Rudolf (1552 – 1612) – Habsburgovci

Rudolf (I. v Uhorsku, v Čechách II.) (1552 – 1612) – Habsburgovci

– ako jedenásťročný odyšiel do Španielska, kde ho na kráľovskom dvore vychovávali v prísne katolíckom duchu. Po sedemročnom pobyte v zahraničí sa vrátil späť. V roku 1572 ho v Bratislave korunovali za uhorského kráľa, v roku 1575 v Prahe za českého kráľa a potom aj za rímskeho kráľa.

Samostatnej vlády sa ujal po smrti otca Maximiliána v roku 1576, keď sa stal vládcom rakúskych území (ako Rudolf V.) a rímsko-nemeckým cisárom. Za svojho života sa neoženil, aj keď mal viacero nemanželských potomkov. Už v roku 1580 sa uňho prejavili prvé príznaky duševnej choroby. V roku 1583 sa natrvalo usadil v Prahe.

Mal sklony k zberateľstvu, alchýmii a astrológii. Na svoj dvor pozýval významných umelcov a vedcov, ale aj šarlatánov a podvodníkov, ktorí značne odčerpávali prostriedky zo štátnej pokladnice. Vybudoval obrovskú umeleckú zbierku. Vzhľadom na svoju duševnú poruchu ho len minimálne zaujímali vladárske povinnosti. Počas jeho vlády zosilnel boj proti reformácii, keď povolal do Uhorska jezuitov.

Za jeho panovania vypukla aj pätnásťročná vojna s Osmanskou ríšou a Turkami a povstanie Štefana Bočkaja. Jeho mladší brat Matej uzavrel v jeho mene mier s Bočkajom v ktorom zohľadnil väčšinu požiadaviek uhorskej šľachty, s čím ale Rudolf nesúhlasil. V dôsledku nespokojnosti s jeho vládou sa Rudolf v máji 1608 musel zriecť vlády v Uhorsku, Rakúsku a na Morave a v marci 1611 aj v Čechách v prospech svojho brata Mateja.

Do konca svojho života, januára 1612, žil na hrade v Prahe, dostával značnú rentu, ktorá prislúchala jeho titulu rímsko-nemeckého cisára.