„Východný blok“

Informbyro
Prijatím tzv. Trumanovej doktríny si začal aj Stalin uvedomovať, že v Európe sa skončili nestabilné vojnové pomery, v ktorých bolo možné dúfať vo víťazstvo komunizmu. Naopak, postupná stabilizácia západnej Európy a stratégia zadržiavania komunizmu prinútili ZSSR k snahe o konsolidáciu svojho bloku. V strednej a východnej Európe sa začala tzv. sovietizácia, resp. presadzovanie sovietskeho modelu komunizmu. Kým v období bezprostredne po skončení druhej svetovej vojny bol ešte Stalin ochotný tolerovať rôzne modely komunizmu, po vypuknutí studenej vojny začína vo všetkých ním obsadených krajinách nekompromisne presadzovať sovietsky model.

Vzhľadom na rastúce medzinárodné napätie sa Sovieti snažili o aspoň zdanlivo legálne získanie moci. V každej z týchto krajín prebehli preto voľby, ktorých sa zúčastnili všetky politické strany. Keďže pri slobodných voľbách „hrozilo“ riziko víťazstva nekomunistických strán, snažili sa Sovieti a založenie organizácie, ktorá by určitým spôsobom koordinovala činnosť komunistických strán  a doviedla ich tak do víťazného konca. Za týmto účelom bola na september 1947 do poľského mesta Szklarska Poreba zvolaná konferencia komunistických strán. Tam bolo založené Informačné byro komunistických a robotníckych strán známe pod skratkou Informbyro. Členmi Informybra sa stali komunisti zo ZSSR, ČSR, Poľska, Bulharska, Rumunska, Maďarska, Juhoslávie, Francúzska a Talianska. V praktickej politike sa činnosť Informbyra prejavovala bezodkladným vykonávaním príkazov z Moskvy.

Vznik komunistickej východnej Európy
Aj vďaka činnosti Informbyra začali v strednej a východnej Európe vznikať tzv. „ľudovo-demokratické“  štáty, čo bol v podstate dobový termín pre komunistické diktatúry.

Schéma komunistických prevratov bola v zásade rovnaká vo všetkých štátoch. Najprv sa konali slobodné voľby, ktoré vďaka dozoru sovietskej armády boli častokrát zmanipulované tak, aby z nich vyšli víťazne komunistické strany. Pokiaľ sa predsa len podarilo zvíťaziť niektorej nekomunistickej strane, začali komunisti opäť so sovietskou pomocou s osočovaním a kriminalizovaním nekomunistických strán. Táto stratégia viedla k rozpadu veľkých nekomunistických strán na jednotlivé frakcie, ktoré boli vyradené z boja. Preto bolo už  iba otázkou času, kedy preberú moc komunistické strany na čele s vodcom, ktorý bol podriadený moskovskému vedeniu.

George Georgiu - Dej
Po úspešne prevedenom prevrate spravidla nasledoval podpis priateľskej zmluvy so Sovietskym zväzom, ktorou si Stalin zabezpečil svoju dominanciu v tomto priestore.

Sovietsko – juhoslovanská roztržka
Podobne ako aj v ostatných krajinách stredo-východnej Európy, aj v Juhoslávii sa po skončení vojny dostali k moci predstavitelia komunistickej ideológie. Na rozdiel od ostatných štátov však juhoslovanské národy (Srbi, Chorváti, Slovinci, Bosniaci, Macedónci, a Albánci) za svoju slobodu nevďačili sovietskej armáde, ale domácemu odboju, na čele ktorého stál partizánsky veliteľ Josif Broz Tito. Preto aj za pomerne silné politické postavenie juhoslovanskí komunisti nevďačili Sovietskemu zväzu, čo sa prejavilo aj na ich pomerne nezávislom rozhodovaní. Aj v Juhoslávii však vládla komunistická diktatúra. Rozdiel bol v tom, že v Juhoslávii zaviedli tamojší komunisti vlastný a nie sovietsky model diktatúry.

Bezprostredne po skončení vojny boli sovietsko-juhoslovanské vzťahy priateľské a čulé, takže v roku 1945 boli potvrdené spojeneckou zmluvou. Problémy nastali až v roku 1947, keď Tito začal podnikať prvé kroky na vznik akejsi balkánskej federácie, do ktorej by okrem Juhoslávie patrili aj Bulhari a Albánci. Na čele tejto federácie mali byť, samozrejme, Juhoslovania. Pre Stalina však táto federácia predstavovala riziko konkurencie vo vlastnom mocenskom bloku, preto veľmi dôrazne upozornil Tita na svoj nesúhlas s týmto konaním. Spor vyvrcholil v roku 1948, keď boli juhoslovanskí komunisti na pôde Informbyra obviňovaní zo zrady socializmu a dokonca aj z fašizmu. Tito si veľmi dobre uvedomoval, že tu nejde o balkánsku federáciu, ale o juhoslovanskú nezávislosť. Rozhodne odmietol Stalinove požiadavky na podriadenie sa, čo viedlo k vylúčeniu komunistickej strany Juhoslávie z Informbyra, k odvolaniu sovietskych poradcov z Belehradu a k politickej a ekonomickej izolácii Juhoslávie. Vojenskému konfliktu zabránilo iba pravdepodobne vypuknutie Kórejskej vojny v roku 1950.

Od tohto okamihu zostala Juhoslávia mimo bloku socialistických štátov a Tito bol nútený začať spolupracovať so západnými štátmi. Tito sa však snažil zostať mimo obidvoch blokov. V neskoršom období sa stala Juhoslávia dokonca popredným členom tzv. Hnutia nezúčastnených, teda hnutia krajín, ktoré sa nechceli pripojiť na stranu niektorého z dvoch mocenských blokov.

Dôsledky Titovej neposlušnosti
Sovietsko-juhoslovanský konflikt poukázal na „nebezpečenstvo nacionalizmu“ v sovietskom bloku. Stalin sa začal obávať, aby sa juhoslovanský vzdor (nazval ho titoizmus) nestal nasledovaniahodným príkladom pre ďalších komunistických vodcov v Európe. Uvedomoval si, že ak sa medzi komunistami našli populárne osobnosti, tak to boli väčšinou tí, ktorí počas vojny viedli aktívny protifašistický odboj. Čoraz nepopulárnejšími sa stávali tí, ktorí vojnu strávili v Moskve a teraz presadzovali úplné podriadenie sa sovietskemu diktátu. Preto na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov inicioval vlnu čistiek- mali byť odstránení predstavitelia tzv. „nacionalistickej úchylky“. Počas čistiek boli popravení alebo odstránení populárni komunisti napr. v Poľsku Wladyslaw Gomulka (uväznený), v Maďarsku László Rajk (popravený), v ČSR Rudolf Slánský (popravený), Vladimír Clementis (popravený), Gustáv Husák (väznený).

V súvislosti s juhoslovanskou neposlušnosťou vznikla aj ekonomicko-mocenská organizácia, ktorá mala spočiatku slúžiť na koordináciu sankcií voči Juhoslávii. V januári 1949 založilo 7 štátov sovietskeho bloku Radu vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). RVHP sa stala ekonomickým nástrojom spolupráce „bratských socialistických krajín“. V skutočnosti sa však nikdy nestala skutočne fungujúcim mechanizmom a všetky pokusy o jej reformu museli stroskotať na centrálno-direktívne riadenej ekonomike s neexistujúcimi trhovými vzťahmi. Celá RVHP bola v podstate ďalšou z radu organizácií, ktoré mali sovietskemu vojensko-priemyselnému komplexu podriadiť aj ekonomiky ostatných satelitov.

Stalinova smrť a zmena sovietskej politiky
5. marca 1953 zomrel Stalin. V ZSSR sa tak skončila jedna éra, pre ktorú bol typický tyranský spôsob vlády, sprevádzaný neľútostnými čistkami. Z boja o nástupníctvo v rokoch 1953 – 1955 vyšiel víťazne Nikita Sergejevič Chruščov. Chruščov si veľmi dobre uvedomoval situáciu, do ktorej dostal ZSSR Stalin. Všetky zdroje Sovietskeho zväzu boli orientované na potenciálny konflikt so západnými krajinami. Tejto teórii bolo podriadené nielen hospodárstvo Sovietskeho zväzu, ale aj ostatných krajín sovietskej zóny. Hospodárstvo bolo do značnej miery zmilitarizované, čo sa prejavovalo  na nízkej výrobe spotrebných tovarov a na veľmi nízkej životnej úrovni obyvateľstva komunistických krajín.

Chruščov sa preto začal výraznejšie zaoberať možnosťami oživenia poľnohospodárstva a spotrebného priemyslu. Na medzinárodnom poli sa snažil o zníženie napätia, dokonca navštívil aj Spojené štáty, čo bolo predtým nepredstaviteľné.

Chruščovova nová politika sa prejavila aj v Komunistickej strane Sovietskeho zväzu (KSSZ). Na jej XX. zjazde v roku 1956 predniesol Chruščov tajný referát, v ktorom nielen pomenoval Stalinove zločiny, ale odsúdil aj stalinský spôsob vlády. Príznačné však bolo, že napriek kritike stalinizmu nekritizoval komunistický systém. Napriek zmierneniu represálií preto nedošlo k odstráneniu diktátorského spôsobu vlády ZSSR.

Prejavy protikomunistického odporu v Európe
Obdobie päťdesiatych rokov, aj v súvislosti so Stalinovou smrťou, sa stalo obdobím masových prejavov nespokojnosti národov strednej Európy s komunistickou diktatúrou.

Už v roku 1953 došlo k výbuchu odporu v tzv. východnom Berlíne, kde proti komunistickej diktatúre protestovali nemeckí študenti a robotníci. Vzbura však bola tvrdo potlačená sovietskou armádou.

Ďalšou krajinou, kde bol komunistický systém  a sovietsky diktát krajne nepopulárny bolo Poľsko. Historicky podmienené nepriateľstvo Poliakov k Rusom, ako aj neobmedzené zasahovanie do poľských záležitostí viedlo v roku 1956 k masovým nepokojom. Nepokoje boli v prvom rade zamerané na odstránenie prosovietsky orientovaného Bieruta a na návrat, medzi Poliakmi obľúbeného, Wladyslawa Gomulku. Vzhľadom na to, že Gomulka neprejavoval nepriateľstvo voči komunistickému systému, Sovieti vojensky nezasiahli a ponechali Gomulku pri moci. Vďaka tomu sa Poľsko stalo relatívne najslobodnejším poľským štátom.

Úspech Gomulkových priaznivcov v Poľsku povzbudil na jeseň 1956 aj maďarských komunistov, ktorí sa snažili o odstránenie stalinistu  Rákosiho. V Budapešti a v okolí došlo k masovým výbuchom nespokojnosti, ktoré vrcholili snahou o vystúpenie z Varšavskej zmluvy. V tejto situácii zasiahla sovietska armáda, ktorá za cenu 4 000 obetí na životoch povstanie potlačila a na čelo krajiny dosadila Jánosa Kádára.

Postup sovietskeho vedenia v Maďarsku v roku 1956 a neskôr v Československu v roku 1968, kde reformný proces Alexandra Dubčeka skončil rovnako pod pásmi sovietskych tankov, dával tušiť, že napriek zmierneniu tvrdosti komunizmu zostávajú národy strednej a východnej Európy aj naďalej v totalitných spoločnostiach ovládaných z Moskvy.