Slovensko v susedstve Osmanskej ríše

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petuska1 (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 12.03.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 312 slov
Počet zobrazení: 2 180
Tlačení: 127
Uložení: 126

Slovensko v susedstve Osmanskej ríše

BITKA PRI MOHÁČI

Uhorská krajina v období polovice 16. storočia pred bitkou na Moháčskom poli, prechádzala sociálno- politickou krízou. Do tejto nejednotnej situácie prišla správa, že sa Turci chystajú zaútočiť na Uhorsko. Práve zasadajúci uhorský snem sa „uzniesol“, že veľmi bojovať nebude a schválil len skromné financovanie vojny. Ľudovít sa obrátil o pomoc na viacero európskych vládcov, na pápeža, benátskeho dóžu, anglického kráľa Henricha VIII. a aj na svojich príbuzných, poľského kráľa Žigmunda I. a rakúskeho arcivojvodu Ferdinanda I.. Napriek hroziacemu nebezpečenstvu ju však dostal len vo veľmi obmedzenej miere. Pápežská kúria poslala finančný obnos, ale kládla si zároveň podmienku, že časť týchto peňazí musí byť využitá v boji proti šíriacemu sa luteránstvuv Uhorsku. Uhorsko zostalo v prípravách na vojnu s Turkami osamotené. Ľudovítovi sa nepodarilo postaviť dostatočne veľkú armádu, ani mnohé jeho výzvy uhorská šľachta nesplnila.

29. Augusta 1526 nasledovala osudná bitka pri Moháči. Na bitke sa nezúčastnili vojsko sedmohradského vojvodu Jána Zápoľského, ani vojská z Chorvátska a posily z Česka boli v čase bitky ešte len v Stoličnom Belehrade. Ani pomoc z rakúskych krajín, ktorú prisľúbil arcivojvoda Ferdinand, sa nedostavila včas. Navyše vojsko bolo beztak malé, nemotivované. Zrážka uhorského vojska (25 000 mužov, 53 kanónov) s takmer trojnásobnou početnou a výborne vycvičenou armádou tureckého sultána Süleymana I. (60 000 mužov, 160 kanónov) dopadla katastrofálne. 29. augusta 1526 bola Uhorská pechota (naverbovaní študenti, tovariši a mestská chudoba) takmer kompletne rozdrvená a šľachtická jazda „takticky“ ustupovala a pred vyvraždením pechoty ušla.

Príznačné je, že Turci po víťaznej bitke celú noc čakali na príchod „hlavnej“ uhorskej armády (ktorú v skutočnosti práve porazili) a sultán si ešte dlho po bitke nebol istý, či naozaj zvíťazil, lebo nevedel pochopiť, že proti nemu postavili takú malú armádu. Keď Ľudovít II. videl, že je boj stratený, utiekol z bojiska. Pri prechode cez potok Cselle pri Moháči kráľ padol z koňa a utopil sa. Jeho osobou vymrela uhorsko-česká vetva jagelovskej dynastie.

BOJE S TURKAMI V 16. STOROČÍ

Turecké vojenské akcie , ktoré sa odohrávali na našom území, môžeme rozdeliť na niekoľko etáp:

I. ETAPA

Prvé obdobie by sme mohli ohraničiť od bitky pri Moháči ( 1526 ), až po podpísanie mieru v Edirne ( 1568 ).

Turci obsadili Uhorsko až po rieku Dunaj a dobyli Budín. Süleyman I.uzatvára mier z Jánom Zápoľským a napadá západne časti Slovenska ovládané Ferdinandom I. Výprava mala koristnícky charakter, lebo Turci sledovali svoje ciele a nie ciele Jána Zápoľského. Výsledkom bolo viac ako 80 vypálených obcí a tisícky odvlečených zajatcov. Tieto vyčerpávajúce konflikty donútili oboch adeptov na uhorský trón uzavrieť Veľkovaradínsky mier. Ako sa však ukázalo, tento mier priniesol iba krátky oddych, ktorý potrebovali obe strany. Turci pod

zámienku, že chránia dedičné nároky Zápoľského syna, Jána Žigmunda vtrhli opäť do Uhorska. Porazili Ferdinandove vojská. Územie medzi Dunajom a Tisou vyhlásili za tureckú provinciu – Budínsky pašalík. Uhorsko sa rozpadlo na tri časti – Uhorskú časť na Západe, budínsky pašalík na Juhu a Sedmohradské kráľovstvo na Východe.

Úspechy osmanských vojsk jasne poukázali na nedostatočnú obranu a nevyhnutnosť vyčleniť omnoho väčšie prostriedky na boj proti Turkom. V júni 1547 nastalo ďalšie prímerie. Sultán sa už dlhšie snažil zasiahnuť proti Perzii a tak prijal prímerie na dobu 5 rokov za ročný tribút 30 000 zlatých. Osmanské zaneprázdnenie využili znesvárené uhorské strany na zblíženie v otázke zjednotenia.

Dôležitým medzníkom je rok 1566, keď sa Sulejman rozhodol dobyť hrad Sihoť (Szigetvar). Uhorská posádka sa udatne bránila a spôsobila Turkom veľké straty. Veliteľ hradu Mikuláš Zrínsky zhromaždil posledných obrancov a uskutočnil výpad pri ktorom všetci zahynuli. Sulejman sa však víťazstva nedožil. Zomrel dva dni pred dobytím hradu, ale jeho smrť utajovali pred vojskom rozladeným z ťažkého obliehania. Sulejmanova smrť viedla k uzavretiu mieru v Drinopole (Edirne). Skončila sa tak prvá a najťažšia etapa protitureckých bojov.

II. ETAPA

Už v roku 1564, dva roky pred podpísaním mieru umiera Ferdinand I. Habsbursky a jeho miesto zaujal Maximilián I. Pokoj na turecko-uhorskom pohraničí dlho netrval. Turci znamenite využívali konflikty Habsburgovcov a uhorskej šľachty a stupňovali tlak na Uhorsko. V roku 1570 vpadli Turci až na Spiš a rabovali v celej oblasti. Hlavný tlak smeroval do oblasti banských miest, ktoré boli hlavným cieľom tureckej expanzie.

Napriek týmto neúspechom sa v otázke obrany Uhorska viac rokovalo ako konalo. Účinnú obranu proti tureckým nájazdom sa podarilo ako-tak vybudovať až v 90tých rokoch. Základným problémom bol nedostatok financií, ktorý nedovoľoval najímať dostatok skúsených žoldnierov. Chýbalo aj materiálne zabezpečenie jednotiek.

Pätnásťročná vojna 1593 – 1606

Pätnásťročná vojna alebo tiež známa pod názvom dlhá vojna začala konfliktom na hraniciach Chorvátska a Tureckej ríše. Aj napriek podpísanému mieru Turecké jednotky prekročili hranice Uhorska a vojenské konflikty začali opäť. Následne vyhlásil sultán Murad III. vojnu RudolfoviII.
Najdôležitejšia bitka tohto obdobia sa odohrala pri mestečku Mezökeresztes, podľa interpretácie tureckých historikov dostala prívlastok „druhým Moháčom“. Habsburské vojsko zatlačilo Turkov až do ich tábora. Tu však začali lúpiť, čo využila turecká jazda a protiútokom napadla dezorganizované vojsko. Skazu zavŕšilo delostrelectvo. Mehmed III. Vojna sa premenila na množstvo ďalších pohraničných šarvátok, kde striedavo víťazila tá či oná strana. Na jeseň 1599 vpadli na kráľovské územie krymskí Tatári. Zostalo po nich temer vyľudnené údolie Hrona, Ipľa, Váhu až po Beckov a Trenčín. Do zajatia odviedli vyše 13 000 ľudí. O rok nato krajinu postihol mor. Do Uhorska prichádzalo množstvo cudzích žoldierov a vojnových dobrodruhov. Tí, boli využívaní nielen na ochranu hraníc, ale aj na presadzovanie záujmov Habsburgovcov a ich rekatolizačnej politiky. Habsburská strana si neúspechy vo vojne s Turkami snažila riešiť konfiškáciami majetku nespoľahlivých šľachticov. Väčšinou ich obvinila zo spojenectva s nepriateľom alebo stratou priazne u cisára. Tak prišli o svoje majetky Štefan Bočkaj.

Posledná fáza tureckej vojny je spojená s povstaním Štefana Bočkaja (1604 – 1606). Na jeseň v roku 1604 začína povstanie Štefana Bočkaja. Ten obsadzuje v krátkom čase takmer celé Slovensko. Pridávajú sa k nemu mnohí, ktorých politika habsburského dvora ohrozuje. Základňou je mu Sedmohradsko a podporujú ho aj Turci. Bočkajovým snažením však nebolo spojenectvo s Turkami. Neprijal kráľovskú poctu, keď mu z Istanbulu poslali korunu vyrobenú v Perzii. Toto povstanie skončilo Viedenským mierom z roku 1606, Štefan Bočkai dosiahol vládu nad Sedmohradskom.
Pätnásťročná vojna sa skončila podpísaním Žitavského mieru 11. novembra 1606. Zastavili sa každoročné vpády a nájazdy Turkov na naše územie, ktoré uvrhli krajinu do stavu permanentnej vojny.

III. ETAPA

Po Forgáchovom víťazstve sa Turci opäť vzchopili a v krátkom čase bola dobytá cela skupina pevností a opevnených bodov. V roku 1664 pri St. Gottharde (dnes Maďarsko) porazil generál Montecuccoli tureckú armádu. Za pár dní bol uzavretý Vašvársky mier, ktorý napriek úspechom cisárskych vojsk nebol pre Habsburgovcov veľmi výhodný a na druhes strane Turci neustále podnikali rabovacie a plienivé vpády.

Postupne sa však schyľovalo k rozhodujúcemu stretu medzi tureckými a cisárskymi silami. Veľkovezír Kara Mustafa túžil pokoriť Habsburgovcov. Na čele asi 200 tisícovej armády tiahol na Viedeň. Do rúk Turkov padala jedna pevnosť za druhou. Turecká armáda pritiahla k mestu a začala ho obliehať. Obliehanie Viedne zburcovalo dovtedy nečinnú Európu, ktorá poskytla Habsburgovcom pomoc. Viedni prišla na pomoc armáda koalícia vedená poľským kráľom Jánom Sobieskim. Dňa 9. októbra 1683 došlo k rozhodujúcemu stretu v ktorej kresťanské vojska porazili tureckú armádu, ktorá začala v panike ustupovať od Viedne. Porážky na bojisku odzrkadlili postupný úpadok tureckej ríše.

V roku 1684 sa sformovala Svätá liga, ktorá bola sformovaná proti Turecku. Okrem habsburských krajín sa do nej zapojilo Poľsko, Benátska republika a Rusko. Táto koalícia bola už nad sily vtedajšieho Turecka. V októbri 1685 bol dobytý Ostrihom. Pevnosť sa vzadala po chabom odpore. Ďalšie oporné body tureckej moci v Uhorsku boli obsadené v rýchlom slede. Cisárske jednotky postupne dobyli Budín, Pécs a Jáger. V roku 1687 dokonca boli turecké jednotky porazené pri Moháči. Definitívnu porážku utrpeli Turci v bitke pri Zente, kde princ Eugen Savojský úplne rozdrvil tureckú armádu. Sultánovi nezostávalo nič iné len uzavrieť mier. Karlovacký mier potvrdil oslobodenie takmer celého Uhorska od tureckej nadvlády. Éra tureckého bašovania na našom území, ale ja v celom Uhorsku po vyše 150 rokoch definitívne skončila.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.014