Rekatolizácia na Slovensku

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petuska1 (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 12.03.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 446 slov
Počet zobrazení: 2 317
Tlačení: 102
Uložení: 132

Rekatolizácia na Slovensku

Pojem protireformácia – rekatolizácia

Protireformácia (alebo rekatolizácia v širšom zmysle) bola cieľavedomá snaha katolíckej cirkvi o zastavenie šírenia reformácie v 16.-18. storočí. Jej hlavnou úlohou bolo pripútať protestantské krajiny ku katolíckej cirkvi. V tom jej pomáhali najmä rozpory medzi jednotlivými prúdmi reformácie. Protireformáciu organizovala pápežská kúria a cirkevná hierarchia v spolupráci s katolíckymi panovníkmi. Najmä po Tridentskom koncile sa podarilo zlikvidovať protestantizmus na Apeninskom a Pyrenejskom polostrove, z veľkej časti v Poľsku a v prevažnej miere v Česku a v Uhorsku. Čiastočné úspechy sa dosiahli aj v Nemecku, Švajčiarsku a v Holandsku, tu však protestanti zostali pomerne silní. Významnými faktormi, či činiteľmi protireformácie boli: jezuiti, Tridentský koncil, inkvizícia a hon na čarodejnice.

Potvrdenie náboženskej slobody na sneme roku 1608 využili však už predtým evanjelici na Slovensku na vybudovanie organizácie svojho náboženského života. Pod ochranou palatína Juraja Turzu zvolali roku 1610 do Žiliny synodu, na ktorej uskutočnili organizáciu svojich cirkví na strednom a západnom Slovensku zriadením troch superintendencií. Onedlho nato sa usporiadali aj evanjelická cirkevné pomery na východnom Slovensku, a to na synode, zvolanej roku 1614 do Spišského Podhradia, pod ochranou palatínovho príbuzného Krištofa Turzu. V tejto oblasti sa zriadili dve superintendencie. Uznesenia oboch synôd potvrdil palatín, čím nadobudli verejnoprávnu platnosť. Mimo tejto organizácie stála už iba Gemerská stolica, pre ktorú vydal palatín zvláštnu listinu, podľa ktorej si mali protestanti v tejto stolici samostatne spravovať cirkevné záležitosti. V novovytvorenej organizácii protestantskej cirkvi na Slovensku sa prejavila etnická prevaha slovenského obyvateľstva a na čele nových cirkevných dištriktov stáli prevažne Slováci.
,,Proti novej organizácii evanjelickej cirkvi na Slovensku, ktorou sa vymanila spod právomoci katolíckej hierarchie, ostro protestoval ostrihomský arcibiskup František Forgáč, ktorý zvolal roku 1611 synodu katolíckeho kňazstva do Trnavy, aby rozvinul nový rekatolizačný zápas.“ Nezostal v ňom osihotený, pretože na jeho strane stál nielen viedenský dvor, ale aj niekoľko významných magnátov, ktorí sa len nedávno znova vrátili do katolíckej cirkvi (Esterháziovci, Pálfiovci, Drugetovci a i.). Na pomoc mu prišli aj jezuiti, ktorí si za pomoci arcibiskupa zriadili roku 1613 v Trnave kolégium. Víťazný postup rekatolizačnej činnosti v prvej polovici 17. storočia je však spojený až smenom Petra Pázmaňa (1570 – 1637). Roku 1616, keď sa Pázmaň stal ostrihomským arcibiskupom, zomrel ochranca protestantov Juraj Turzo a palatínsky úrad sa dostal do rúk katolíkov. Najprv sa stal palatínom Žigmund Forgáč (1619) a neskôr Mikuláš Esterházi (1625), verný prívrženec Pázmaňa a hlavný spolupracovník pri jeho rekatolizačnom diele.

Sám Peter Pázmaň pochádzal zo zemianskej kalvínskej rodiny z Varadína, no v mladosti sa stal katolíkom a na jezuitských školách vo Viedni a v Ríme získal vynikajúce vzdelanie. Na konci 16. storočia bol už profesorom v Štajerskom Hradci, kde sa dostal do úzkeho styku so štajerským kniežaťom Ferdinandom, neskorším cisárom a uhorským kráľom Ferdinandom II. (1619 – 1637). Na začiatku 17. storočia sa vrátil do Uhorska a plne sa zapojil do protireformačného zápasu. Vzdelaný a rozhľadený Pázmaň nebol len skúseným organizátorom cirkevného života, ale aj vynikajúcim polemikom a úspešným autorom spisov namierených proti náboženským názorom svojich protivníkov. Za pomoci jezuitov sa usiloval najmä o vybudovanie školstva a výchovu kňazstva, ktorého bol dovtedy nedostatok. Ešte väčší dôraz ako jeho predchodca kládol na to, že sa s jej pričinením vrátia ku katolíckej viere aj široké vrstvy poddaných, žijúcich na jej rozsiahlych majetkoch. ,,Táto jeho snaha, ale aj vynikajúca osobná schopnosť presvedčiť protivníka, podporovaná kráľovskými úradmi a jezuitmi, nezostala bez úspechu. Jeho pričinením prestúpil v prvej polovici 17. storočia na katolícku vieru celý rad bohatých šľachtických rodín (osobne ich získal okolo 50), nehovoriac o veľkom počte strednej a nižšej šľachty."

Šľachta, získaná protireformáciou späť do katolíckej cirkvi, prevzala nielen nové náboženské vyznanie, ale aj habsburgofilskú ideológiu, aj keď sa pritom nijako nechcela vzdať svojich stavovských výsad a privilégií, v čom sa od nej neodlišoval ani sám Pázmaň. Predsa však umožňovala Habsburgovcom nedodržiavať v otázkach náboženskej slobody podmienky viedenskej zmluvy a aj sama odopierala na základe patronátneho práva svojim protestantským poddaným právo na kostoly a kňazov. Tak postupne dozrievali aj podmienky spojenectva uhorskej protestantskej šľachty so sedmohradským kniežaťom Gabrielom Betlénom, ktorý čakal len na vhodnú príležitosť, aby mohol svoje panstvo pod heslom boja za náboženskú slobodu rozšíriť aj na územie kráľovského Uhorska. Tá sa naskytla v lete roku 1619, keď začalo české stavovské povstanie prerastať po smrti cisára Mateja II. v široký európsky konflikt a keď už uhorská protestantská šľachta videla v spojenectve s Betlénom možnosť k obnove svojho strateného mocenského postavenia.

Povstanie vedené Imrichom Tokolim

Ideológia povstania mala vyslovene šľachtický charakter, lebo okrem obnovenia krajinských zákonov a náboženskej slobody neobsahovala iné požiadavky. V situácii, keď veľká časť obyvateľstva spolupracovala s kurucmi (na čele stál Imrich Tokoli) a hrozilo ich spoločné vystúpenie s Turkami, pokúsili sa Habsburgovci s Tokolim rokovať, ale jeho podmienky nebol ochotný viedenský dvor ochotný prijať.
Pod dojmom Tokoliho úspechov zvolal cisár Leopold I. na apríl 1681 do Šoproňu uhorský snem, na ktorý pozval aj kuruckého vodcu. Ešte pred otvorením rokovania bolo zrušené gubernium a na sneme obnovili palatínsky úrad, ktorý nastúpil Tokoliho švagor Pavel Esterházi. Bola obnovená samostatnosť Uhorskej komory v Bratislave, vyhlásená amnestia pre účastníkov sprisahania a potvrdené staré výsady šľachty, deklarovaná náboženská sloboda a slobodná voľba mestských rád. Prijali sa prísne opatrenia proti svojvôli žoldnierov a uhorským radcom sa prisľúbilo právo vyjadrovať sa k tureckej otázke.

,,Cisár pod vplyvom radcov z radov vysokého kléru a magnátov chcel požiadavky protestantov vylúčiť z rokovania snemu, čo bolo pre Tokoliho zámienkou, aby pokračoval v boji.“

Ďalšie rokovanie snemu prebiehalo v tieni bojov na východe krajiny. Spory o náboženských otázkach trvali až do konca snemu. Nakoniec snem priznal aj protestantom v dolnom Uhorsku právo slobodne vyznávať svoje náboženstvo. Pravda, právo sa týkalo iba slobodného obyvateľstva, a nie poddaných. Bolo tiež zakázané nútiť protestantov ku katolíckym obradom, odstraňovať kazateľov. Vyhnaní kňazi a učitelia sa mohli vrátiť a vykonávať pastoračnú činnosť. Kostoly, postavené protestantmi a im odňaté, sa im mali vrátiť. V stoliciach. Kde protestanti nemali žiadne kostoly, boli určené po dve obce, v ktorých si mohli postaviť nové, tzv. artikulárne. V slobodných kráľovských mestách si mohli protestanti kostoly ponechať a kde ich nemali, mohli si postaviť nové, ale iba na predmestiach, a to drevené. Snemové uznesenia neprijal ani Tokoli, ani protestantské obyvateľstvo. Keď sa na jeseň roku 1682 zmocnili kuruci veľkej časti Slovenska, využili protestanti sa mnohých miestach prítomnosť povstaleckého vojska na úplnú likvidáciu rekatolizačných opatrení, vyhnanie i vraždenie katolíckych kňazov. Jadrom kuruckej moci sa stalo sedem stolíc na severovýchode krajiny, ktoré sa na základe mikulovského mieru (1622) doživotne pripadli G. Betlénovi a na základe lineckého mieru (1645) pripadli Jurajovi I. Rákocimu, ku ktorým Tokoli pripojil ešte ďalšie stolice patriace pod Spišskú komoru (Spišskú, Šarišskú, Turniansku, Gemerskú, Užskú). Tam vzniklo mocenské vákuum. Tokoli sa potreboval zmocniť Košíc, ktoré boli centrom tohto územia. Koncom júla 1682 odišlo vojsko, najsilnejšie, aké kedy poskytli v Uhorsku Turci na pomoc povstalcom, na východ krajiny. Po ceste dobylo Ónod a pomohlo kurucom obsadiť Košice. Potom spoločne odišli k Fiľakovu. Pod dobytým hradom 16. septembra 1682 korunoval Ibrahim paša I. Tokoliho za ,,kráľa Stredného Uhorska“ a odovzdal mu insígnie symbolizujúce vazalský vzťah k Porte. Tokoliho kniežatstvo sa týmto stalo vazalským štátom Osmanskej ríše podobne ako Sedmohradsko. Kurucký vodca získal aj podporu šľachty, ktorá ešte nedávno zaujímala k povstaniu negatívny postoj. ,,Tokoli si osobne zlepšil pozíciu manželstvom s Helenou Zrínskou (jún 1682), vdovou po Františkovi I. Rákocim, ktorá mu venom priniesla veľké majetky a rad pevností."

Uväznenie Tokoliho

Na východnom Slovensku sa zmocnili cisárske oddiely Krásnej Hôrky, Ónodu, Tokaja a roku 1685 aj Prešova. Tokoli sa pokúsil zmieriť s Viedňou, ale pri osobnom rokovaní a varadínskym pašom ho tento nechal v októbri 1685 uväzniť. Porta sa totiž domnievala, že Tokoli je hlavnou prekážkou dohody s Viedňou. Po rozšírení tejto správy kapitulovala 25. októbra kurucká posádka Košíc a z väčšej časti prešla do cisárskych služieb. Kurucké hnutie sa pomaly rozpadlo. Jedinou kuruckou pevnosťou v rukách Heleny Zrínskej ostalo Mukačevo, ktoré sa bránilo až do začiatku roku 1688. Tokoliho zachránila pred vydaním cisárskej strane iba zmena vierovyznania. Po krvavom vyše dvojmesačnom obliehaní padol 2. septembra 1686 Budín, centrum osmanskej moci v Uhorsku. Boli skonfiškované jeho majetky. ,,Zvyšok Tokoliho prívržencov likvidoval súdny tribunál v Prešove (tzv. prešovské jatky), vedené generálom Caraffom, kde od marca do septembra 1687 verejne popravili vyše dvadsať mešťanov a šľachticov za udržiavanie spojenia s Helenou Zrínskou a pre domnelé podozrenie z prípravy nového povstania.“

Roku 1687 snem priznal jezuitom domovské právo v Uhorsku, uznal supremáciu katolíckej cirkvi, ale ponechal určité práva aj protestantom. Rekatolizácia na konci 17. a v priebehu 18. storočia bola okrem iného úspešná aj preto, lebo katolícka cirkev pôsobila všetkými duchovnými i umeleckými prostriedkami na široké vrstvy (bohatá výzdoba oltárov, baroková architektúra, chrámová hudba, rôzne hry s náboženskou tematikou aj mimo bohoslužieb a pod.) Evanjelické a kalvínske bohoslužby boli strohé, na ľudí pôsobili väčšmi slovom, ako emóciami.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018