Egypt – egyptské náboženstvo

Egypt – egyptské náboženstvo

Čo znamená náboženstvo a čo je jeho poslanie? Náboženstvo by sa dalo chápať ako vzťah človeka k niečomu posvätnému, prostredníctvom ktorého človek transcenduje svoju skúsenosť s vonkajšou realitou. V užšom zmysle je náboženstvo vierou v jedného boha alebo vo viacerých bohov. Jednotlivé náboženské systémy prechádzajú rôznymi metamorfózami, od jednoduchých antropomorfných predstáv polyteistických kmeňových božstiev až k predstavám jedného boha v monoteistických náboženstvách. Náboženská skúsenosť má ducha mystiky. Počiatky tohto cítenia nie je možné bližšie určiť.

Egypt bol nazývaný starými Egypťanmi Kemet. Už grécky dejepisec Herodotos označil Egypťanov za najzbožnejších ľudí staroveku. Mal na mysli ako náboženstvo v Egypte hlboko preniklo do ľudského myslenia a prenieslo sa to aj do všetkej činnosti. Po celej krajine sa stavali chrámy a svätyne, kde sa denne uctievali bohovia a obetovalo sa im. Verili v posmrtný život na druhom svete. Stavali sa aj ohromné hrobky ako večné príbytky ducha zosnulého. Egyptská kozmogónia – napriek tomu, že Egypt mal po dlhé obdobia jednotný štát, bol kráľom podporovaným kult, jestvovalo počas celej jeho existencie viacero kultov, ktoré pôsobili niekedy nezávislé a niekedy sa navzájom ovplyvňovali. Nejednotnosť kultových predstáv a rozsiahly panteón bohov majú svoj pôvod v pred dynastickom období, kedy sa Egypt skladal z malých, nezávislých mestských štátov. Počas dlhej histórie dochádzalo k splývaniu významných božstiev v závislosti od toho, ktorá skupina kňazov držala v rukách moc. Tento proces sa nazýva synkretizmus, týkal sa celých bohov ako aj spájania niektorých ich atribútov. Mali by sme si uvedomiť, že tieto duchovné predstavy behom tisícročí sa vyvíjali a líšili v rôznych častiach krajiny. V najstarších dobách ešte pred zjednotením zeme mal každý kraj svojich miestnych bohov, ktorí boli uctievaní v podobe ako určité zviera, rastlina, strom alebo predmet. Spomedzi všetkých náboženstiev starovekých národov predstavuje egyptské náboženstvo najkomplikovanejší systém. Napriek mnohým štúdiám o tomto duchovnom systéme starovekých Egypťanov doteraz si vedci neutvorili jasný obraz čo je skutočným obsahom tejto viery. Grékov zarážala skutočnosť, že Egypťania uctievajú svojich bohov najviac v podobe zvierat. Je nepochybné, že v tomto náboženstve sú obsiahnuté hlboké etické zásady, ktoré vo forme noriem a obyčajov prenikli do každodenného života vtedajšej spoločnosti a na celé stáročia určovali orientáciu spolužitia medzi ľuďmi a medzi dobrom a zlom. Ťažkosti pri chápaní obsahu tohto duchovného systému vyplývajú predovšetkým z toho, že toto náboženstvo nepredstavuje jednotný systém z jedného zjavenia ako judaizmus, kresťanstvo a islam.

Najvšeobecnejšie by sme mohli proces zjednocovania náboženských predstáv vyjadriť takto: jeden a ten istý duchovný obsah mohol byť vyjadrený v podobe mnohých božstiev zdanlivo rozdielneho vonkajšieho vzhľadu.

Staroveké egyptské vysvetlenie vytvorenia sveta sa mení, ale pojatie prvého času – doba porozumenia až k vytvoreniu vesmíru bolo prijaté v mnohých tradíciách. Niektoré výtvory mýtov identifikuje tuto dobu s bohyňou Nun – vody chaosu, z ktorého kopec zeme vznikol aby sa vytvoril pôvodný ostrov stvorenia. Podľa mýtov stvorenia vyvinutých v Heliopolise, slnečný boh Atum sa objavil ako dieťa vo vnútri lotosového kvetu, ktoré rástlo z pravekých jabĺk, predstava stvorenia poriadku z chaosu. V jeho roli ako stvoriteľ boh, Atum mal obe pohlavné aspekty, čiže mužské i ženské a samovoľne boli vyprodukovaní aj prví bohovia. Rané mýty navrhujú, že sa Atum vo forme sokola učinil z božského vajca. Tébski teológovia verili, že Amun splodil bohov a ľudí. V období stredného kráľovstva Egypťania verili, že ľudia boli odvodení zo sĺz slnečného boha. Slnečné tematiky prenikajú všetkými aspektmi tohto náboženstva a kultúry. Mŕtvi králi boli identifikovaní so slnečným bohom Re, ktorí triumfovali cez sily chaosu každú noc a znovu zrodili sa z nebeskej bohyne Nut, križovali cez oblohu v lodi. V neskoršej dobe slnko malo tri zjavenia: Khepri ráno, Re na poludnie, Atum večer. Toto môže súvisieť k vízií slnka ako dieťa ráno, mladík na poludnie a starý muž večer. Mesiac bol spojený s niekoľkými bohmi: Thovt, Chonsu, Min, Šu a Knum. Mesiac a slnko spoločne bolo pridružené s očami boha Horusa. Kňazi lektori boli kvalifikovaní v tlmočení snov. Egypťania verili, že bohovia a mŕtvi posielajú správy prostredníctvom snov a pacienti dúfaním prijímajú hojivé sny podporované svätyňami v chrámových štvrtiach. Niektorí ľudia, najatí kúzelníci posielali démonov do snov ich nepriateľov. Egypťania videli oblohu ako nebeský oceán, opakovanie Nílu, obkľučujúci zem, zatiaľ čo duat alebo podsvetie bolo lono nebeskej bohyne Nut. Na kraji nočnej oblohy bolo Pole Rákosia alebo Pole Ponúkaní, kde cirkumpolárne hviezdy neboli nikdy stanovené a pyramídy raného starého kráľovstva sa odvolávajú k piatim planétam – Jupiter, Merkúr, Venuša, Saturn, Mars a k súhvezdiam pridruženými s bohmi. Texty z pyramíd sa tiež zmieňujú o vyšliapanej ceste hviezd alebo Mliečnej Ceste. Psia hviezda Sírius bola veľmi dôležitá, bola spojená s bohyňou Eset, jej slzy zapríčinili aby sa rieka Níl zaplavovala. Mapy na chrámových stropoch často ukazovali zlaté hviezdy na azúrovej oblohe, zatiaľ čo čadičové podlahy napodobovali úrodnú zem. Chrám bol stredom záujmu v každej osade. V posvätnej svätyni, kde božská sila pobývala, veľkňaz chrámu viedol obrady aby uctievali bohov, aby brázdila sila v prospech egyptskej krajiny. Kráľ bol boží predstaviteľ na zemi a mal pôsobiť ako prostredník medzi bohmi a ľuďmi. Mal aj zabezpečiť blahobyt a úrodnosť pre

svoje kráľovstvo. Kňazi, ktorí boli schopní čítať posvätné písmená a zaklínadla z textov uložených v chrámových knižniciach, boli považovaní za kúzelníkov a liečiteľov a že majú magickú silu. Väčšina Egypťanov mala len veľmi málo povinnosti v chrámoch – uctievanie, hľadanie vedomosti a útechu. Obracali sa k veštcom, ktorí boli určení s určitými bohmi.

Podľa slov antických autorov egyptskí kňazi vedeli neobyčajne veľa, mali veľké poznatky a vedomosti o nebeských javoch, ale boli uzavretí a neochotní odovzdávať tieto znalosti iným národom. Ale predsa napríklad Grékov niečo naučili. Hoci obrovské množstvo vedomostí ústne, na papyrusoch alebo na pergamenoch zostalo svetu neznáme, Gréci sa dozvedeli dĺžku skutočného roka a niektoré základy geometrie.

Hospodárske a politické ťažkosti, s ktorými sa potykali faraóni 11. dynastie v tzv. 1. prechodnom období, ovplyvňovali výrazným spôsobom náboženstvo a kult mŕtvych. Miesto mnohých nástenných malieb zo scénami vysnívaného života po smrti boli v zádušných chrámoch a v hrobkách. V tomto období sprevádzajú pohreby mnohé obetné dary vo forme drevených modelov. Taktiež v tomto období vzrastá popularita boha Usira, ktorý údajne vstal z mŕtvych aby všetkým veriacim chudobným i bohatým bez rozdielu zaistil spravodlivý posledný súd pozemského žitia čiže život večný. Predstava absolútnej rovnosti kráľov a poddaných po smrti obmedzila predošlú vieru vo výlučnosť posmrtného života. Chudobní i králi teraz mali šancu na rovnaký posmrtný život.

Starí Egypťania verili, že život človeka nekončí smrťou, ale že pokračuje ďalej na druhom svete. V 5. – 4. tisícročí p. n. l. Egypťania budovali svoje cintoríny na okrajoch piesočnej púšte, menej často pochovávali mŕtvych pod podlahu svojich domov. V skorších dobách mŕtveho zabalili do rohože alebo kože a položili v skrčenej polohe na bok do plytkého hrobu v púšti. Dali mu taktiež drobné milodary. Táto viera v posmrtný život sa ďalej prehlbovala a zrejme to viedlo k predstave o neporušenom tele ako podmienka k zachovaniu ďalšieho života na onom svete. Aby lepšie ochránili telá pred porušením, začali Egypťania vytvárať mohyly, ktoré obkladali tehlami a neskôr kameňmi. Telá vkladali do drevených, omnoho neskôr do kamenných rakiev. Do hrobov kráľov a šľachty sa dávali rôzne milodary a drahocenné veci zo zlata, striebra, medi a nefritu. Hrobky postupom času získavali iné podoby a rozmery. Zo začiatku to bola jednoduchá obdĺžniková stavba. Ako sa stavebné metódy zdokonaľovali, stavali sa hrobky v tvare pyramídy. Niektoré boli väčšie, iné menšie. Stavali sa aj rôzne chrámy a chrámové komplexy a aj kolosálne kultové sochy. Náboženstvo sa prejavilo nielen vo viere a architektúre ale aj v maliarstve, v sochárstve, v astronómii a v písme.

 Egyptské písmo – úzko súviselo s náboženstvom. Používalo sa na zapisovanie posvätných textov, ktoré sa týkali bohov, ľudí i celého sveta. Písmo sa uchovávalo na papyrusoch, na pergamenoch, na stenách hrobiek alebo sa vyrývalo do dreva a kameňa. Najzachovalejšie nápisy sú vyryté do kameňa na pyramídach, na chrámoch, v chrámoch a na stĺpoch. Písmo sa nachádzalo aj na posvätných kultových predmetoch, na sochách a soškách. Podľa názorov niektorých vedcov vzniklo písmo ešte pred zjednotením Horného a Dolného Egypta. Najstarším známym nápisom v hieroglyfoch bola Narmerova paleta nájdená Hierakonpolise ( dnešný Kawm al – Ahmar ), ktorá bola datovaná do roku asi 3150 p.

1. l. Poznáme ďalšie posvätné texty – texty pyramíd, texty rakiev, Westcarov papyrus, etiologické mýty o pôvode sveta a bohov a ľudí, mýty týkajúce sa podsvetia a posmrtného života, mýty božskej dvojici Usire – Eset, mytologický boj boha Horusa s bohom Sutechom, Tieto diela majú kľúčový význam pre pochopenie egyptského náboženského myslenia a cítenia ale aj pre pochopenie architektonických a výtvarných pamiatok. Šabakov kameň – artefakt egyptských dejín. Je to kus kameňa, ktorý bol popísaný na príkaz tohto kráľa. Obsahuje informácie o kultúre a náboženských predstavách starovekých Egypťanov. Význam tohto kameňa je obrovský, pretože sa stretávame s Memfidskou teológiou, ktorá stavia do centra egyptského panteónu boha Ptaha a nie bohov Rea a ani Amona. Egypťania mali v priebehu vekov 4 písma: hieroglyfické, kurzívne hieroglyfické, hieratické a démoticke. Avšak poslednou etapou bolo koptské písmo.

Hieroglyfy boli pôvodne piktografickým písmom, ale asi od roku 2700 p. n. l. začali niektoré znaky namiesto celých slov vyjadrovať hlásky. Písmo sa stalo pojmovým. Okolo roku 2000 p. n. l. sa vyvinula abeceda pozostávajúca z 26 piktogramov. Zapisovali sa len spoluhlásky. Hieroglyfické písmo používalo: ideogramy ( významové znaky ), fonogramy ( zvukové znaky ), determinatívy ( nevyslovovali sa, len označovali ktorý konkrétny význam má viacznačný znak pri ktorom stáli ). Hieroglyfy sa písali buď sprava doľava, zľava doprava alebo zhora nadol.

 Egyptské staviteľstvo – tiež súviselo s náboženstvom. Ľudia stavali rôzne stavby – hrobky, paláce, obelisky a chrámy. Dokonca aj niektoré druhy člny používali na posvätné účely. Hrobky sa stavali na rôznych miestach. Najznámejšie sa nachádzajú na plošine Gíza – stavali sa v podobe pyramíd pre faraónov Chufua, Rachefa a Menkaureho. Avšak sú pyramídy aj na iných miestach: Sakkára – Teti, Džoser, Venis, Senusret III. / Abusir – Sahure, Neferirkare / Dahšur – Snofru, Amenemhet II. a III. / Medum – Snofru, Hunej / Udolie kráľov – pohrebisko na

západnej strane Nílu, hrobky vytesané do skalných útvarov. Chrámy sa stavali na oslavu a poctu bohov alebo ako pohrebné chrámy. Boli to: Chrám boha Amona v Karnaku, Ramesov chrám v Abu Simbel, Horov chrám v Edfu, chrám kráľovnej Hatšepsovet v Dér al- Bahri, chrám v Achetatone zasvätený bohovi Atonovi, chrám v Dendere zasvätený bohyni Hathor, chrám v Heliopolise zasvätený bohovi Reovi, chrám v Meneferi zasvätený bohovi Ptahovi, chrám na ostrove Philae zasvätený bohyni Eset, Amonov chrám v Tanise, chrám v Luxore zasvätený Amonovi, Mut i Chonsovi, Veľký chrám v Abydose – vytesaný zoznam kráľov.

Prostredníctvom gréckej literatúry prenikli egyptské námety dokonca aj do stredovekej literatúry. Prostredníkom bola svätá kniha kresťanov

– biblia. Lebo v nej nachádzame zjavné stopy vplyvu starovekého Egypta. Sú tam tiež priame analógie: „ Daj uši svoje, počúvaj slová mnou vyslovené, nakloň srdce svoje na ich pochopenie ” - faraón Amenemhet svojmu synovi. „ Syn môj, ak prijmeš slová moje, nakloníš srdce svoje k opatrnosti “- Šalamún svojmu synovi.

Egypťania nerobili veľký rozdiel medzi posvätným a profánnym, pretože verili, že v ich živote sa uplatňuje dvojica kozmických princípov Maat a Istef v neustálom kozmickom zápase.

Kozmogónia a teológia tohto náboženstva nebola jednotná ale bola rozdelená podľa jednotlivého mesta alebo sa viazala na politickú situáciu a moc faraóna a jeho rodiny v priebehu času. Počas fungovania starovekého Egypta existovalo 5 teologických myšlienok, ktoré sa snažili vysvetliť pôvod sveta, vesmíru, bohov a ľudí. Z tohto dôvodu bol veľký počet bohov a bohýň. Niektorí bohovia boli identickí s inými bohmi a mávali aj zdvojené mená. Napríklad Amonre bolo spojením Amona s Reom alebo Reharachtej bol zasa spojením Rea s Horusom. Veľa faraónov si spojovalo mená s bohmi. Prevažne sa stotožňovali s Reom, Amonom, Atumom a Ptahom. Títo bohovia mali vedúce postavenie v dlhej časovej línií Egypta.

Enneada – deviatka. Je grécke pomenovanie pre skupinu božstiev, ktoré sa viazali k určitému miestu alebo súboru mýtov. Pôvodne egyptské pomenovanie bolo pesedžet. Egypťania pripisovali mimoriadny význam číslu tri, zvykli vytvárať božské triády napr. Memfiská triáda

a pesedžet bol ako číslo 3 x 3 vyjadrením najvyššej božskej moci. V panteóne starovekého Egypta jestvovalo viacero Ennead, z nich najvýznamnejšia bola Enneada z Onu. Poznáme aj Enneadu z Abydosu ( o siedmich bohoch ) a z Karnaku ( 15 bohov ).

Ogdoada – osmoro – je grécke označenie skupiny ôsmych prvotných božstiev, ktoré boli uctievane v Chmúneve. Ogdoada pozostávala zo štyroch božských párov, z ktorých každý predstavoval jeden zo základných živlov:

• prvotné vody – Nun / Nunet
• sila záplav – Heh / Huhet
• tma – Kek / Kauket
• energia vzduchu – Amon / Amonet

Teológia mesta On ( Heliopolis ) – táto teológia je asi najznámejším egyptským mýtom o stvorení sveta. Hlavným prvkom je Enneada, deväť prvotných bohov, ktoré tvoria svet. Tento mýtus nabral obrovský význam že do seba absorboval niektoré ďalšie mýty. O niečo neskôr bola syntéza medzi Enneadou a Ogdoadou z Chmúnevu, čím došlo k stotožneniu Atuma, pôvodného onského boha stvoriteľa s bohom Reom. Onskí kňazi považovali za najvyššieho boha Atuma, neskôr Atum – Rea, ktorý vystúpil z prvotných vôd na prvotnom pahorku Benben. Zrodenie a mimoriadne uctievanie tohto solárneho božstva bolo spojené s obeliskami. Tieto obelisky sa stavali všade tam, kde mal kult niektorý zo slnečných bohov – stvoriteľov. Na Brremner – Rhindovom papyruse Atum hovorí: „ Moja päsť sa stala mojou družkou a súložil som so svojou dlaňou “. Bol vytvorený kráľovský mýtus o bohoch. Geb a Nut mali štyri deti: Usire, Eset, Sutech a Nebtet. Usire sa stáva vládcom nad ľuďmi, no jeho brat Sutech mu to závidel. Ľsťou presvedčil Usira aby vliezol do pripraveného sarkofágu, chytro ho zatvoril, zaklincoval a hodil do Nílu. V inej verzii mýtu Sutech bratove telo roztrhá na 14 častí, ktoré rozhádže po celom Egypte. Usirova žena Eset zbiera kusy jeho tela po Egypte. S pomocou boha Anubisa Usira zabalzamuje a magicky oživí, potom Usire zaujme miesto v podsvetí. Esetin syn Hor sa usiluje pomstiť otcovu vraždu, vyzve Sutecha na boj o vládu nad zemou. Nakoniec je Sutech porazený. V boji však stratí Hor jedno oko. Znovu nastolí Maat, ktorá bola porušená Sutechom. Hor je uznaný za právoplatného dediča a kráľa. Sutech ako mocný boh však nemôže byť Horom

zavraždený, preto sa tento súboj stále opakuje. Kráľova osoba ako vtelenie boha Hora je súčasťou tohto večného kozmického zápasenia medzi Maat a Istef. V tejto kozmogónii ľudia vznikli buď zo sĺz alebo z potu boha Atuma.

 Teológia mesta Menofer ( Memfis ) – táto teológia je jemnejšia a abstraktnejšia ako onska teológia. Za stvoriteľa je považovaný boh Ptah, ktorý tvorí prostredníctvom svojho ducha a slova. Šabakov kameň je hodnoverný dôkaz o Mennoferskej kozmogónii, popisuje Ptaha ako intelektuálny princíp než ako živú bytosť. Ptah stvoril Atuma tak že na neho vo svojej duši pomyslel a potom vyriekol jeho meno. Podľa tejto teológie je Ptah pôvodcom všetkých bohov a Atum iba pôvodcom prvého božského páru.

 Vesetská teológia ( Téby ) – súčasne so vzostupom Vesetu počas Novej Ríše získal veľký význam aj vesetský ochranný boh Amon, pôvodne boh plodnosti, ktorý sa stal najvyšším bohom. Amon mal ženu Amonet, ktorí pôvodne figurovali v chemenskej Ogdoade, ale vesetskí kňazi z neho vytvorili osobitný princíp, ktorý predchádzal všetkému. Meno Amon znamená – ten, ktorý utajuje sám seba. Bol prvotnou energiou, ktorá pohla vesmírom a dala vzniknúť ďalším bohom ale aj ľuďom. V časoch, kedy vesetské kňazstvo dominovalo v náboženskej a politickej scéne, kňazi spojili Amonovu osobu s Enneadou aj Ogdoadou. Amon bol niekedy považovaný za vtáka, ktorý zniesol kozmické vajce, z ktorého sa vyliahol Atum a niekedy za energiu, ktorá spôsobila že štyri prvotné elementy Ogdoady vybuchli a stvorili svet.

 Teológia mesta Chmunev ( Hermopolis ) – podľa tejto kozmogónie jestvovali na počiatku štyri živly zosobnené božskými pármi Nun / Nunet, Kek / Kauket, Heh / Huket, Amon / Amonet. Medzi živlami dochádza k napätiu, ktoré vyústilo v explóziu energie z ktorej povstal prvotný pahorok, Ostrov Plameňov a na ňom vyšlo slnko. V neskorších podobách mýtu slnko vznikne buď z vajca, ktoré na pahorok zniesol boh Thovt zobrazený ako vták ibis, patrón mesta Chmunev alebo z lekna. Tu sú paralely s inými kozmogóniami, obzvlášť s Enneadou. Podľa Thovtových kňazov ich boh stvoril svet svojim slovom a takto vznikli aj ľudia.

Zo stvoriteľským mýtom úzko súvisí aj kráľovský mýtus, ktorý vysvetľoval a stanovil moc faraóna na zemi. Egypťania chápali boha – stvoriteľa ako pravého vládcu sveta a vnímali ho pod rôznymi menami: Re, Atum, Ptah, Amon. Tento prvý vládca sa omnoho neskôr vzdáva

svojej moci na úkor iných bohov. Re a Amon sa stiahli do úzadia. Druhú generáciu predstavuje Geb ale aj jeho neskôr omrzí vláda a prenechá vládu štvrtej generácii – dvojici Sutech a Usire. Príbeh o Usireho vražde tvorí základ kráľovského mýtu a vysvetľuje podstatu faraónovej moci. Sutech je symbolom púšte a chaosu, Usire je symbolom vegetácie a úrodnosti. Po zmŕtvychvstaní sa Usire stáva vládcom podsvetia. Dočasná vláda Sutecha je skončená Usireho synom Horom. Hor sa ujme vlády nad svetom. Faraón sa stotožňoval s bohom Horom. Faraónovi ako dedičovi solárneho panteónu prislúchala povinnosť udržiavať Maat na zemi. Ďalší bohovia ktorí sú stotožňovaní s faraónom sú: Usire, Amon, ale aj Sutech. Po smrti bol faraón stotožňovaný s vládcom podsvetia Usirom. Postavenie panovníka v priebehu dejín prechádzalo určitým vývojom. V starej ríši osoba panovníka bola nedotknuteľná, jeho kult bol veľmi silný. Dokladajú to monumentálne pyramídy ako aj sochy týchto panovníkov. V neskorších obdobiach zažili panovníci spochybnenie svojej božskej moci a dokonca niekedy boli považovaní iba za ľudí. Najväčšia kríza sa ukázala za faraónov 18. – 20. dynastie s vzrastom moci Amonových kňazov ako to dokladá aj vyškrtnutie niektorých vládcov z chrámových zoznamov. Po smrti panovníka Ramesseho XI, posledného vládcu boha Amona končí v Egypte vláda božských faraónov hoci sú naďalej teoreticky považovaní za synov slnka, už nikdy im nie je pripisovaná absolútna autorita ich predchodcov.

 Achnatonova náboženská revolúcia – pokus faraóna Achnatona z 18. dynastie o nastolenie univerzálneho monoteistického kultu, ktorého jediným hlásateľom a kňazom je samotný faraón. Je dodnes považovaný za jeden z najmätúcejších momentov egyptských dejín. Niektorí vedci sú toho názoru, že Achnatonova revolúcia mala iba utopistickú víziu duševne chorej osoby, ale najnovšie výskumy naznačujú, že faraón mohol mať asi oveľa pragmatickejšie ciele. Amarnské obdobie je vnímané ako odozva na rastúci vplyv Amonových kňazov z Vesetu, ktorí vedeli konkurovať aj samému faraónovi a označovali za skutočného vládcu nad krajinou boha Amona. Táto neudržateľná situácia vrcholí odtrhnutím Horného Egyptu a vzniku Amonovho štátu za 21. dynastie. Achnaton vlastne nepriniesol nový obrat do egyptského myslenia, práve naopak, vrátil sa k najstarším tradíciám, ktoré považovali vládcu za najvyššieho veľkňaza v krajine. Pokúsil sa prinavrátiť panovníkovi božskú autoritu jediného prostredníka medzi bohmi a ľuďmi. Achnatonov jediný boh Aton nebol revolučný, pretože už pred ním si monoteistickú podstatu vydobil iný slnečný boh Re. Súhlasilo to s dominantnou rolou božstiev v kulte, ktorý ale nebol v rukách faraóna. Achnaton sa pôvodne volal Amenhotep IV., po šiestich rokoch svojej vlády si zmenil meno, čím naštartoval amarnskú náboženskú revolúciu. Achnaton zrušil

Amonov kult, neskôr aj kulty iných bohov a vzal majetok Amonových kňazov. Aton bol vše objímajúcimi rukami, ktoré dávajú kríž života – anch. Zaujímavé je, že Achnaton sa s Atonom nestotožnil ale o sebe hovoril iba ako Atonov syn. Atonové chrámy boli bez strechy aby slnečné svetlo mohlo vniknúť dnu. Dal postaviť nové hlavné mesto Achetaton – Atonov obzor. Táto revolúcia nemala až taký úspech ako sa faraón domnieval. Bolo to z viacerých dôvodov: znepriatelil si Amonových kňazov a ďalších bohov. Revolúcia bola nepochopiteľná a abstraktná pre obyčajných ľudí. Títo ľudia boli vytrhnutí od svojich bohov a zo sledu nemenných tisícročných obradov. Zahraničná vojna odčerpávala zdroje pre domácu reformu a tá sťažovala priebeh vojny. Toto bolo príčinou neúspechu ťažení v Azii a pravdepodobne to podrývalo faraónovu politickú moc. Za nevyjasnených udalosti sa Achnaton stal obeťou vraždy, možno to bolo na príkaz Amonových kňazov. Oni sa postarali o vymazanie kacírskeho faraóna z oficiálnych záznamov a zničili jeho hrobky. Po ňom nasledovalo niekoľko faraónov – Smenchkare, Tutanchaton, ktorý si zmenil meno na Tutanchamon a vrátil Amonovým kňazom ich kult a majetok. Ďalej to boli Aje a posledný faraón 18. dynastie Haremheb.

Egypťania založili prvé hlavné mesto zjednotenej krajiny Menofer. Toto mesto sa pripisuje prvému kráľovi Menimu. Taktiež toto mesto bolo nielen kráľovské, ale aj hospodárske a politické.

Bohyňa Hathor sa často zamieňa s bohyňou Eset. Naproti tomu boh Thovt sa zamieňal s bohom Cheprerom. Gréci tvrdili, že Eset symbolizovala planétu Venušu ako zornička a Neftis, jej sestra bola iným aspektom tej istej planéty ako večernica. Paralely k textom z evanjelia možno nájsť aj v iných staroegyptských textoch. Známy Ježišov text – „ kto mečom bojuje, mečom zahynie ”, nepatrí to Ježišovi, ale faraónovi Petubastovi – „ kto ostrí meč, tomu prenikne do krku ”. Podľa najstarších mýtov bol Usire najstarším synom boha Geba a bohyne Nut. Bol vládcom Egypta a naučil ľudí obrábať zem a pestovať rôzne plodiny. Zlý boh Sutech, Usireho brat, zákerne ho usmrtil a zmocnil sa jeho trónu. Usireho žena Eset našla jeho telo a pospájala jeho údy. Usire zázračným spôsobom vstal z mŕtvych, neželal si však zostať na tomto svete. Vybral sa do podzemného sveta mŕtvych aby tam vládol nad osudom zomrelých. Tento mýtus vznikol pred vyše 5000 rokmi v údolí Nílu, mýtus o trpiacom bohu a zomierajúcom ako človek. Boh, ktorý vo svojej smrti zvíťazil nad smrťou a znovu ožil. Usireho kult bol prostému

ľudu blízky a zrozumiteľný. Ľudia v ňom nachádzali útechu. Na počesť zázračného vzkriesenia Usireho sa uberali Egypťania v slávnostnom sprievode k Nílu, aby tam hľadali mŕtve telo boha Usireho, jeho telo nenašli a to znamenalo, že boh človek vstal z mŕtvych. V kresťanskom náboženstve sa odrazili aj predstavy s božskou matkou a manželkou Eset., ktorá zázračne počala syna Hora. Socha matky a bohyne Eset stála až do roku 1514 na južnom múre opátstva Saint – Germain – Des Prés vo Francúzsku. Práve egyptské umenie asi prvé na svete vytvorilo hlboko poetický symbol materstva, keď zobrazilo ženu s dieťaťom v rukách. V egyptskom umení sa Eset javí zvyčajne ako dojčí syna Hora alebo ako ho drží na kolenách. Pravdepodobne toto ovplyvnilo ikonografiu kresťanskej Panny Márie, ktorú tiež zobrazujú zvyčajne s malým Ježišom na rukách. Bohovi Usirovi pomáhali iní bohovia. Napríklad Anubis a Hor vážili ľudské srdce na váhach spravodlivosti.

 Kalendár a meranie času - už pre starovekých obyvateľov bola rieka prirodzeným a spoľahlivým ukazovateľom ročných období. Nílske záplavy bol každoročný a pravidelný prírodný cyklus. Práve v období príchodu opakujúcej sa záplavy vychádzala hviezda Sírius a toto si všimli starovekí Egypťania. Dobu od záplavy do záplavy rozdelili na tri ročné obdobia po štyri mesiace: záplava, rast a kosenie. Jednotlivé mesiace postupne dostávali mená, ktoré boli od významných náboženských sviatkov. Každý z 12 mesiacov mal po 30 dní, takže celý rok mal 360 dní. Neskôr zistili, že skutočný rok je dlhší a preto na záver roka pridali ďalších 5 dní. Tieto dni boli zasvätené bohom.

 Kniha mŕtvych – doteraz vedci nedokážu jednoznačne povedať ako staré sú zádušné texty, ale je zjavné že ich racionálne jadro je omnoho staršie než sme si azda vedeli predstaviť. Ukazuje sa, že tieto texty sú pozostatkom oveľa staršej civilizácie. Za najstaršiu tzv. Heliopolskú recenziu zádušných textov sú považované Texty pyramíd. Za vlády kráľov 5. – 6. dynastie boli vytesané do stien pohrebných komôr a na sarkofágoch, v ktorých boli uložené múmie kráľov. Je to veľký súbor textov, rozložené na 759 kapitol. Pohrebné texty pravdepodobne pochádzajú z doby ešte pred nástupom 1. dynastie, teda asi 3100 rokov p. n. l. alebo ešte skôr. Obsahovo sa zameriava výlučne na prebudenie zomrelého, aby si uvedomil svoj stav. Sú tam priložené aj poznámky ako robiť obety pri recitácií textov. Ďalší veľmi rozsiahly súbor je známy ako Texty rakiev. Je vytvorený 11858 zaklínadlami. Ich špecializáciou je, že bývajú napísané s ilustráciami a niekedy obsahujú i mapu duatu. Niektorí vedci si myslia, že sa jedná o reálnu zem. Egypťania totiž pokladali hmotný svet za projekciu nadzmyslovej ríše, kam sa

po smrti vracia duša zomrelého. Texty rakiev sa zameriavajú aj na to aby sa zomrelý vydal na cestu tunelom. Táto zbierka je ukončená spisom, ktorý je známy ako Kniha dvoch ciest. Je to monografické spracovanie cesty tunelom. Toto dielo je veľmi podobné v podaní Tibetskej Knihy mŕtvych. V období 19. – 21. dynastie sa objavuje veľké množstvo zádušných textov. Sú to napríklad Kniha brán a Kniha o duate. 1. dielo bolo napísané v Heliopolise a 2. dielo vo Vesete a predstavujú dve teologické pohľady na ten istý problém. Duat je popisovaný ako úzke údolie s piesočnými svahmi, jej stredom tečie rieka Vernes, po nej sa plaví bárka so stvoriteľom. Pravdepodobne ide o svet, ktorý je v mysli, ktorý však môže zomrelý prekonať len mysľou aby dosiahol skutočné splynutie so stvoriteľom. Údajne bol duat stočeným telom boha Usireho. Posvätné texty sa zriedkavo písali aj v démotickom písme. Boli dokonca písané aj v grécko – rímskej dobe v démotickom a aj v hieroglyfickom písme.

Keď sa dostavila smrť, bohyňa Sachmet bola poslom, pre zomrelého sa začalo prechodné obdobie, ktoré trvalo 70 dní. Behom tohto obdobia bola spravená mumifikácia. Egypťania mali predstavu, že keby po smrti telo nebolo mumifikované, nemohol by sa duch zomrelého do neho vrátiť a musel by večne blúdiť a márne hľadať telo. Mumifikovanie robievali v zvláštnych dielňach mumifikátori, ktorí veľmi dobre poznali anatómiu človeka a konzervačné vlastnosti všetkých používaných látok a ovládali rôzne techniky. Neboli to ľudia na okraji spoločnosti, ale naopak si ich ľudia vážili. Známe sú magické úkony a modlitby, ktoré mali zomrelému pomôcť na ceste do ríše mŕtvych. Boli tri základné spôsoby mumifikácie, ktoré sa líšili dokonalosťou prevedenia a taktiež cenou. U najdokonalejšieho spôsobu sa najprv kovovým háčikom vytiahol nosnou dierkou mozog. Potom urobili dlhým pazúrikovým nožom rez na ľavej strane tela, aby mohli vytiahnuť vnútornosti. Srdce a obličky však ponechali v tele. 4 vnútornosti boli vybraté do 4 hodín a uložené v nádobách, ktoré sa nazývali kanopy. 1. kanopa – Imset ( pečeň ), 2 . kanopa s hlavou sokola - Kebehsenuf ( črevá ), 3. kanopa s hlavou paviána – Hapi ( pľúca ), 4. kanopa s hlavou šakala – Duamutef ( žalúdok ).

Potom nasledovalo vysušovanie tela pomocou nátronu – je to prírodná zmes hydroxidu sodného, chloridu sodného ( soľ ), sulfátu sodného. Čistý nátron je biely, ale býva aj v šedej alebo žltej farbe. Potom telo zbavili nečistôt, umyli ho palmovým vínom, pomazali vonnými látkami a telo zašili. Zašitý otvor prikryli voskovou alebo kovovou doštičkou. Neskôr telo potreli cédrovým olejom, telo obviazali jemnými ľanovými

ovínadlami, ktoré boli potreté živicovou pastou. Následne múmiu ozdobili šperkmi, náhrdelníkmi, prsteňmi a rôznymi ochrannými amuletmi. Najdôležitejším amuletom bol skarabeus, do ktorého boli vyryté kapitoly z Knihy mŕtvych. Pri jednoduchšom spôsobe mumifikácie sa telo naplnilo cédrovým olejom. Telo sa vysušilo nátronom. Po 70 dňoch sa začali pohrebné obrady. Múmiu dali do rakvy a pomocou člna previezli cez Níl na západný breh. Neskôr rakvu previezli k hrobu. Pred vchodom kňazi vykonali na stojacej múmii obrad otvárania úst. Jeho účelom bolo vrátiť ústam schopnosť jesť, piť a hovoriť. Nasledovali modlitby. Po týchto obradoch sa rodina rozlúčila. Múmiu dopravili do pohrebnej komory, ktorú dali kňazi zasypať a hrobku uzavrieť.

Bohovia starovekého Egypta

Ionské devätoro – Atum, Šu, Tefnut, Geb, Nut, Usir, Eset, Nebtet, Sutech

Chemenské osmoro – Nun, Nunet, Hehu, Hehnut, Keku, Kekut, Amon, Amonet

Vesetská trojica – Amon, Mut, Chonsu

Meneferská trojica – Ptah, Sechmet, Nefertem

Boli aj iní bohovia. V priebehu vekov sa náboženské predstavy zjednocovali, niektorí bohovia mestských kultov sa uctievali v celom štáte a dostali sa na medzi najvyšších bohov panteónu. Boli to: Atum, Amon, Re, Usir, Eset, Hathor, Ptah, Thovt, Horus.

Amon – boh mesta Veset, stvoriteľ a pán sveta, kráľ bohov. Ten, ktorý vznikol na prvopočiatku, ktorého podstatu nikto nepozná. Bol jedným z najvyšších bohov. Najvyšším bohom sa stal oveľa neskôr ako Omský boh slnka Re alebo Meneferský boh stvoriteľ Ptah. Jeho pôvod ostal

dodnes zahalený hmlou. Niektorí egyptológovia ho považujú za pradávneho boha, známeho dlho len vo Vesete. Jeho pozícia závisela vždy od moci Vesetských panovníkov.

Amenre – boh mesta Veset. V dobe novej ríše bol konštrukciou boha Amona a boha Rea, ktorého pripojili k najvyššiemu bohu Amonovi aby tak zvýšili autoritu a obohatili ho o Reove vlastnosti.

Anubis – boh mumifikácie a pohrebísk, uctievaný v podobe čierneho šakala. Tento boh patril medzi ich najdôležitejších, hoci nie najvyšších, pretože Egypťania prikladali veľký význam mumifikácií. Podľa Textov z pyramíd bol 4. synom boha Rea. Podľa neskorších písomných pamiatok bol synom boha Usira a jeho sestry Nebtet. Podľa iných je ďalším synom boha Usira a bohyne Eset. Sprevádzal mŕtvych na ceste do podsvetnej ríše, privádzal ich na posledný súd pred Usira, zúčastňoval sa obradu váženia srdca.

Apop – démon v podobe obrovského hada, nepriateľ boha Re, všemocné zlo.

Aton – boh slnka a samo slnko, bol za kráľa Achnatona jediný oficiálne uznávaný boh.

Atum – Heliopolský ( Omský ) praboh a stvoriteľ sveta, otec bohov a pán všetkého. Podľa mýtov mal podobu prvotného vrchu.

Bastet – ochranná bohyňa v podobe mačky. Túto bohyňu uctievali od najstarších čias, ale pôvodne v podobe levice. Ochraňovala Memfidske pohrebisko.

Eset – manželka, sestra boha Usira a matka boha Horusa. Bola ochrankyňa ľudí. Egypťania jej dávali najkladnejšie črty – ušľachtilosť, krásu, vernosť, materskú starostlivosť. Často bola vyobrazená ako žena sediaca na tróne v náručí s dieťaťom.

Geb – boh zeme. Údajne bol otcom boha Rea a v najstarších dobách dokonca najvyšším bohom. Chránil zem a telá zomrelých, bol ochranca pred hadmi a škorpiónmi.

Hathor – bohyňa neba, manželka boha Rea, bohyňa lásky a ochrankyňa žien. Bola uctievaná a zobrazovaná v podobe kravy alebo ženy s kravskými rohmi. Patrila medzi najvýznamnejších bohov v celom Egypte. Jej meno znamená nebeský dom.

Horus – boh v podobe sokola alebo muža so sokoľou hlavou, dedič pozemského panstva boha Usira a božský vládca Egypta. Bol jeden

z najvýznamnejších bohov. Bol bohom svetla a vojny. Mal 4 synov – Hapi s hlavou paviána, Duamutef s hlavou šakala, Imset s hlavou muža, Kebehsenuf s hlavou sokola. Boli ochrancovia jednotlivých kanop na vnútornosti.

Cheprer – boh slnka v podobe chrobáka skarabea.

Maat – bohyňa pravdy a spravodlivosti, dcéra boha Rea. Maat je tým božským princípom v našom srdci, ktorý nám hovorí čo je dobré alebo zlé, vedie nás životom po ceste v súlade s božou vôľou. Ak počúvnete Maat, budete postupovať po ceste zbožnosti, ak budete Maat ignorovať alebo uctievať iné zákony na ktoré vás srdce upozorňuje, že sú zlé, zídete zo správnej cesty, cesty zbožnosti.

Nebtet – sestra a manželka boha Sutecha. Ochranná bohyňa mŕtvych, .zviedla brata Usira a mala s ním boha Anubisa. Chránila Usira pred Sutechom a dokonca aj ochraňovala živých.

Chonsu – vesetský boh mesiaca a lekárstva.

Nun – boh prvotného vodstva, stvoriteľ sveta a otec bohov. Považovali ho za začiatok a zdroj všetkého čo existovalo, za akúsi prahmotu, prasilu, kozmický živel, neohraničený v priestore a v čase.

Nunet – manželka boha Nuna.

Nut – bohyňa neba a samo nebo a pani západu. Zosobňovala nebeskú klenbu, bola manželkou boha zeme Geba. Bola matkou boha slnka Rea. Ptah – boh mesta Menefer, stvoriteľ sveta, otec bohov a ľudí. Bol jedným z najvyšších bohov. Bol totožný s bohmi Atumom a Nunom. Všetko živé vzniklo tak, že jeho myseľ vymyslela a jeho slovo to vyslovilo. Toto pripomína biblické „ a slovo sa stalo telom ”.

Re – boh slnka a samo slnko, pán neba, vládca sveta. Od najstarších čias bol jeden z najvyšších bohov. Podľa mýtov boh Re plával po oblohe vo svojom zlatom člne. Vteľoval sa do kráľa, kráľ bol jeho synom i pozemskou formou jeho existencie.

Sachmet – bohyňa vojny v podobe levice alebo ženy s hlavou levice, manželka boha Ptaha. Pripisovali jej nepremožiteľnú silu a čarodejnícku moc, krvilačnú ukrutnosť. Mala syna Nefertuma. Tvorili božskú Meneferskú trojicu. Sprevádzala kráľa do boja v podobe posvätnej kobry na čelenke. Chránila kráľa, mala spaľujúci dych plameňa proti temným mocnostiam.

Sokar – boh meneferského pohrebiska, boh mŕtvych v podobe sokola alebo muža so sokoľou hlavou. Údajne jeho meno žije dodnes v názve Sakkára. V neskorších dobách bol považovaný aj za boha zla – ako démon, satan.

Sutech – boh púšte, búrok a mora. Bol brat a vrah boha Usira. Podľa niektorých prameňov bol zlosynom medzi bohmi a stelesnením všetkého zla. Egypťanom sa javil ako boh, ktorého sa museli báť.

 Šu – boh vzduchu, svetla, otec bohov. Tvoril so svojou manželkou Tefnut prvú božskú dvojicu, ktorú stvoril praboh Atum. Mal so svojou ženou 2 deti – Geba a Nut. Bol aj hmota obsahujúca životodarnú silu.

Tefnut – bohyňa vody a vlhkosti, matka bohov. Bola manželkou boha Šu.

Thovt – boh múdrosti, učenosti, zákonov, písma a reči. Bol uctievaný v podobe ibisa alebo paviána. Bol tiež totožný s bohom Ptahom, jeden z najvýznamnejších bohov. Podľa meneferského učenia svet vznikol z vajca, ktoré zniesol Thovt ako ibis.

Tveret – bohyňa pôrodu a materstva, uctievaná v podobe hrošej samice.

Usire – boh mŕtvych a vládca podsvetia, tiež boh pôdy, vegetácie a pán večnosti. Je manželom bohyne Eset. Pre ľudí je najľahšie pochopiteľný, javí sa ako bytosť podobná človeku, kým ostatní bohovia sú zložitou abstrakciou prírodných a iných síl. V tomto bohu sa vyskytuje úsilie

o zdokonalenie človeka – láska, závisť, zrada, smrť, víťazstvo nad smrťou a spravodlivá odmena na druhom svete. Jeho kult tiež patrí medzi najstaršie a najrozšírenejšie. Podľa najrozšírenejšej verzie mýtov a legiend bol synom boha Geba a Nut. Mal dve sestry Eset a Nebtet a brata Sutecha. S Eset mal syna Horusa, ako vládca podsvetia mal obrovskú moc.

Boinu – posvätná volavka, ktorá sa podľa starých textov zrodila sama zo seba. Bol to symbol života obnovujúci sa smrťou. Gréci ho volali Foinix a Rimania Fénix. Mýty hovoria že jeho škrekot alebo slovo bolo, ktoré vyšlo z vôd chaosu a z tohto slova vznikol svet.

Gryf – mýticke zviera skrížené z rôznych živočíchov. Jeho zobákom je zobák sokola, ľudské oči, levie telo, uši v podobe plutiev, hadí chvost. Ka – duchovný dvojník človeka a boha. Bola to duchovná zložka a náprotivkom materiálnej zložky čiže tela. Tento duch sprevádzal človeka po celý život, pri smrti človeka však neumieral, mohol žiť večne.

Sfinga – mýticke zviera v podobe ležiaceho leva s hlavou kráľa alebo boha, ochranca posvätných miest.

Vešebt – soška pre zomrelého na druhom svete.

Nie je známe či vplyv Egypta prenikol skoro po celom svete. Možno je egyptská civilizácia kolískou ľudskej civilizácie a náboženstvo matkou všetkých náboženstiev. Starovekí Egypťania sa neobmedzovali len na hranice svojej krajiny a podnikali obdivuhodné a ďaleké cesty.

Zdroje: Zaniknuté civilizácie – Alexandr M. Kondratov Nielen pyramídy – Kazimierz Michatowski Starí Egypťania – Břetislav Vachala

Egyptská kniha mŕtvych – Jaromír Kozák

Bohovia a králi starého Egypta – Vojtech Zamarovský

Rozlúštenie egyptských hieroglyfov – Bridget Mc Dermott (anglický originál)