Abafiovci

Abafiovci

Abaffy de Abafalva

Rodina Abafiovcov pochádza z Rábskej (Györ) stolice. Za zakladateľa rodu je považovaný Aba z rodu Hanva. Tento rod sa už v priebehu 13. storočia usídlil v Abovciach (pôvodne Malá Hanva) pod Tornaľou v Gemeri. Podľa obce si zvolili aj svoje meno. Najstaršie záznamy o erbe rodiny pochádzajú z pečate z obdobia 15. storočia  s textom abafi miccus. Dôležitým prameňom pri skúmaní histórie rodu je erbová listina z 18. augusta 1609, ktorou bol Mikulášovi Abafimu udelený erb s bielou holubicou a zelenou ratolesťou v zobáku.

Kapitán Oravského hradu Ján Abafi získal od uhorského palatína Juraja Turzu v roku 1587 získal do svojej držby dedinu Horná Lehota. O prepojení rodu a obce svedčí miestna kaplnka a cintorín, na ktorých boli po stáročia pochovávaní členovia rodu. Postupne došlo k rozdeleniu rodu do viacerých vetiev s majetkami v Uhorsku a Sedmohradsku. Z rodu Abafiovcov pochádzalo viacero vysokých hodnostárov v Gemerskej a Oravskej stolici.

Známou črtou rodu je silná sociálna emaptia. Usilovali sa o zmenu postavenia podanného ľudu v rámci celej krajiny, nie len svojich majetkov. Napríklad ekonóm Aristid Abafi, alebo farári Daniel, Karol, Ján Bohuslav či Leopold Branislav Abafiovci  považovali za hlavný dôvod zaostalosti ľudu nevzdelanosť. Jeden z nich, František Abafi, po preštudovaní prác francúzskych osvietencov sa pridal k uhorským jakobínom. Jeho byt v Pešti sa stal úkrytom pre množstvo francúzskych revolucionárov, vyhnaných z Paríža.   

Kaštieľ v obci Horná Lehota na Orave, postavený Abafiovcami v 16. stor.

 
Ján Abafi

Mikuláš Abafi

František Abafi

Aristid Abafi

Leopold Branislav Abafi (1827 - 1883)

Pochádzal z oravskej vetvy rodu Abafi. Už počas svojho štúdia v Levoči a Prešove sa výrazne prejavovalo jeho slovenské povedomie. V roku 1848 sa dokonca zúčastnil Slovanského zjazdu v Prahe. Počas revolúcie v rokoch 1848-1849 bol súčasťou slovenského dobrovoľníckeho vojska pod vedením predsedu SNR Jozefa Miloslava Hurbana. Zúčastnil sa bitky pri Veľkých Kostoľanoch. V roku 1848 napísal básnicku zbierku Pomnenka na slovjanskou besedu.

V rokoch 1849-1852 zastával úrad podžupana Nitrianskej stolice. Z tejto svojej pozície viackrát pomohol Hurbanovi, ktorý bol prenasledovaný úradmi. Pokračoval v štúdiu teológie. V rokoch 1852 - 1854 pôsobil ako evanjelický kaplán v Beckove. V roku 1854 bol vysvätený v Bratislava za kňaza. Nakoniec odišiel do Adaráča, kde sa stal významným kultúrnym dejateľom pre celú Vojvodinu. V roku 1875 vydal článok Tým miernym v Cirkevných listoch, za ktorý Hurbana ako zodpovednéhor edaktora novín odsúdili na trojmesačné väzenie.