Václav Havel (1936 – 2011)

Václav Havel (1936 – 2011)

– Václav Havel sa narodil v Prahe v známej pražskej rodine spätej s českým kultúrnym a politickým dianím 20. až 40. rokov. Jeho otec Václav M. Havel bol architekt, staviteľ a Rotarián. Jeho starý otec postavil pražský Palác Lucerna, jeho strýko založil Filmové štúdio Barrandov. Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity rodičov stali dôvodom, prečo Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať.

Preto nastúpil v roku 1951 do učebného odboru ako chemický laborant a večerne študoval gymnázium. Z kádrových dôvod nebol prijatý na žiadnu vysokú školu humanitného zamerania, a preto dva roky študoval na ekonomickej fakulte Českého vysokého učení technického. Po skončení základnej vojenskej služby (1957–1959) pracoval ako javiskový technik a diaľkovo študoval dramaturgiu na divadelnej fakulte Akademie muzických umění. V roku 1964 bola uvedená jeho prvá hra Zahradní slavnost. V roku 1964 sa Havel oženil so svojou prvou ženou Olgou Šplíchalovou.

Počas „Pražskej jari“ pôsobil v Klube nezávislých spisovateľov a Klube angažovaných nestraníkov. S nástupom tzv. normalizácie, ktorá nasledovala po potlačení „Pražskej jari“ sovietskymi tankami, musel opustiť divadlo. Po potlačení „Pražskej jari“ Havel pokračuje v tvrdej kritike režimu. V tejto dobe nesmie vykonávať svoje povolanie a pracuje ako robotník v trutnovskom pivovare.

V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Gustávovi Husákovi a vyvrcholením tejto činnosti bolo publikovanie Charty 77 v januári roku 1977. Havel bol spoločne s Jiřím Hájkom a Janom Patočkom jedným z prvých troch hovorcov tejto občianskej iniciatívy, ktorá požadovala dodržiavanie základných práv a slobôd v Československu. V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom „Výboru na obranu nespravedlivě stíhaných“. Tieto politické aktivity mu priniesli 5 rokov vo väzení. V druhej polovici 80. rokov bol Havel ešte dvakrát uväznený, naposledy v roku 1989.

V novembri 1989 sa stal vedúcim predstaviteľom „Nežnej revolúcie“. Do čela následného občianskeho hnutia sa postavili študenti a umelci. Na stretnutí v „Činohernom klube“ 19. novembra bol Havel ustanovený za vodcu „Občanského fóra“ a ako jeho kandidát bol 29. decembra 1989 ešte komunistickým Federálnym zhromaždením zvolený po 40 rokoch za prvého československého nekomunistického prezidenta. Druhýkrát bol zvolený za prezidenta po slobodných voľbách, 5. júla 1990.

Počas jeho druhého funkčného obdobia však narastali rozpory medzi českou a slovenskou politickou reprezentáciou v názoroch na budúce usporiadanie. Rozkol vo Federálnom zhromaždení viedol k tomu, že Havel nezískal v júlových voľbách 1992 dostatok hlasov. Bol požiadaný, aby zotrval vo funkcii, než bude zvolený nový prezident, ale odstúpil 20. júla 1992 z funkcie. Na niekoľko mesiacov sa z politického života stiahol. 26. januára 1993 zvolila Poslanecká snemovňa Havla za prvého prezidenta Českej republiky.

Jeho žena Olga sa venovala hlavne charitatívnej činnosti. V roku 1996 po dlhej chorobe zomrela. V 1997 sa oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou. V roku 1998 bol znovuzvolený do funkcie prezidenta. Posledné roky jeho vlády citeľne poznamenali zdravotné problémy, ale aj prehlbujúci sa súboj s Václavom Klausom. Prezidentský mandát mu vypršal 2. februára 2003. Jeho nástupcom sa stal bývalý premiér Václav Klaus.

V druhej polovici svojho prezidentského obdobia skorigoval svoj doterajší prevažne pacifistický postoj a vyjadril niekoľkokrát podporu vojenským zásahom, najmä útoku NATO proti Juhoslávii a vojne USA proti Iraku. V prezidentskom úrade bol vnímaný trochu kontroverzne. Jedným z jeho prvých krokov bola rozsiahla amnestia, pri ktorej boli prepustené dve tretiny kriminálnych väzňov (politickí väzni sa na slobodu dostali ešte pred jeho nástupom do funkcie).

Havlovu popularitu u širokej verejnosti znížil i sobáš s Dagmar Veškrnovou. Politickí oponenti, napr. Václav Klaus, Havlovi vytýkali príliš aktívne zasahovanie do bežnej politiky, predovšetkým aktívne zásahy do formovania vlády, využívanie prezidentského veta a ďalších právomocí. Ďalším predmetom kritiky sa stalo zákulisné vedenie politiky, podpora tzv. stranám Hradu (KDU-ČSL, Unie svobody – Demokratická unie) alebo Havlova podpora občianskej spoločnosti. Václav Havel zomrel 18. decembra 2011 po dlhej chorobe.

Václav Havel

Václav Havel – najdôležitejšie udalosti

Havel ako disident a politik

Kontroverzie a kritika Václava Havla

Václav Havel