Poddaní a život na vidieku na Slovensku v ranom novoveku

Poddaní a život na vidieku na Slovensku v ranom novoveku

Sociálna štruktúra spoločnosti sa nezmenila, naďalej ostávalo rozvrstvenie na šľachtu, meštianstvo a poddaných a ti sa členili zase na viaceré menšie spoločenské skupiny. Poddanské obyvateľstvo na dedinách nemalo také možnosti sťahovania do miest ako šľachta a neprivilegované , ale osobne slobodné obyvateľstvo miest a mestečiek. Uhorské snemy v 16 . storočí viackrát upravovali možnosti sťahovania poddaných , raz ho úplne zakazovali , inokedy zasa s určitými obmedzeniami povoľovali. Obmedzenia slobodného obyvateľstva sa týkali hlavne sedliackej vrstvy poddaných. Poddaní používali aj nelegálne formy sťahovania. Príčinou ich útekov bol nielen útlak zemepanskej vrchnosti , ale aj vnútorné politické zápasy prívržencov Ferdinanda Habsburského a Jána Zápoľského , sústreďovanie a presuny vojsk a boje s Turkami. Aby sa príjmy zemepánov nezmenšovali, zvyšovali zaťaženie ostatných poddaných na panstve a lákali n a opustené usadlosti nových osadníkov, ktorým dávali na určitý čas rôzne úľavy z poddanských povinností. Mnoho poddaných menili zemepánov v nádeji, že na novom mieste nájdu lepšie životné podmienky, iní sa snažili nájsť zamestnanie v mestách alebo sa dávali najímať k vojsku.

Zvyšovanie feudálneho útlaku viedlo často k útekom poddaných hlavne z Nitrianskej a Trenčianskej stolice na východnú Moravu, kde bola nadej na získanie lepšieho hospodárskeho a sociálneho postavenia. Na konci 16.stor. žilo na území dnešného Slovenska okolo milióna obyvateľov. Ekonomické a sociálne postavenie poddaných určovali popri rozsahu užívanej pôdy predovšetkým rôzne formy feudálnej renty, vrátané štátnych a stoličných daní a odvádzanie cirkevného desiatku. Odvádzanie feudálnej renty ( naturálnej, robotnej a peňažnej) poddaným bolo náhradou za užívanie pôdy, ktorá počas celého feudalizmu zostava nedeliteľným vlastníctvom šľachty. Len odvádzaním zemepanského deviatku a cirkevného desiatku prišlo každoročné o patinu ( 20%) dopestovanej úrody, drobných hosp. zvierat a včiel. Najväčším bremenom bola robotná renta, pod ktorou treba rozumieť nútené práce, ktoré museli poddaní vykonávať so záprahom alebo ručné na majetkoch svojich zemepánov. Veľká väčšina poddaných patrila k tzv. nezakúpeným poddaným , ktorí nemali nad užívanou usadlosťou nijakú dispozičnú moc , mohli ju dedične iba užívať.

Poddanské obyvateľstvo sa delilo na tri základné skupiny: sedliakov, želiarov a podželiarov (dedinská chudoba).Prvé dve sa od seba odlišovali na základe množstva užívanej urbárskej pôdy, resp. držby domu.
Posledná skupina bola bezmajetná a predstavovali ju rôzni sluhovia a nádenníci, ktorí bývali v podnájmoch a živili sa rôznymi formami námezdnej práce. Ine bolo postavenie poddaných na území južného Slovenska okupovanom Turkami. Väčšina šľachty a zemepánov z týchto území ušla a poddaní sa stali daňovými poplatníkmi tureckého sultána. Turci vyžadovali dávky a platy zo všetkých možných plodín a príjmov , ba aj s poľnohospodárskych nástrojov. Okrem toho pre všetko nemoslimské obyvateľstvo pribudla aj daň s hlavy. V rokoch 1547- 1556 bolo obnovene pravo poddaných na sťahovanie a tendencia pripútať ich k pôde stratila značne na sile, no neupadla do zabudnutia. V druhej pol. 16. stor. a v prvých desaťročiach 17. stor. sa úplne presadila. Jej výsledkom bolo upevnenie feudálnych vzťahov, charakterizované úzkou osobnou závislosťou poddaných od vrchnosti, ich pripútanie k pôde a obmedzením ich voľnosti v majetkovej a osobnej oblasti. Koncom prvej tretiny 17. storočia prestali dávať stolice povolenia na sťahovanie poddaných.

Týkalo sa to hlavne sedliakov, v oveľa menšej miere majetné a nemajetné vrstvy želiarov a podželiarov. Smery sťahovania a útekov poddaných boli rôzne podľa miestnej situácie a podľa situácie v iných oblastiach Slovenska. Napríklad v druhej pol. 17. stor. veľa utečencov zo Šariša odchádzalo do Poľska .Na viacerých miestach sa poddaní z urbárskych povinností vykupovali peňažnou náhradou. Boli to najmä obyvatelia poddanských mestečiek , ktoré odvádzali panstvu kolektívne peňažný obnos. Prehlbovala sa majetková sociálna diferenciácia poddanského obyvateľstva. Rozmnožovali sa hlavne rady želiarov (domkárov) a podželiarov (hofierov), ktoré nemohli vyžiť s vlastných hospodárstiev a boli odkázané na rôzne formy domácej výroby a námezdnej práce. Na vidieku , v poddanských dedinách a mestečkách , žila značná vrstva aj tzv. zmluvných poddaných, usadených na dominikálnej pôde, ktorých vzťah voči zemepánovi sa zakladal na zmluvnom pomere.

Daňový a vojensky útlak na začiatku 70.rokov 17.stor. viedol tiež k viacerým vzburám a povstaniam poddaných , ktoré niekedy prekračovali miestnych charaktere. Na severovýchodnom Slovensku trvali už od r.1672 takmer nepretržité boje nespokojencov, nazývaných kurucmi, s tamojšími nemeckými posádkami. Jedna takáto skupina pod vedením zemplínskeho zemana Gašpara Piku prenikli v jeseni 1672 až na Oravu a podnietila tu rozsiahle roľnícke povstanie. Roľnícke nepokoje na východnom Slovensku a v Novohrade roku 1703 prerástli v známe kurucké povstanie Františka II. Rákociho proti viedenskému dvoru. Skončenie Rákociho povstania našlo poddanské obyvateľstvo na Slovensku vo veľmi neutešenom stave. Nachádzalo sa v biede, ktorá bola následkom ťažkých vojnových rokov a obrovského materiálového vyčerpania , ktoré z toho vyplývalo.
Hromadné úteky poddaných sa začali v Šarišskej stolici, a to najmä preto, že si tam cisárske vojsko počínalo voči obyvateľstvu zvlášť brutálne. Najviac utekali poddaní z dedín makovického panstva, ktoré dovtedy patrilo Rákocimu. V rovnakom čase masovo začali utekať aj poddaní zo Spišskej , Liptovskej stolice. Vďaka trvalému mieru a hospodárskej obnove , ktorá nastala po roku 1711, sa však pomery poddanského obyvateľstva v prvých dvoch tretinách 18.stor. postupne zlepšovali. Vzrastal rozsah obrábanej pôdy, zvyšovali sa stavy ťažných a úžitkových zvierat, narastal počet hospodárstiev. Ale postavenie poddaných sa dosť odlišovalo od panstva k panstvu, od stolice k stolici . Veľké panstvá zväčša nástojili na tom , že ich poddaný sú pripútaný k pôde a nemôžu sa bez súhlasu zemepanskej vrchnosti odsťahovať. Roboty boli bezpochyby najťaživejšou povinnosťou poddaných.

Ich výška sa spravidla vyčísľuje počtom robotných dní do týždňa. Trojdňová robota v týždni, vyžadovaná od väčších poddaných , bola viac-menej pravidlom.
Vo všeobecnosti mala robota dve formy, a to týždňovú robotu, počas ktorej sa poddaný musel dostaviť k robote na istý počet dni v týždni , a takú formu, v rámci ktorej boli poddaný , spravidla celým dedinám, vymerané isté plnosti, ktoré museli obrobiť bez bezprostredného dozoru zemianskych úradníkov. Naturálne dávky poddaných v 18. storočí nadmerne nezaťažovali. Pravidelne odvádzanie deviatku z úrody obilia zaviedla až urbárska regulácia . V lepšom postavení ako obyčajní poddaní sa nachádzali len slobodní (libertíni), ktorí si pôdu zakúpili, alebo sa k nej dostali iným spôsobom. Poddanské dediny mali na čele richtárov, do ktorých kompetencie patrilo riešenie menej významných majetkových a trestnoprávnych sporov. Na pomoc mali 3-4, najviac šesť prísažných , boženíkov, starších a pod.. Urbárska regulácia stanovila, že kandidátov na úrad richtára majú vyhľadávať zemepáni, ale sama voľba bola ponechaná a naďalej poddaným. Hoci postavenie poddaných sa v priebehu 18.stor. zjavne zlepšilo, predsa sa často vyskytovali aj rozličné prejavy triedneho boja. Partia medzi ne nielen úteky , ale aj početné prejavy zbojníctva, ak boli zamerane proti feudálnym vykorisťovateľom , mešťanom a bohatým kupcom. Zbojníctvo bolo rozšírené najme v oblastiach severného a stredného Slovenska, obzvlášť na slovensko- poľskom pohraničí. Zbojníctvo bolo však dosť rozšírené aj v Liptovskej, Oravskej, Trenčianskej stolici. Jeho účastníkmi boli hlavne bývalí členovia Rákociho povstania.