Veda a umenie vo Veľkej Británii na konci 19. a začiatku 20. storočia

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petuska1 (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 11.03.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 871 slov
Počet zobrazení: 1 303
Tlačení: 69
Uložení: 85

Veda a umenie vo Veľkej Británii na konci 19. a začiatku 20. storočia

Po hospodárskej stránke (objemu priemyselnej výroby) bola na začiatku 2. pol. 19. stor. na prvom mieste vo svete. V tejto "dielni sveta" sa vyťažilo najviac uhlia, vyrobilo najviac železa a obrovské množstvo strojov, ktoré nachádzali uplatnenie nielen v priemysle, ale aj v poľnohospodárstve. Perfektne bol rozvinutý obchod vnútorný (hustá železničná sieť), ale aj zahraničný (najväčšie obchodné aj vojnové loďstvo sveta). Od 70. rokov 19. stor. toto prvé miesto na svete stráca v prospech USA, ktoré ju predbehli začiatkom 20. stor. Po ekonomickej stránke VB dostihlo aj Nemecko. Po strate prvenstva v priemyselnej výrobe jej ostalo len prvenstvo v námornom obchode a doprave, keď finančným centrom sveta naďalej zostal Londýn.
Po stránke vnútropolitickej išlo predovšetkým o vládu kráľovnej Viktórie (1837-1901). Roku 1837 sa stala kráľovnou Británie mladá, 18-ročná Viktória. Na tróne sa udržala 64 rokov a keď zomrela, jej ríša bola taká veľká, akú svet dovtedy nevidel. Bola veľmi krásna, múdra a prísna (zakázala napr. fajčenie). Britským dejinám vtisla svoju osobnosť. Celé obdobie jej vlády sa dnes nazýva viktoriánskym obdobím; stavebný sloh, v ktorom sa stavalo v jej ríši, sa volá viktoriánsky; jej prívrženci, ale aj všetci súčasníci sa nazývajú viktoriáni.

Za Viktóriinej vlády sa uskutočnili pokrokové zmeny - okrem iného vznikla polícia, do miest sa zaviedla hygienicky čistá voda a spred domov sa začali odvážať odpadky, na uliciach sa objavila mestská doprava. Rozvíjal sa priemysel i obchod, kde našli prácu mnohí obyvatelia. Viktoriáni boli považovaní za najpokrokovejších ľudí svojej doby.Viktóriu (1819-1901) najlepšie pripomína obrázok, kde v čiernom smúti za svojím manželom Albertom, ktorý zomrel roku 1861. Bola vznešená a jej poddaní si ju ctili.
Vláda kráľovnej Viktórie je najdlhšia v histórii Veľkej Británie. Ak súčasný panovník (kráľovná Alžbeta II.) zostane na tróne do roku 2017, bude tento rekord prekonaný.
 

Viktoriánsky sloh

Viktoriánom sa páčili zložité ozdoby. Takmer všetky viktoriánske predmety, od pouličných lámp až po čajové lyžičky, pokrývali ryté vzorky a iné ozdoby. Veľké budovy, ako na Námestí svätého Pankráca v Londýne, mali podobu zámkov či palácov s vežičkami.
 

Viktoriánska literatúra

Vo Viktoriánskej ére sa román stal vedúcim žánrom literatúry. Spisovatelia za zamerali na stredné vrstvy ako na aristokraciu. Charles Dickens sa objavil na literárnom nebi v 1830. Živo písal o Londýnskom živote a o zápasoch chudobných vrstiev, téme prijateľnej pre všetky ľudové vrstvy. Z jeho rannej tvorby je známa Kronika rodu Pickwikovcov. Ďalej sú známe diela ako: Oliwer Twist, David Coperfield a i. Brönte sestry napriek tomu, že žili v uzavretým spôsobom života, písali romány, ktorých hrdinky prežívali pestré, romantické, často tragické osudy. Charlotiným najznámejším románom je Jana Eyrová, Emily má Búrlivé výšiny a Anna Agnes Greyova.

Záujem o dedinský spôsob života a o zmenu spoločenskej a ekonomickej situácie môžeme vidieť v románoch Thomasa Hardyho, Elizabeth Cleghornovej Gaskel. Medzi vedúce postavy v próze rátame aj Alfreda Tennysona, Roberta Browinga, Mathewa Arnolda, Dante Gabriela Rossettiho a Christinu Rossettiovú. Literatúra pre deti sa odvíjala ako osobitný žáner. Niektoré diela sa stali globálne zmáme ako Lewisa Carolla a Edwarda Leara, obidvaja používali poéziu nezmyslu. Dobrodružné romány od Anthonyho Hopea a Roberta Louisa Stevensona boli pôvodne písané pre dospelých, ale dnes sú všeobecne klasifikované pre deti. Na konci Viktoriánskej éry v prechode do eduardovskej éry bola najviac známa Helena Beatrix Potterová, anglická spisovateľka a ilustrátorka. Vo svojich detských knižkách preferovala zvieracie postavy. Najúspešnejšou detskou knihou sa stal Príbeh králika Petra.
 

Výtvarné umenie a architektúra

William Turner (1775 - 1851) jeho známy ho poznali ako „historického“ maliara pretože jeho veľké krajinomaľby naplnené svetelnými a farebnými kontrastmi boli obyčajne doplnené nejakou mytologickou alebo historickou scénou („Dido buduje Kartágo“). Turner čerpal inšpiráciu v literárnych dielach a vymýšľal si fantastické námety („Útek Odyseov z ostrova Polyféma“). Príroda mu bola len odrazovou plochou odkiaľ nezadržateľne vzlieta jeho fantázia a tie jeho obrazy, ktoré mali akési zemepisné pomenovanie neboli ničím iným než výplodom jeho fantázie. Turnerové estetické princípy sa stali základom celej sústavy umeleckých zreteľov  „viktoriánskej éry“ pričom boli i prvou hotovou podobou umenia, ktoré sa vedome zrieka života – „umenie pre umenie“.

John Constabl (1776 - 1837) dokonale poprel Turnerove umenie plné výmyslu. Spolu s Gainsboroughom sú považovaní za najväčších anglických maliarov a on je jeden z tvorcov nového umeleckého jazyka v európskom a americkom umení 19. storočia. Ako prvý začal maľovať reálnu prírodu takú aká naozaj je. Constabl vo svojich prácach bezvýhradne oslavoval človeka a jeho tvorivú prácu. Jeho najlepších obrazy „ Žitné pole“ a „Katedrála v Salisbury“ boli veľkým úspechom anglického maliarstva.

Architektúra „viktoriánskej éry“ nahradila suchý a nudný klasicizmus zo začiatku storočia rovnako mŕtvou a formálnou štylizáciou gotického slohu. Londýnsky parlament, ktorý postavil Ch. Barry v tomto slohu v 40. a 50. rokoch sa stal svojho druhu symbolom tvrdého konzervativizmu anglickej buržoázie. V 50. rokoch začínajú prvé pokusy reformovať staviteľstvo v technickom smere.   
 

Kultúra

V tomto období nastal návrat gotickej architektúry- neogotické obdobie, čo viedlo k súboju štýlov medzi gotickými a klasickými ideálmi. Neogotika  je jedna z historizujúcich tendencií v umení 19. storočia, vychádzajúca z romantického obdivu k rytierskemu stredoveku a nadväzujúca, najmä v architektúre, na tvaroslovie gotiky.

Objavila sa v Anglicku v polovici 18. storočia a imitovala prvky gotiky. Významnejšie sa prejavovala v architektúre Európy a severnej Ameriky v 19. a 20. storočí. Príkladom je Westminsterský palác, ktorý je sídlom parlamentu Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska – sídli tu Snemovňa lordov a Dolná snemovňa. Palác sa nachádza na brehu rieky Temže, v obvode City of Westminster, v blízkosti vládnych budov na ulici Whitehall.

V polovici 19. storočia sa konala prvá svetová výstava, Veľká výstava (1851), ktorá predviedla najväčšie inovácie tohto storočia. Jej stredom bol Crystal Palace (Krištáľový palác), konštrukcia bola zo skla a železa. Vznik fotografie, prezentovaný na Veľkej výstave, viedol k významným zmenám vo viktoriánskom umení - kráľovná Viktória bola prvým britským panovníkom, ktorý sa nechal odfotografovať.

Veľká výstava v roku 1851 bola oslavou vzostupu Spojeného kráľovstva na svetovom trhu, i keď mnohé kontinentálne exponáty, obzvlášť tie nemecké dávali britským výrobcom dôvod k zamýšľaniu nad svojou pokročilou technológiou. Táto výstava, ktorú podporoval kráľovský dvor a organizovala ju aristokracia, odrážala britské odhodlanie k ekonomickému pokroku a tým i k liberalizmu. Medzi ľuďmi vyvolala nadšenie. Pre veľa obyčajných ľudí to bola prvá príležitosť pre návštevu Londýna. Úspech výstavy všetkých ohromil. Počty návštevníkov sa každodenne zverejňovali v tlači. Nakoniec sa predalo cez šesť miliónov vstupeniek. Návštevnosť blyštiaceho sa oblúka priezračného skla Krištáľového paláca Josepha Caxtona, ktorý zastrešoval priestor výstavy v Hyde Parku, jedného dňa dosiahol 109 000 osôb. Veľké zisky, ktoré výstava priniesla, boli neskôr použité na výstavbu múzeí v South Kensingtonu. Mohutné davy boli usporiadané a vyjadrovali nadšenie pre monarchiu. Pouličná balada, ktorá sa predávala na výstave, zdôrazňovala podivuhodnú zmes remeselníckej sebaistoty, internacionalizmu voľného trhu a monarchistického šovinizmu, ktorá predznamenala reč valnej časti britského spoločenského života do konca storočia. Tón balád vysvetľuje popularitu Henryho Templa, lorda Palmerstona. Spoločnosť, akú ukázala Veľká výstava v roku 1851 sa dočkala podrobnejšej statickej analýzy. Všeobecným predmetom záujmu sa stali dve skutočnosti. Po prvýkrát v histórii Británie žilo viac ľudí v mestách, hoci často malých, než na dedine.      

Svetová výstava 1851

(Great Exhibition of the Works of Industry of all Nations, Crystal Palace Exhibition alebo Great Exhibition) je veľká medzinárodná výstava priemyslu a kultúry jednotlivých krajín. Konala sa od 1.- 15. mája roku 1851 v Londýne.
Roku 1851 zorganizoval princ Albert prvú medzinárodnú výstavu v Británii. Krištáľový palác navštívilo viac ako 6 miliónov ľudí, ktorí uvideli oslavu divov nového priemyselného veku. Medzi 14 000 vystavenými predmetmi bol aj 24-tonový balvan uhlia, diamant Koh-i-nor (z Indie) a vypchatý slon.
Táto výstava bola prvá z rady svetových výstav Expo v odboroch kultúra a priemysel, ktoré sa v 19. storočí stali veľmi populárnymi. Organizoval ju Henry Cole a princ Albert Sasko-Kobursko-Gothajský. Výstavy sa zúčastnili napríklad Charles Darwin, členovia bývalej francúzskej kráľovskej rodiny Bourbunovcov a spisovatelia ako Charlotte Brontë a George Eliot.

Základné informácie

Po roku 1848 sa v Royal Society and Arts zrodila myšlienka usporiadať vo Veľkej Británii medzinárodnú výstavu, ktorá by zahrňovala rôzne oblasti vtedajšieho života – hospodárstvo, techniku a taktiež kultúru. Princ Albert, ako prezident Royal Society and Arts, vzal myšlienku za svoju a rozhodol sa zrealizovať ju za každú cenu. Britská verejnosť sa postavila proti tomuto zámeru, ale britská Dolná snemovňa projekt schválila. I napriek pokračujúcim a usilovným sporom s vtedajšou tlačou boli dosiahnuté ciele. V Hyde Parku bol vybudovaný výstavný Krištáľový palác. 1. mája 1851 bola výstava zahájená a zišlo sa na nej viac ako 14 000 vystavovateľov, z nich polovica pochádzala zo zahraničia. Návštevnosť bola ohromujúca a tlač začala výstavu konečne vychvaľovať. Vďaka tomuto vývoju situácie sa stal vo Veľkej Británii, po prvýkrát a aj naposledy vo svojom živote, obdivovanou a ľudom obľúbenou osobou. Zisk z výstavy bol použití na vybudovanie akadémie vied, múzea (dnes Viktóriino a Albertovo múzeum) a hudobnej a výtvarnej akadémie. Všetky príkoria a problémy, ktoré tomuto úspechu predchádzali, sa ale odrazili na jeho stále sa zhoršujúcom stave. Zhoršili sa jeho reumatické problémy, trpel nadváhou, obmedzil výlety do prírody, jeho stavy depresie boli stále ťažšie.

Svetová výstava bola zorganizovaná na čele s pánmi: Princ Albert, Henry Colem, Francis Henrym, Sir Charles Dilke, 1. baronetom a ďalších členov Kráľovskej spoločnosti pre podporu umenia ako oslavu moderných priemyslových technológií a designu. Dá sa povedať, že Svetová výstava bola realizovaná ako reakcia na úspešnú Francúzsku Priemyslovú Expozíciu v roku 1844.

Špeciálna stavba, prezývaná Crystal Palace (Krištáľový palác), (1854) bola navrhnutá Josephem Paxtonem a je vyrobená zo zliatinového rámu a skla, čo bolo na vtedajšiu dobu obrovský úspech. Výstavu navštívilo šesť miliónov ľudí - čo zodpovedá jednej tretine celkového počtu obyvateľov  Británie v tejto dobe. Svetová výstava mala zisk vo výške 186.000 libier, ktoré boli použité k založeniu Victoria and Albert Museum a Natural History Museum, ktoré boli všetky postavené v oblasti prezývanej "Albertopolis", v blízkosti Imperial Institute. Zostávajúce peniaze boli použité na založenie vzdelávacieho grantu a štipendia pre priemyslový výskum, ktorý funguje dones. Svetové výstavy boli vynikajúcou príležitosťou pre fotografov, ktorí zvlášť podrobne dokumentovali najmä pavilóny a významných hostí.
 

Významné exponáty a vystavovatelia

Exponáty pochádzali nielen z celej Veľkej Británie, ale tiež z jej imperiálnych kolónií, ako boli Austrália, India a Nový Zéland a tiež z ďalších krajín ako je Dánsko, Francúzsko a Švajčiarsko. Celkom bolo 13.000 exponátov ako napríklad:
 tkálčovský stav Josepha Jacquarda (tkálčovský stav je jednoduchý tradičný nástroj na výrobu tkanív. Vyvinul sa z neho tkáčsky stroj) , kuchynské spotrebiče po prvýkrát boli predstavené stereofotografie, ďalej výrobky z ocele alebo zberací stroj, ktorý bol poslaný zo Spojených štátov.
Fotograf a priekopník John Dillwyn Llewelyn ohromil svojimi fotografiami, zaznamenávajúcimi vlny na vodnej hladine, ľudí v pohybe, mraky a dym vychádzajúci z lodného komína a pod. Na výstave zaobstaral niekoľko daguerotypov aj francúzsky barón Jean-Baptiste Louis Gros. Alfred UK Hobbs predstavil vylepšený zámok. Frederick Bakewell predstavil predchodcu dnešného faxu.

Americký novinársky fotograf Mathew Brady získal medailu za svoju daguerrotypiu Daguerrotypie (francúzsky le daguerréotype, anglicky daguerreotype) je prvý prakticky užívaný komplexný fotografický proces. Vynašiel ju a pomenoval francúzsky výtvarník a vynálezca Louis Daguerre po 23 rokoch dlhého výskumu, ktorý úspešne zavŕšil v roku 1839.
William Chamberlin Jr. vystavoval prvý hlasovací stroj na svete, ktorý počíta hlasy automaticky.  Konal sa prvý pohár v jachtingu. Diamant Koh-i-Noor patril v dobe konania Svetovej výstavy medzi najväčšie známe drahokamy. Svoju litografiu vystavil švajčiarsky ilustrátor, rytec a fotograf Antoine Sonrel.  Richard Beard, fotograf, ktorý v roku 1841 otvoril v Londýne prvý anglický fotografický ateliér. Medzi rokmi 1847 a 1852 John Adams Whipple a astronóm William Cranch Bond, riaditeľ Harvardského vysokoškolského observatória, ktorý používal Harvardský teleskop prezývaný Great Refractor (Velký Refraktor) zaobstaral snímky Mesiaca, ktoré boli významné svojimi detailmi a estetickou hodnotou. V tejto dobe to bol najväčší ďalekohľad na svete a za jeho snímky Mesiaca získali na tejto Svetovej výstave ocenenie za technickú dokonalosť.
 

Rozvoj vedy

O tomto rozvoji behom druhej polovice 19. storočia musíme hovoriť s istým geografickým a miestnym obmedzením: vedecké bádanie sa najprv sústreďovalo hlavne v Nemecku, Veľkej Británii a vo Francúzsku prevažne v univerzitných a akademických laboratóriách, seminároch a ústavoch alebo v súkromných pracovňach. Postavenie vedy v spoločnosti a v kultúre sa ešte viac upevnilo približne od začatia technickovedeckej revolúcie. Po prvé došlo k nadviazaniu užšej spolupráce medzi vedou a výrobou. Po druhé rástlo spojenie medzi vedou a štátom, ktorý jediný mohol pokryť stúpajúce náklady na bádanie a mal tiež záujem na využitie vedy pre vedenie imperialistických vojen.

Z veľkého množstva prírodovedných poznatkov ovplyvnila myslenie druhej polovice 19. storočia predovšetkým vývojová teória Angličana Charlesa Darwina, publikovaná v roku 1859 s názvom O pôvode druhov prírodným výberom. Vedľa princípu zachovania energie objavenej v päťdesiatych rokoch Hermannom Helmholtzom to bola druhá najväčšia prírodovedná generalizácia 19. storočia. Darwinizmus sa tak stal silnou zbraňou dovršujúceho sa protifeudálneho ideologického zápasu a celého desaťročia trvajúceho vášnivého sporu medzi konzervatívnymi(cirkevnými) a progresívnymi silami spoločnosti. Ale tým, že chápal prírodný výber ako „boj o život“ a „prežitie najsilnejšieho“, umožnil preniesť tento princíp neoprávnene na spoločenské procesy (sociálny darwinizmus), čo vložilo do rúk buržoázie mocnú ideologickú zbraň, ospravedlňujúcu jak nespútanú kapitalistickú konkurenciu, vrátane vojenskej expanzie, tak i večné rozdelenie spoločnosti na úspešné – bohaté – a zdeptané – chudobné – jedince.

Charles Darwin zrúcal predstavy o tom,  že živočíšne druhy sú nemenné a že človek je „korunou tvorstva“. Uskutočnil výskumy počas cesty okolo sveta na palube výskumnej lode Beagle v rokoch 1831 – 1836. Preskúmal Južnú Ameriku, Galapágy, Tahiti, Nový Zéland, Maurícius, Austráliu a južnú Afriku. Napr. na Galapágoch objavil 13 druhov kaktusových piniek (tzv. Darwinove pinky). Týmto objavom výrazne pokročil pri objasňovaní svojej evolučnej teórie. Proti Darwinovi sa zdvihla vlna odporu, pretože jeho teórie protirečili výkladu stvorenia sveta. V cirkevných a vedeckých kruhoch narazilo na nesúhlas najmä jeho tvrdenie o pôvode človeka z nižších živočíšnych druhov a jeho príbuznosti s opicou. Napriek tomu sa Darwinovo učenie postupne presadzovalo. Zohralo podstatnú úlohu v ďalšom rozvoji biológie, ale začalo sa využívať aj v humanitných, sociálnych a národnohospodárskych vedách.
Technika:  V Anglicku sa pri výrobe surového železa z rudy vo vysokých peciach čím ďalej viac prechádzalo na minerálne palivo. Rozširovalo sa pudlovanie ( výroba oceli pretavením surového železa v plamennej pudlovacej peci).

Rýchly rozvoj oceliarstva:

Bessemerov konvertor umožnil priemyselnú výrobu ocele a podnietil ďalšie inovácie v oblasti ťažkého priemyslu. 1855 britský inžinier Henry Bessemer ( 1813 -1898) vyvinul nový postup pri výrobe ocele. Tento konvertor, ktorý po ňom nazvali „Bessemerová hruška“, spôsobil v nasledujúcich rokoch druhú priemyselnú revolúciu. V Bessemerovom konvertore podporovala kyslá vymurovka tvorbu trosku a vzduch privádzaný spodkom konvertora spaľoval nečistoty v roztavenom surovom železe. Zariadenie produkovalo zvariteľnú oceľ s obsahom uhlíka 0,25 % ktorej výrobná cena predstavovala iba 6 -7 % z ceny dovtedy vyrábanej tégľovej ocele. Bessemerová hruška zlepšila pudlovaciu metódu, ktorú už v r. 1783 vynašiel Henry Cort. V pudlovacích peciach sa uhlík zo surového železa odstraňoval tak, že sa okolo preháňal čerstvý vzduch. Bessemer tento proces zintenzívnil tak, že skonštruoval veľkú oceľovú nádobu tvaru hrušky a žiaruvzdorne ju z vnútra vymuroval. V konvertore sa za 20 minút vyrobilo toľko ocele čo v pudlovacej peci za celý deň, navyše sa ušetrila ťažká ručná  práca pri pudlovaní ( miešanie). Bessemer bol geniálny vynálezca a jeho meno nesie 117 registrovaných patentov. Zaoberal sa okrem iného vývojom v oblasti odlievania tlačových písmen (typov), výroby skla, zdokonalenia koľajových bŕzd a pod. svoju „hrušku“ vynašiel napriek tomu, že nebol odborníkom na hutnícku problematiku. Už r. 1864 vyvinul Wilhelm Siemens a jeho brat Friedrich novú pec na výrobu ocele, ktorá pracovala na princípe nimi vynájdenej metódy regeneračného spaľovania plynu. Dosiahli ňou oveľa vyššie teploty pece, čo po prvý raz umožnilo aj opätovnú úpravu šrotu na oceľ. Keďže prvú pec tohto typu skonštruovali aj bratia Pierre a Emile Martinovci, pec dostala meno Siemensova – Martinova.
V 19. a 20. storočí podnietil obchod v rámci ohromného britského impéria, poháňaný bohatými zásobami uhlia. Rozvoj výroby viedol k prosperite. Tisíce ľudí sa sťahovali z vidieka do miest v blízkosti baní, tovární a závodov. Do roku 1900 sa Británia stala najsilnejšou priemyselnou krajinou sveta.
 
Vzduchoplavba:  1842 – Angličan Henson projektoval lietajúce stroje pre pravidelné     spojenie s kolóniami.
Matematika: Anglický matematik William Rowan Hamilton (1805 – 1865), ktorý ako jeden z prvých podal presný výklad teórie komplexných čísel, bol súčasne jedným z tvorcov vektorovej analýzy 40. rokov 19. storočia. Význam vo vývoji matematickej fyziky.
Astronómia: Anglický astronóm William Parsons Rosse.  John Louch Adams (1819 - 1892) – podľa neho mala existovať ešte jedna doposiaľ neobjavená planéta slnečnej sústavy – Neptún.                                                              
Fyzika: William Thomson (1824 - 1907) – objavil elektrón a zostrojil 1. model atómu. Anglický vedec Humphry Davy (1778 - 1829) dal elektrickému oblúku meno Voltov oblúk. Michael Faradaye – objavil a popísal jav elektromagnetickej indukcie, umožnilo to zostrojiť magnetoelektrické generátory a elektromotory. Anglický vedec John Dalton – zdôrazňoval, že atómy rôznych látok musia mať rôznu váhu a tiež, že chemické zlúčeniny vznikajú spojovaním atómov v určitých číselných pomeroch.
Chémia: Anglický chemik Edward Frankland zaviedol v roku 1852 pojem valencia.  Vlastnosti atómov rôznych chemických prvkov sa chemicky zlučujú s presne určeným počtom atómov vodíka.           
                                                                           
Geológia: Anglický bádateľ Charlese Lyella v diele  Základy geológie  tvrdil, že zemský povrch je v nepretržitom vývoji podľa prírodných zákonov.                                               
Zemepisné objavy: Angličan David Livingston preskúmal Afriku od južného cípu až po rovník.  Fyziológia: Charles Bell (1774 – 1842) skúmal funkcie nervov.                              
Mikrobiológia a medicína: Lekár Edward Jenner zaviedol očkovanie proti osýpkam. Anglický chirurg Joseph Lister zaviedol karbónovú kyselinu – 1867 ako prostriedok zabraňujúci vnikaniu infekcie do rán.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Diskusia: Veda a umenie vo Veľkej Británii na konci 19. a začiatku 20. storočia

Pridať nový komentár

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.023