Cirkev a náboženstvá na Slovensku v ranom novoveku

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča petuska1 (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 12.03.2016
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 262 slov
Počet zobrazení: 1 923
Tlačení: 123
Uložení: 105

Cirkev a náboženstvá  na Slovensku v ranom novoveku

Postavenie katolíckej cirkvi v 17. a 18. storočí

Prvá polovica 17. Storočia znamenala pre obnovu katolíckej cirkvi v Uhorsku rozhodujúcu úlohu. Politická situácia po Bethlénovom povstaní priala práve v prospech katolíkov. Habsburgovci si upevňovali svoje pozície, a za Petra Pázmánya sa obrátilo na katolícku vieru viacero magnátov. Okolnosti boli výrazne priaznivé hlavne pre rehoľné inštitúcie. Tie prekonali krízu predošlých období a stali sa hlavným nástrojom obnovy katolíckej cirkvi v krajine. V tomto období bolo nedostatok svetských kňazov, a práve preto boli často kláštory často v mieste svojho pôsobenia jedinými inštitúciami, ktoré ponúkali katolíkom náboženské, vzdelanecké a charitatívne aktivity.

Jezuitské kolégia vznikali najmä vďaka fundáciám ostrihomských arcibiskupov. Uhorská šľachta iniciovala početné jezuitské misie, ktoré prispeli k rekatolizácií viacerých oblastí Uhorska. Jezuitov na svoje panstvá pozíval najmä palatín Mikuláš Eszterházy ako aj členovia z rodu Erdodyovcov.
Odhalenie Wesselenyioho povstania a vytlačenie Turkov z Uhorska definitívne obrátili pomery v prospech katolíkov. V krajine dominovali domy františkánov, jezuitov, pavlínov, ale postupne pribúdali aj kolégiá piaristov a iných náboženských rádov zo Španielska, Talianska a Francúzska.

Obnovenie katolíckej cirkvi v Uhorsku v období raného novoveku môžeme zredukovať na obnovu a zakladanie rehoľných inštitúcií. Základným predpokladom úspešnej katolíckej reformy bolo schopné a vzdelané duchovenstvo. V 17. Storočí sa v krajine vytvorila sieť kňazských seminárov, avšak trvalí nedostatok kňazov bolo príčinou, že celý teologický kurz mohol absolvovať len zlomok záujemcov o kňazskú vysviacku. Väčšina klerikov odchádzala do farností po skončení skráteného kurzu, čo negatívne ovplyvnilo na vzdelanostnú úroveň vidieckych kňazov. Napriek tomu sa na seminároch vychovala nová vrstva kolegiálneho duchovenstva. Nástrojom disciplinizácie kléru sa na základe dekrétov Tridentského koncilu stali vizitácie farností a diecézne synody. Tieto inštitúty sa stali prostriedkom obnovy katolíckej cirkvi najmä v čase arcibiskupa Mikuláša Oláha a v prvej polovici 17. storočia, rastúca mravná a vzdelanostná úroveň katolíckych kňazov postupne zatlačila ich význam do úzadia. Púte, procesie, náboženské bratstvá a rôzne pobožnosti sa stali základom zbožností, ktorá urobila náboženstvo integrálnou súčasťou každodenného života.

Proces obnovy katolíckej cirkvi v Uhorsku vyvrcholil v prvej polovici 18. storočia. Jeho sprievodným javom bolo nerovnomerné rozdelenie cirkevných inštitúcií a duchovných medzi vidiekom a mestom, veľké disproporcie medzi prímami cirkevnej hierarchie a rádových kňazov, rozdiely v materiálnom zabezpečení rehoľných inštitúcií a vidieckych farností. Trvalým problémom zostala nedostatočne vybudovaná sieť farností a príliš rozsiahle diecézy nevhodné pre aktívnu pastoračnú prácu biskupov. V čase panovania Karola IV. sa o riešenie týchto problémov začal zaujímať štát. Cirkev v Uhorsku, a jeho pastoračná činnosť, verejnoprospešné aktivity i finančné zdroje sa postupne dostali pod kontrolu štátu, katolícka cirkev sa musela vyrovnať s fenoménom osvietenského absolutizmu a s jeho reformnými opatreniami.

Vznik cirkevnej organizácie evanjelikov na Slovensku

Úspech povstania Štefana Bočkaja zakotvený viedenským mierom z roku 1606 zaručoval náboženskú slobodu šľachte a mestám. Neskôr bola rozšírená aj na poddaných (1608). To viedlo k posilneniu postaveniu protestantov, ktorí získali mocných ochrancov – oboch uhorských palatínov, Štefana Ilešháziho a po jeho smrti Juraja Turzu. Pod Turzovým patronátom sa uskutočnila synoda evanjelickej cirkvi v Žiline 1610, na ktorú nadväzovala synoda v Spišskom Podhradí 1614. Tieto synody znamenali organizačné dobudovanie evanjelickej cirkvi zriadením superintendencií ako vyšších organizačných foriem. Evanjelici sa definitívne vymanili spod katolíckej hierarchie.

Na šírenie reformácie katolícka cirkev reagovala až v polovici 16.stor. Ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh, začal hneď po nástupe do funkcie s rekatolizáciou (1553). Bol za náboženskú toleranciu a proti protestantizmu chcel pôsobiť poučovaním, vzdelanosťou. Začal s reformou školstva. Na Trnavskej katolíckej synode roku 1560 rozhodol, že pri každej fare má byť škola. V úsilí o rekatolizáciu pokračovali jeho nástupcovia František Forgáč a najmä Peter Pázmaň, ktorý založil univerzitu v Trnave – 1635.

Podobne biskup Benedikt Kišdy zriadil 1657 univerzitu v Košiciach. Protestanti sa pokúšali založiť vysokú školu v Trenčíne, kde im boli naklonení tamojší zemepáni Ilešháziovci, ktorí však neskôr prestúpili na katolicizmus, takže z toho zišlo. Keďže cisársky dvor protestantom nedovolil založenie vysokej školy, zriadili v Prešove kolégium s vyššími triedami (1667). Počas stavovských povstaní uhorskej šľachty prechádzalo z rúk do rúk, podľa toho, kto bol práve pri moci, až ho 1711 prevzali jezuiti.

Časť českej protestantskej inteligencie sa po porážke na Bielej Hore 1620 usadila na Slovensku, kde vďaka stavovským povstaniam boli náb. pomery pre protestantov výhodnejšie. Juraj Tranovský vzdal evanjelický spevník Cithara sanktorum (1636). Benedikt Sološi vydal katolícky spevník Cathus catholici (1655). Viedenský dvor sa usiloval využiť protihabsburské povstania šľachty na to, aby presadil násilnú rekatolizáciu. Ale nedarilo sa mu to presadiť do dôsledkov, lebo až do posledných desaťročí 17.stor. tu bola turecká hrozba. Šopronský snem 1681, ktorý cisár zvolal len v obave z úspechu Tokoliho povstania, povolil protestantom v každej stolici postaviť 2 artikulárne kostoly (ak ich ešte nemali).

Podobne v mestách si mohli postaviť nové kostoly, ale iba na okraji, a to drevené a bez veže. Roku 1687 snem priznal jezuitom domovské právo v Uhorsku, uznal supremáciu katolíckej cirkvi, ale ponechal určité práva aj protestantom (nemali byť nútený ku katolicizmu). Rekatolizácia na konci 17. a v priebehu 18. storočia bola okrem iného úspešná aj preto, že kat. cirkev pôsobila všetkými duchovnými i umeleckými prostriedkami na široké vrstvy (výzdoba oltárov, chrámová hudba, baroková architektúra...)
Evanjelické a kalvínske bohoslužby boli strohé pôsobili väčšmi slovom ako emóciami. Katolícka cirkev vyvíjala aktivitu aj smerom k pravoslávnym žijúcim na východnom Slovensku. Podarilo sa to roku 1646 vznikom užhorodskej únie na základe ktorej vznikla grécko-katolícka cirkev. Ponechala si svoje pôvodné obrady, ale uznala zvrchovanosť pápeža a kat. cirkev. hierarchie. Slováci a Rusíni na východnom Slovensku, ktorí zotrvali pri pravoslávnej viere, však neprijali ani protestantizmus.

Pokračovanie rekatolizácie v 18. storočí

Slovensko patrilo medzi územia, kde sa veľmi dobre rozšírila rekatolizácia a postupne si získala veľa prívržencov, takže na konci 16. stor. sa k nej hlásila väčšina obyvateľstva. V tomto smere nepochybne vedúcu úlohu zohrávali slobodné kráľovské mestá. Keď sa od čias Petra Pázmana u nás rozvinula protireformácia a rekatolizácia, náboženský obraz Slovenska sa zmenil a katolícki obyvatelia nadobudli postupne početnú prevahu. Rozhodujúce bolo v tomto smere obdobie od Šopronského snemu do vydania Tolerančného patentu, keď sa vytvorila situácia, že protestanti boli vystavení veľmi surovému útlaku nielen v mestách, ale i všade inde. Program všeobecnej rekatolizácie uskutočňovala katolícka cirkev, v rámci ktorého si za hlavný cieľ vytýčila získať postupne na svoju stranu všetko kresťanské obyvateľstvo krajiny. Zvlášť veľkú pozornosť venovala slobodným kráľovským mestám. Okrem samotnej rekatolizácie miest, si katolícka cirkev kládla ešte jeden cieľ, a to zveriť vedenie v mestách do rúk katolíkov, rezervovať im v mestských radách i iných orgánoch samosprávy čo najviac miest a protestantov postupne zo všetkých týchto pozícií vytlačiť. Pritom sa vôbec nebral ohľad na početné zastúpenie jedného alebo druhého vierovyznania.
V roku 1681 sa v Šoproni konal snem, ktorým sa skončili akékoľvek snahy panovníka Leopolda I. o absolutistickú vládu v Uhorsku a o úplné potlačenie protestantov. Snem obnovil zásadu, na ktorej stavy oddávna trvali, že v Uhorskom kráľovstve vládne náboženská sloboda. To však bolo veľmi vzdialené tomu, čo pod týmto pojmom chápeme dnes. Podmienky, za ktorých mohli po roku 1681 u nás existovať a vyvíjať svoju činnosť evanjelická a v maďarských etnických oblastiach aj reformovaná (kalvínska) cirkev, boli ťaživé a ponižujúce. Katolícka cirkev sa šance, ktorú jej poskytli uznesenia Šopronského snemu, pevne chytila. Sústredila sa pritom predovšetkým na mestá, kde výrazne prevládalo protestantské obyvateľstvo, no svoju iniciatívu v tomto smere nesmierne prehnala. Protestantské kostoly v období rekatolizácie existovali len v Bratislave, Modre, Trenčíne, Banskej Štiavnici, Kremnici a vo všetkých piatich východoslovenských kráľovských mestách. V Košiciach bol evanjelický aj kalvínsky kostol. V slobodných kráľovských mestách mohol pôsobiť iba jeden, najviac dvaja protestantskí kňazi. Na rozdiel od toho mohli katolíci mať okrem farára aj niekoľko kaplánov a v každom meste vznikol prinajmenšom jeden kláštor. Pod vplyvom výraznej prevahy katolíckych duchovných sa pomerne rýchlo menila aj duchovná atmosféra našich miest. Kým v čase Šopronského snemu vo všetkých mestách prevažovali protestanti, v čase vydania Tolerančného patentu (1781) bol už pomer takmer všade obrátený. Protestanti predstavovali väčšinu už len v Banskej Bystrici, Brezne, Krupine, Kežmarku, Ľubietovej, Modre a vo Zvolene.
V čase vydania Tolerančného patentu, keď sa počet obyvateľov Slovenska pohyboval zhruba okolo jeden a pol milióna, sa podarilo katolíckej cirkvi náboženský obraz Slovenska zmeniť na približne 3:1 v prospech katolíkov a v neprospech protestantov. Tí si zachovali početnú prevahu iba v turčianskej a gemerskej stolici. Katolícku cirkev výrazne posilnili aj ortodoxní kresťania východného Slovenska, ktorí prijali užhorodskú synodu (v r. 1646), v zmysle ktorej uznali pápeža za svoju hlavu, a tak sa počítali za katolíckych kresťanov východného obradu. Pozície katolíckej cirkvi sa posilnili aj zriadením nových biskupstiev: Spišského, Banskobystrického a Rožňavského v roku 1773 a Košického v roku 1804. Pre náboženský obraz Slovenska je dôležité poznať aj počet a rozloženie židovského obyvateľstva, ktoré bolo veľmi nerovnomerné.
V slobodných kráľovských mestách Židia vôbec nežili, lebo tu im kráľ na v 16. storočií zakázal bývať. Štatistika uvádza, že v roku 1778 žilo na Slovensku asi 15 tisíc Židov. Pribudlo ich až vďaka infiltrácii z Haliče, ktorú pripojili k monarchii na konci vlády Márie Terézie.

Výsledkom silného náporu rekatolizácie bol značný vzostup religiozity slovenského obyvateľstva. Už v tomto období sa výrazne rozvinul mariánsky kult so svojimi pútnickými strediskami - Šaštín, Marianka, Staré Hory, Gaboltov a Levoča. Paralelne s tým stále rástol počet kňazov. Svoju činnosť v tomto období naplno rozvinuli jezuiti. Naopak protestanti boli obmedzení na niekoľko málo kostolov a kňazov, ktorých počet sa nesmel zvyšovať, hoci počet obyvateľov rástol. Archívne pramene uvádzajú aj také ponižujúce skutočnosti, keď katolícke inštitúcie sledovali, či evanjeličky a kalvínky, ktoré sa vydali za katolíkov, vychovávajú svoje deti v katolíckom duchu, či sa evanjelické deti vzdelávané v katolíckych školách aj doma modlia ruženec, či sa evanjelickí remeselní majstri zúčastňujú so svojimi zamestnancami a rodinnými príslušníkmi na procesiách Božieho tela, dodržiavajú katolícke sviatky a pôsty. V prípade, že niekto nedodržal nariadenie, žiadali katolícke inštitúcie svetské orgány o zákroky proti opovážlivcom. Ak zotrvávali pri týchto priestupkoch, usilovali sa o ich vypovedanie z krajiny.

Rosolutio Carolina

Uznesenie Carolina Resolutio (v slovenčine: Rozhodnutie kráľa Karola), bolo vydané. 21. marca 1731 a upravuje práva protestantov až po Tolerančný patent ktorý vydal Jozef II. Podľa nariadenia Náboženskej slobody luteráni a kalvíni môže vykonávať svoje obrady v celej krajine iba vo forme súkromných uctievaní. Protestanti, môžu verejne vykonávať svoje náboženstvo, iba na miestach kde to je zakotvené v zákone z roku 1681. V zákone z Národného zhromaždenia v meste Sopron. Protestanti žijúci inde patrili pod dohľad miestneho katolíckeho farára, museli mu taktiež platiť. Katolícké cirkevné orgány, vykonávali dozor nad protestantskou cirkvou, a tak katolícki biskupi rozhodovali aj o protestantských manželských sporoch Katolícke a protestantské manželstvo bolo uzatvárané len katolíckym kňazom. Pokatolíčtenie protestantantov (kňazov) bolo vítané, ale prechod katolíkov k evanjelickej viere, bolo v najvyššej možnej miere zabraňované. Štátni zamestnanci museli prisahať na dekrét, ktorý zahŕňal Pannu Máriu a mená svätých – na ktorých protestanti nemôžu prisahať, a preto sa stali úradnícke miesta pre protestantov prakticky nedosiahnuteľné. Uznesenie Carolina vyvolala medzi protestantmi a aj katolíkmi nespokojnosť, napriek tomu až do roku 1781 zostalo v platnosti.

Tolerančný patent

Roku 1780 nastúpil na trón syn Márie Terézie Jozef II. O rok neskôr, 25. októbra 1781podpísal vo Viedni Tolerančný patent, ktorý zaručoval náboženskú slobodu evanjelikom augsburského vyznania, evanjelikom helvétskeho vyznania a nezjednoteným grékom. Články Tolerančného patentu zaručujú právo na služby Božie súkromné všade aj v dcérocirkvách, bez obmedzovania aj s prístupom do kaplniek súkromných príbytkov veľmožov a šľachticov s možnosťou stavať kostoly, modlitebnice bez veží, zvonov a bez vchodu do ulice; fary, školy, kde je aspoň 100 rodín a to aj nové, ale bez priveľkého obťaženia ľudu, aby sa neohrozila schopnosť platiť dane. Kňazi majú právo navštevovať aj chorých, aj v žalároch a sprevádzať na popravisko, navštevovať dcérocirkvi. Oslobodzujú sa od vizitácií rímsko-katolíckych biskupov a povoľuje sa vizitovanie ich vlastnými superintendentmi. Môžu mať zhromaždenia, synodu.

Nekatolíkom sa zabezpečujú občianske práva v dosiahnutí verejného úradu, akademických hodností, majstrovského a majetkového vlastníctva, oslobodení sú od katolíckej prísahy a od účasti na katolíckych obradoch aj v cechoch. Pre náboženstvo nesmie byť nikto trestaný. Tolerančný patent urobil koniec prenasledovaniu evanjelikov a otvoril brány náboženskej slobody v Uhorsku.

Tolerančnými kostolmi nazývame tie, ktoré boli postavené v rokoch 1781-1800. Bolo to v novozriadených 151 zboroch 131 kostolov. Boli to zväčša jednoduché chudobné, spočiatku iba modlitebne bez veže, bez zvláštneho slohu. Povolenia získavali neľahko. Žiadatelia museli dokázať, že majú dostatočný počet evanjelických rodín, dostačujúce finančné prostriedky, nemajú dlh na dani a sú aspoň 1 hodinu cesty od najbližšieho evanjelického kostola.

Tolerančný patent potreboval vysvetlenia a spresnenia. Tie boli dané vo viacerých nariadeniach. Podľa intimátu z 1. augusta 1786 smeli evanjelici používať zvony. Intimát z 2. januára 1787 dovolil evanjelikom stavať veže.

Kresťania východného obvodu na slovensku v 16. a 17. storočí
Až do poslednej tretiny 17. storočia sa konfesionálne pomery v severovýchodnom Uhorsku vyznačovali, podobne ako na ostatnom území, relatívnou uzavretosťou konfesionálnych hraníc. Zmiešané lokálne spoločenstvá sa nevyskytovali o nič častejšie ako v ostatných častiach horného Uhorska. Výnimku tvorili mestské sídla, v ktorých bola heterogenita – etnická i konfesionálna – sprievodným javom od raného stredoveku. Konfesionálne zmiešané obce sa do polovice 17. storočia vyskytovali v prípadoch, keď jednu dedinu vlastnili katolícki i protestantskí zemepáni a patróni kostola, alebo to bol dôsledok neúspešnej snahy zemepána o rekatolizáciu celej obce. Dôležitou podmienkou normálneho, bezkonfliktného fungovania tradičnej dedinskej spoločnosti bola totiž jednota kultúry ako aj jednota noriem regulujúcich správanie.

Prvým dôležitým momentom, ktorý výrazne ovplyvnil vývoj náboženských pomerov v hraničnej oblasti západného a východného kresťanstva smerom k vytvoreniu konfesionálne pluralitného prostredia, bola Užhorodská únia. V roku 1646 ju uzavrelo 63 kňazov z východného Slovenska a priľahlých oblastí dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny za rovnakých podmienok, za akých 50 rokov predtým prijali úniu s Katolíckou cirkvou pravoslávni biskupi z územia Poľsko-litovského kráľovstva. Išlo o uznanie pápežského primátu, rešpektovanie tzv. filioque (dogma o tom, že Duch Svätý vychádza z Otca i Syna) a iných dogmatických rozdielov, ktoré za takmer 600 rokov schizmy vznikli medzi východnou a západnou cirkvou. Zachovanie východnej liturgie a cirkevnej tradície, možnosť pôsobenia ženatých kňazov, ale najmä sociálne zrovnoprávnenie ortodoxných kňazov s rímskokatolíckym klérom, poskytnutie rovnakých práv a privilégií boli podmienky, si kládla druhá – pravoslávna strana.

Zrovnoprávňovanie východného a západného obradu bol dlhotrvajúci proces, nakoľko snahy pozdvihnúť sociálnu a ekonomickú úroveň uniatskych popov a celej cirkvi narážali na neochotu zemepánov. Až za vlády Márie Terézie, teda vyše sto rokov od prijatia únie, mali všetci gréckokatolícki farári vyčlenené farské pozemky a „cerkvi“ – ako sa kostoly východného obradu nazývajú – svoj cirkevný majetok a nejakú peňažnú základinu potrebnú na dostatočné finančné zabezpečenie chodu cirkvi. V tom istom období sa namiesto Graeci Ritus unitorum zaviedlo používanie termínu gréckokatolíci. Model únie sa v našom prostredí ukázal ako veľmi životaschopný. Už na začiatku 18. storočia, teda o dve generácie neskôr, existovali na území Slovenska len gréckokatolícke farnosti.

Ďalším dôležitým procesom, ktorý prispel k tomu, že sa v skúmanom regióne vytvorila oblasť s ojedinelou mierou náboženskej plurality, bola katolícka obnova a s ňou prebiehajúca rekatolizácia. Zosilnením rekatolizačného tlaku zo strany štátu a konvertovaných zemepánov – najmä bohatých magnátskych rodov od polovice 17. storočia, vystupňované po porážke povstania Imricha Tökölyho v roku 1687 – sa dovtedy dominantná pozícia protestantizmu v náboženskom živote začala oslabovať aj v tejto časti Uhorska. Tento trend sa ešte viac posilnil po porážke posledného stavovského povstania Františka II. Rákóczyho roku 1711. Konvertovanie mnohých šľachtických rodín a konfiškácia majetku protestantských, kráľovi nelojálnych zemepánov a ich výmena katolíkmi – to boli politické dôvody postupného úpadku mnohých evanjelických a. v. a reformovaných cirkevných spoločenstiev. Okrem politických faktorov sa pod vznik konfesionálnej plurality na území severovýchodného Uhorska najviac podpísali demografické zmeny po vytlačení Turkov z Karpatskej kotliny a po skončení série piatich stavovských povstaní. Celú túto oblasť postihla od 80. rokov 17. storočia silná depopulácia, ktorá vyvrcholila morom v rokoch 1709 – 1711. Spôsobilo ju vojenské drancovanie počas posledných dvoch povstaní, návrat časti maďarských a spolu s nimi i slovenských sedliakov na Dolnú zem, úteky spôsobené neschopnosťou plniť daňové povinnosti. V roku 1720 našli sčítací komisári 2/3 roľníckych hospodárstiev na Východoslovenskej nížine ľudoprázdnych. Do pôvodne protestantských a katolíckych obcí južne od línie Humenné – Michalovce prichádzali od prelomu 17. a 18. storočia gréckokatolícki kolonisti, ktorí tiahli zo severu na juh, z obcí na poľsko-uhorskej hranici, ale i z oblastí Haliče, Podkarpatska a hlbšieho poľského vnútrozemia. Východné kresťanstvo, ktorého nositeľmi boli v tom období prevažne gréckokatolícki Rusíni, sa tak od konca 17. do zhruba polovice 18. storočia rozšírilo do nových oblastí, kde dovtedy žilo len rímskokatolícke a protestantské obyvateľstvo. Zároveň rusínske etnikum expandovalo do etnicky slovenského a maďarského prostredia a na určitú dobu, zväčša nepresahujúcu dve-tri generácie, si udržalo svoju etnickú identitu. Bolo to obdobie, kedy protestantizmus definitívne strácal politické pozície a tým aj vedúce miesto v náboženskom živote aj v severovýchodnom Uhorsku a rímskokatolícka obnova sa len rozbiehala.

Vznik uniátskej cirkvi

Od momentu rozkolu pravoslávnej a katolíckej cirkvi v roku 1054 sa ideou opätovného zjednotenia zaoberali obe cirkvi. Na Ukrajine sa pokusy ich zjednotenia začali už v 13. storočí, avšak po Florentskom zjazde v roku 1439, kde od uskutočnenia tejto myšlienky nebolo ďaleko - predsalen sa neuskutočnili. Hoci to bola myšlienka lákavá, predstavitelia pravoslávnej cirkvi sa vzájomného spojenia obávali, pretože si mysleli, že katolicizmus na území východnej Európy zvíťazí. Poľskí katolíci sa totiž dožadovali únie, dúfajúc, že ona bude strojcom asimilácie ukrajinského pravoslávia a ďalšieho rozmachu vplyvu poľského katolicizmu. Navyše ukrajinských magnátov do únie lanárili poľskí jezuiti a ani horlivý katolík Žigmund III. nebol proti a využil svoju plnú autoritu na presadenie tejto myšlienky.

Na počudovanie všetkých prvý krok ku vzniku únie spravili predstavitelia pravoslávnej cirkvi. V roku 1590 ľvovský pravoslávny biskup Gedeon Balaban, unavený neustálymi spormi a záujmom konštantínopolského patriarchu, dotkol sa otázky utvorenia únie s Rímom. Bol totiž presvedčený o tom, že katolicizmus vnesie do pravoslávia poriadok a disciplínu a tiež zvýši prestíž biskupov a pravoslávnych veriacich zrovnoprávni z katolíckymi veriacimi Poľsko-litovského štátu. Navyše si myslel, že ak vstúpi do únie, pravoslávni biskupi budú mať výhody a miesta vo vplyvnom Senáte katolíckych biskupov a budú s nimi zrovnoprávnení. Povzbudení takýmito lákavými perspektívami sa zúčastnil niekoľkých tajných rokovaní s poľskými svetskými a cirkevnými predstaviteľmi a v júni v roku 1595 uzatvoril s Rímom úniu.

Keď sa kyjevský vojvoda Konstantin Ostrožskij dozvedel o únii s Rímom, vybuchol od hnevu. Nehnevalo ho len to, že únia bola založená, ale aj spôsob jej založenia. Problém, ktorý nastal bolo treba vyriešiť. Stalo sa tak v roku 1596 v bieloruskom meste Brest, kde sa zišla celá cirkevná špička krajiny - dvaja biskupi, vyše dvesto kňazov a milióny laikov. Od samého začiatku však delegáti zjazdu nemohli nájsť spoločnú reč, preto prívrženci únie verejne potvrdili svoju snahu o vznik únie. Bez ohľadu na protesty a hrozby sa predstaviteľom pravoslávnej cirkvi nepodarilo prinútiť prívržencov od únie odstúpiť alebo docieliť aspoň to, aby ich poľský kráľ zbavil práv. Ukrajinská spoločnosť sa rozdelila na dve masy - pravoslávnych magnátov, duchovenstvo a národ na jednej strane a kráľa s jeho podporovateľmi na strane druhej.
Následky tohto konfliktu nesie ukrajinský národ dodnes. To, že sa účastníci na zjazde nedokázali dohodnúť, ich viedlo k preusporiadaniu jednotlivých cirkví. To, čo sa na začiatku celého konfliktu volalo pokusom zjednotenia kresťanských cirkví, sa skončilo ich následným rozdrobením a miesto dvoch cirkví existovali tri - katolícka, pravoslávna a uniatská, neskôr známa ako Ukrajinská grécko-katolícka cirkev.

Následkom Brestskej únie vznikla úniatska cirkev v Poľsku zahrňujúca aj lemkovský región. Úniatská cirkev mala právo vykonávať bohoslužby v slovanskom jazyku, avšak uznávala za hlavu cirkvi pápeža a akceptovali katolické dogmy, čím sa dostali pod riadenie rímskou cirkvou. Bolo bránené vo výkone pravoslávnych náboženských obradov, nesmeli sa budovať ani opravovať pravoslávne cerkvi a obyvateľstvo muselo odvádzať desiatok na udržiavanie katolických kňazov a kostolov. Poľskej katolíckej cirkvi za podpory poľskej vlády sa podarilo získať pravoslávnych biskupov v čele s kyjevským metropolitou a dohodnúť úniu s Rímom. Poľska vláda uznala úniatov za jediných predstaviteľov západoruského sveta. Pravoslávnych označila za buričov proti poľskému štátu a začala ich prenasledovať, zatvárala pravoslávne kláštory, školy a tlačiarne.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.042