Grécka občianska vojna

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: Dievča margita (16)
Typ práce: Referát
Dátum: 08.08.2019
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 049 slov
Počet zobrazení: 37
Tlačení: 5
Uložení: 4

Grécka občianska vojna 

Grécka občianska vojna prebiehala v rokoch 1946-1949 a predstavuje prvý prípad povojnového protikomunistického odporu. Víťazstvo protikomunistickej vlády priviedlo Grécko do NATO a pomohlo určiť rovnováhu síl v oblasti Egejského mora počas celej Studenej vojny.

Občianska vojna bola vedená na jednej strane konzervatívnym gréckym obyvateľstvom a ozbrojenými silami gréckej vlády podporovanej USA a Veľkou Britániou. Na druhej strane stáli prevažne grécki komunisti, ktorí boli riadení Komunistickou stranou Grécka a jej ozbrojenou organizáciou ELAS.

Prvá fáza občianskej vojny prebehla v rokoch 1942-1944. Ľavicové a pravicové hnutia bojovali proti sebe o získanie moci v gréckom odboji. V druhej fáze od roku 1944socialistickí nasledovníci vojensky ovládli väčšinu územia Grécka, proti ktorým stála exilová vláda zriadená pod patronátom Západných spojencov v Káhire. V tretej fáze v rokoch 1946-1949 stála stredo-pravá vláda zvolená v neštandardných podmienkach proti ozbrojeným silám kontrolovaných Komunistickou stranou Grécka (KKE). Hoci sa vie o výraznej pomoci Komunistickej strany v povstaniach, strana zostala legálna až do roku 1948 a riadila z Atén útoky až do jej zákazu.

Počas vojny sa susedné krajiny pokúšali uplatniť svoje teritoriálne nároky na Grécke územie. Mnohí členovia ELAS boli slovanskí Macedónci a ktorí založili v roku 1944 SNOF (Macedónsky oslobodzujúci front) za podpory juhoslovanského vodcu Tita. KKE bola naklonená vytvoreniu „Socialistickej republiky Macedónsko“, ktorá by zahrňovala aj grécke Macedónsko. Neskôr sa ELAS a SNOF pre politické nezhody rozišli.

Občianska vojna zanechala v Grécku polarizovanú spoločnosť. Jej výsledkom bolo vytvorenie spojenectva s USA a prijatie do NATO, kým vzťahy s prosovietsky naklonenými severnými susedmi sa zhoršili.

POZADIE KONFLIKTU (ROKY 1941-1943)

Počiatky občianskej vojny siahajú do čias okupácie Grécka nacistickým Nemeckom v rokoch 1941-1944 a Talianskom v rokoch 1941-43. Kráľ Juraj III a jeho vláda utiekli do Egypta, kde vytvorili exilovú vládu uznanú západnými spojencami, avšak nie Sovietskym zväzom. Ľavicové krídlo z obdobia vlády Ioannisa Metaxasa vyhlásilo túto vládu za nelegitímnu. Občiansku vojnu viedli na jednej strane konzervatívci a ozbrojené sily gréckej vlády podporovaní USA aj Veľkou Britániou. Na druhej strane stáli komunisti, ktorú tvorili kľúčoví členovia protifašistickej organizácie ELAS a vedení Komunistickou stranou Grécka KKE.

Prvá fáza občianskej vojny bola v rokoch 1942-1944. Nemci vytvorili bábkovú vládu v Aténach. V roku 1943 vytvoril Ionnis Rallis ozbrojené sily známe ako Bezpečnostné oddiely na boj proti komunistickým partizánom. 27. septembra 1941 bol vytvorený Národný oslobodenecký front EAM zložený zo 4 ľavicových strán. Vo februári 1942 bolo vytvorené ozbrojené krídlo Grécka národná oslobodzovacia armáda ELAS. Na druhej strane spektra stáli pravicové EDES a EKKA. V roku 1943 odboj prvýkrát zaútočil, keď Nemci dovolili Bulharsku okupovať grécke územie.

PRVÉ KONFLIKTY: 1942-1944

ELAS sa začala transformovať na veľkú ozbrojenú armádu a ovládala veľkú časť Grécka. Pravicová EDES získala podporu západných spojencov. V októbri 1943 sa situácia skomplikovala do podoby vzájomných bojov medzi ELAS, EDES a Nemcami. Začala vojna a všetky strany podpaľovali dediny, zatýkali civilistov a kolaborantov. V marci 1944 bola založená PEEA - tretia vláda stojaca proti existujúcim dvom v Aténach a Káhire. V apríli 1944 sa grécke ozbrojené sily v Egypte neúspešne vzbúrili proti západným spojencom. V máji 1944 sa zástupcovia všetkých politických strán a odbojárskych skupín zišli na konferencii v Libanone, kde sa dohodli na vytvorení vlády národnej jednoty.

KONFRONTÁCIA 1944

V lete 1944 sovietske vojská dorazili do Rumunska a pokračovali ďalej na západ, čo prinútilo Nemcov k ústupu. Liberálny člen vlády v exile Georgios Papandreou odišiel do talianskej Caserty, kde v septembri 1944 uzavreli dohodu, v ktorej všetky povstalecké skupiny v Grécku prejdú pod vládu britského generála Ronalda Scobieho. 13. októbra 1944 britské jednotky vstúpili do Atén.

ELAS neprevzala kontrolu nad celou krajinou, pretože by to mohlo ohroziť Stalinove povojnové plány. Medzi členmi EAM a Papandreovou vládou vznikli spory ohľadom odzbrojenia všetkých ozbrojených síl a vytvorením Národnej Stráže pod vládnou kontolou. Na protest proti rozpusteniu ELAS členovia EAM opustili vládu. 3. decembra 1944 sa na námestí Syntagma odohrala masakra, ktorá viedla k otvorenému boju ELAS proti vláde.

12. decembra mala ELAS pod kontrolou väčšinu Atén, avšak zvyšok Grécka bol bez bojov. Konflikty pokračovali počas decembra 1944, preto dostali názov Dekemvriana. Moskva do týchto konfliktov veľmi nezasahovala, pretože podľa dohody nepatrilo Grécko do sféry jej vplyvu. 15. januára 1945 bol Papandreu nahradený generálom Plastirasom. V ten deň Scobie súhlasil s ukončením paľby výmenou za stiahnutie ELAS zo svojich pozícií. To viedlo k politickej porážke KKE a jej podpora prudko klesla.

Vo februári 1945 sa rôzne grécke politické strany stretli vo Varkize, kde uzavreli dohodu za podpory Spojencov. Varkizská dohoda premenila politickú porážku KKE na vojenskú. ELAS ukončila svoju existenciu a jej členovia boli prenasledovaní, mnohí z nich utiekli do zahraničia, hlavne do Juhoslávie. Po začatí Studenej vojny sa komunistické strany radikalizovali a snažili sa uskutočniť nesplnené zámery. V marci 1946 sa konali voľby, ktoré vyhrali monarchisti a na základe referenda bola obnovená monarchia. KKE voľby bojkotovala. S návratom kráľa sa obnovil aj britský vplyv. V priebehu 2 rokov sa vystriedalo 6 premiérov, čo indikovalo nestabilitu v politickom živote v najbližších rokoch.

PRELOM: 1946-1949

Boje vyvrcholili v marci 1946, keď 30-bývalých členov ELAS zaútočili na policajnú stanicu v Litochoro. Bývalí členovia ELAS sa v horách pod vedením generála Markosa Vafiadisa zjednotili a vytvorili Demokratickú armádu Grécka (DSE). Zo zahraničia ich odporovali len juhoslovanskí a albánski komunisti.

Priemerný civilista sa otcitol pod nátlakom oboch strán DSE aj národnej armády. Nedobrovoľne museli podporovať partizánov DSE a napriek tomu boli označení národnou armádou ako sympatizanti komunistov. Grécka armáda sa postupne profesionalizovala za finančnej a materiálnej podpory západných spojencov. Hlavnú úlohu po Veľkej Británii prevzali po roku 1947 USA. V septembri 1947 sa vodcovia KKE rozhodli viesť otvorenú vojnu. V decembri 1947 bol Vafiadis touto stranou vyhlásený za premiéra, čo prinútilo Atény zakázať túto stranu. Napriek porážke pri meste Konitsa DSE dosiahla vrchol svojej moci. Podpora spojencov sa čoskoro prejavila, morálka národnej armády začala stúpať a naopak, morálka DSE klesať.

KONIEC VOJNY: 1949

Porážka KKE a DSE bola skôr politická, nie vojenská. V júni 1949 sa KKE po vnútorných nezhodách rozhodla pre lojálnosť Stalinovi. Vafiadis bol obvinený z „titoizmu“ a nahradený Zachariadisom. Národnú armádu viedol od augusta 1949 generál Alexander Papagos, ktorému sa podarilo takmer zničiť DSE. Následkom toho 16. októbra 1949 Zachariadis vyhlásil dočasné neútočenie. Dohoda znamenala koniec gréckej občianskej vojny. Západní spojenci to považovali za víťazstvo v Studenej vojne proti Sovietskemu zväzu, aj keď najväčším spojencom KKE nebol Stalin, ale Tito.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017