nebola rešpektovaná, pretože obyvateľstvo sympatizovalo buď s vojenskými jednotkami, ktorým velil generál D. Mihailovič, alebo s partizánskou skupinou Josipa Broza Tita, ktorá rýchlo rástla, avšak bola pod veľkým komunistickým vplyvom.
Zdroj: killka
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 2.8)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.011