,,Železný kancelár“ - Otto Eduard Leopold von Bismarck-Schönhausen

Otto Eduard Leopold von Bismarck-Schönhausen (* 1.apríl 1815, Schönhausen - † 30.júl 1898, Friedrichsruhe)

Otto von Bismarck ako vojvoda z Lauenburgu bol jeden z najvýznamnejších politikov 19. storočia a zakladateľ Nemecka Bol predseda vlády Pruského kráľovstva (1862 - 1890) a stal sa prvým kancelárom (1871 - 1890) Nemeckej ríše. Jeho nekompromisný prístup a autoritatívne vystupovanie mu vynieslo prezývku ,,železný kancelár." Študoval právo v Göttingene a Berlíne . V roku 1847 sa oženil s Johannou von Puttkamer, s ktorou mal v dlhom a šťastnom manželstve tri deti. V tom istom roku (1847) mu prišla správa, že sa uvoľnilo miesto v berlínskom sneme. Tak sa vo svojich 32 rokoch stal jedným z mladších členov tohto orgánu.

Hneď od začiatku sa z neho stal konzervatívny politik, ktorý zastával absolútnu moc panovníka proti liberálnemu hnutiu šíriacemu sa najmä z Francúzska. Panovníka Fridricha Wilhelma IV. vnímal ako vzdelaného, ale priečil sa mu jeho neurčitý charakter.

19.marca 1848 dostal Bismarck správu o revolúcii v Nemecku. Ako správny vodca junkerov (konzervatívnej šľachty), zhromaždil svojich poddaných a chcel s nimi oslobodiť kráľa. Ku kráľovi sa v Postupime ale nedostal. Aj napriek tomu stál jednoznačne na strane monarchie. Paradoxne bol vyzvaný snemom, aby dotlačil kráľa k abdikácii, čo Otto jednoznačne odmietol. V tomto čase sa stal spoluzakladateľom konzervatívneho listu Kreuzzeitung. V roku 1849 sa stal členom poslaneckej snemovne pruského parlamentu. Povedal: ,,Som junker a chcem mať z toho výhody." Od roku 1851 sa stal zástupcom Pruska v ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom na plných 7 rokov. Vnikol do vnútorných záležitostí všetkých nemeckých štátov a spoznal aj politiku Rakúska. Bismarck si po celé tie roky udržal dôveru panovníka, ktorý mu dokonca ponúkal miesto veľvyslanca vo Viedni, ale on to odmietol.

V roku 1854 prehovoril kráľa, aby zachovalo Prusko v Krymskej vojne neutralitu.

V roku 1858 sa stal princ Wilhelm I. regentom. Otto dobre vedel, že Wilhelm o 20 rokov starší sa nedá od nikoho ovládať. Navyše jeho žena Augusta presadila, aby sa k čelným miestam dostali jej obľúbenci, teda liberáli. V r.1859 bol Bismarck menovaný veľvyslancom v Petrohrade. V Rusku zotrval do r.1862. Medzitým sa v r.1861 dostal k moci Wilhelm I. Utvoril síce konzervatívnu vládu, ale Bismarckovi sa ušlo ,,len" miesto veľvyslanca vo Francúzsku. Lenže mal šťastie, pretože vo vláde mal hlavné slovo Albrech von Roon ( Ottov priateľ), ktorý navrhol zostaviť novú vládu a Bismarcka navrhol za ministerského predsedu a ministra zahraničia. Bolo to v čase, keď vrcholil konflikt o reformu medzi Wilhelmom I. a poslancami.

Bismarck raz v parlamente vyhlásil, že ,,veľké otázky doby sa nerozhodujú rečami a vôľou väčšiny, ale železom a krvou." Tým vyvolal veľkú odozvu. Kráľ mal ťažké postavenie, pretože z jednej strany ho ovplyvňovala liberálna manželka a z druhej konzervatívny Bismarck, ktorý väčšinou vyhrával.

Otto rozmýšľal, z čoho by sa dalo veľa vyťažiť. Dánsko bolo slabé a dopustilo sa formálnej chyby ( pripojenie Šlezvicka patriacemu do ríše Nemeckej ), ktorú mohol Nemecký spolok využiť. Po dohode s Rakúskom sa v r.1864 konala trojmesačná vojna proti Dánsku. Víťazstvo bolo jednoznačne na strane Prusov a Rakúšanov a osnovateľ projektu Bismarck, bol kráľom povýšený na grófa, dostal vysoký rád čierneho orla. Otto sa už vtedy domýšľal, že jeho úloha sa ešte len začala. Nešlo mu o Šlezvicko a Holštajnsko, chcel v dobe, keď bolo Prusko diplomaticky aj vojensky vyspelé, rozhodnúť zápas o prvenstvo v Nemeckom spolku. Zdvihla sa proti nemu vlna odporu a na berlínskej triede Unter den Linden bol naňho spáchaný atentát. Otto sa s chladnokrvnosťou vrhol na atentátnika J.F.Cohena a vyviazol len s ľahkým zranením. Táto udalosť mu skôr dodala nové sily a považoval sa za ,,vyvolený nástroj boží." Osobne pozoroval bitku pri Hradci Králové. Rakúska armáda bola porazená. Otto chcel s vojnou skončiť, ale Wilhelm I., jeho syn Fridrich, generálovia a vojaci chceli pochodovať na Viedeň a podmaniť si celé Rakúsko. Jemu však stačilo vystúpenie Rakúska z Nemeckého spolku a odovzdanie Šlezvicka a Holštajnska do pruských rúk. V Mikulove na juhu Moravy, kde bol ubytovaný generálny štáb, napísal Otto kráľovi list, v ktorom uviedol dôvody na zastavenie vojny a pripojil prosbu o prepustenie. Nakoniec sa k nemu pridal aj Wilhelmov syn Fridrich a spolu kráľa presvedčili. Po tejto vojne sa mu dostalo priazne dvora a celej verejnosti.

Po porážke Dánska a po vojne s Rakúskom, bol konflikt s Francúzskom tretím bodom v jeho programe. Vo francúzskom parlamente hlasovali proti vojne 10 poslanci a v nemeckom sa 2 zdržali. Rok 1870 znamenal pre Bismarcka obrat v jeho politickej kariére. Po víťazstve pri Sedane ho opustil rozvážny duch, ktorý mu pred štyrmi rokmi radil skončiť prusko-rakúsku vojnu. Anexia[1] Alsaska-Lotrinska stála ešte dlho potom v ceste zmieru s veľkým západným susedom. Vo Francúzsku sa Bismarck vžil do role víťaza, ktorému nešlo o obranu, ale o dobývanie cudzieho majetku. Krásne sály Versailles mu vnukli nápad, že nemecké cisárstvo by malo byť ustanovené práve tu. Našiel nadšený ohlas u korunného princa Fridricha. Ešte pred tým ako Prusi vyhrali vojnu s Francúzskom, docielil ,,zjednotenie národa" v roku 1867 vytvorením Severonemeckého spolku.

18. januára 1871 o 12. hodine. v Zrkadlovej sieni vo Versailles Bismarck vystúpil do popredia pred všetkých generálov, kniežatá, dôstojníkov a samozrejme kráľa. Prečítal proklamáciu, aby ,,pruský kráľ vyhovel prianiu spojených kniežat a prijal cisársku hodnosť." Potom čakal vzpriamene s proklamáciou v ruke na stisnutie jeho ruky, ale cisár ho prešiel a podal ruku iba generálom. Tým Wilhelm I. ukázal, že človek, ktorý ho spravil cisárom, mu predsa len nie je srdcu najbližší. Aj napriek tomu dostal Otto titul kniežaťa a statok Friedrichsruhe v cene 3 miliónov toliarov. Nemecká ríša mala 540 742 km2 a 41 mil. obyvateľov, z ktorých 3/5 pripadali na Prusko. Bismarck sa stal najvyhlasovanejším štátnikom a osobnosťou Európy. Jeho povaha sa v žiadnom prípade nezmenila.

Vo vnútroštátnych záležitostiach ho znepokojoval vznik dvoch nových strán: Katolíckej strany a Sociálno-demokratickej strany. V roku 1872 sa začala kampaň proti katolicizmu, nazvaná ,,Kulturkampf". Napadol tiež sociálnych demokratov dvoma spôsobmi: strana a jej organizovanie boli zakázané, zatiaľ čo robotnícka trieda bola upokojená veľmi progresívnou legislatívou, ktorá garantovala zdravotné a úrazové poistenie rovnako ako aj starobné dôchodky . Vo voľbách roku 1890 mali ako katolícka, tak aj sociálno-demokratická strana veľký úspech a za vlády kráľa Wilhelma II . odstúpil.

Nevôľu so vznikom veľmoci-Nemecka sa Bismarck snažil eliminovať veľmi opatrnou a mierumilovnou politikou. Chcel súčasne izolovať Francúzsko. Stabilitu ríše upevnil spojeneckými zmluvami, pretože mal na zreteli odplatu Francúzska a možný útok z Ruska. Podarilo sa mu vlákať do spoločného spolku Rakúsko, Rusko a Nemecko - Spolok troch cisárov. Neskôr Dvojspolok (1879), Trojspolok (1882) a zaisťovacia zmluva s Ruskom (1887). Ešte predtým sa však stal po rusko-tureckej vojne v r.1878 sprostredkovateľom medzi Ruskom, Rakúskom a Anglickom. Všetko zakončil tým, že uzavrel s Rakúskom dohodu. Nemecko bude stáť po boku Rakúska v prípadnom konflikte s Ruskom ( nesmelo ho však vyvolať ) a Rakúsko sľúbilo neutralitu v prípade vojny Nemecka s Francúzskom. Tú istú zmluvu uzavrel aj s Ruskom, čím mal zaistené, že konflikt medzi Rakúskom a Ruskom sa neuskutoční.

Chcel priateľstvo aj s Anglickom. Vyhlásil, že Nemecku nezáleží na nových kolóniách v Afrike ani nikde inde. V roku 1879 sa zmieril s cirkvou a katolíkom ponechal právomoci, ktoré mali pred kulturkampfom. Vyrovnal sa aj s konzervatívnou stranou, ktorá v r.1877 dosiahla vo voľbách úspech. Nakoniec bol za úrazové poistenie robotníkov, za zákon o nemocenskom poistení a v r.1888 presadil zákon o starobnom a invalidnom poistení.

Moc Bismarcka sa zúžila, keď na trón nastúpil Fridrich III.(1888). On už neprechovával voči Ottovi také sympatie ako jeho otec. Zložitá situácia sa náhle zmenila, keď sa v tom istom roku, po smrti Fridricha, stal cisárom Wilhelm II. V r. 1889 v dobe veľkého štrajku ruhrských robotníkov došlo k prvej veľkej hádke medzi Ottom a Wilhelmom II. Cisár chcel pristúpiť k sociálnym úľavám, ale Bismarck bol jednoznačne proti. Práve sociálna otázka prehĺbila na zasadaní korunnej rady v Berlíne 23.januára 1890 medzi nimi priepasť nenávisti. Otto nechcel za žiadnu cenu ustúpiť. Radšej odíde z politiky, ako by mal zmeniť názor. Začal sa boj medzi ministrami . Niekoľko dní po tejto udalosti prišiel ku kancelárovi kuriér so strohou vetou: ,,Jeho Milosť očakáva okamžitú žiadosť o prepustenie a Vašu Jasnosť o druhej hodine na zámku, aby prijala Vaše odstúpenie." Bismarck vzhľadom na svoju hrdosť poslal list až o tri dni. Bolo toho 6 strán, kde písal, čo pre ríšu urobil a zdôraznil, že odchádza na cisárove prianie. Wilhelm si list ani neprečítal, len pripísal ,,schválené." V tej dobe prišiel do Berlína ruský vyslanec, aby predĺžil zmluvu s Nemeckom, ktorá bola základom Bismarckovej politiky. Cisár vzkázal novému kancelárovi Caprivimu, že o tom rozhodne sám. Cárova kritika mu ležala v žalúdku, preto odpísal: ,,Je mi veľmi ľúto, ale nejde to." Odmietol podpis, a tak sa Bismarckove životné dielo zničilo.

Bismarck prežil posledné roky svojho života na panstve Friedrichsruh na Saskej pahorkatine pri Hamburgu. Robil statkára, chodil na pole a v škole sa detí pýtal na udalosti posledných desaťročí. Nemohol sa pozerať na osamoteného Herberta (syna), ktorý po odvolaní otca prerušil sľubnú kariéru. Dopomohol mu ku svadbe, ktorá sa konala vo Viedni. Pri tejto príležitosti si chcel vybaviť audienciu u Františka Jozefa, ale Wilhelm II. mu tento zámer u rakúskeho panovníka prekazil. Táto udalosť mala veľký ohlas u obyčajných ľudí. Bismarckova cesta z Viedne sa podobala triumfu. Doma získal veľké sympatie a až vtedy si uvedomil, že ľud po tie dlhé roky vôbec nepoznal. No po tejto udalosti mu náhle zomrela vo veku 70 rokov manželka Johanna. Niekoľko mesiacov potom ochorel aj on a noviny oznamovali koniec. No dostal sa z toho. Na sklonku života ho veľkou starosťou napĺňal politický vývoj Nemecka. Treba povedať, že jeho obavy boli opodstatnené. V takejto situácii Bismarck 30. júla 1898 vo veku 83 rokov vo Friedrichsruhe zomrel.

[1] Anexia je jednostranné nadobudnutie územia iného štátu pomocou sily, teda násilné pripojenie štátu alebo jeho časti k inému štátu pomocou politického alebo vojenského nátlaku.